Dar #1 Nad útesom

Už stála skoro na kraji. Otcovi povedala, že ide prevetrať kone. S koňmi síce von išla, ale návrat už neplánovala. Teraz na kraji útesu hľadela dole na pravdepodobné miesto pristátia. Len dúfala, že to bude mať čo najrýchlejšie za sebou. Snáď bude mať dopad do piesku na pláži dostatočný efekt. Dolámať sa by jej nestačilo. #1# Alebo ak bude mať šťastie, tak dopadne na jeden z tých veľkých kameňov, tesne pri kamennej stene, na ktorej sa nachádzala. O výšku sa báť nemusela. Takých 300 metrov by malo bez problémov stačiť. Tento útes bol najvyšší v celom kraji, takže vyššie už to ani nejde. V okolí niekoľkých kilometrov nebolo ani nohy. A tie konské nohy nechala neďaleko od dediny na lúke. Cestu domov určite nájdu. Stačilo už iba skočiť a ani to nie. Iba vykročiť. Odvahu už nebolo treba. Snažila sa ju zozbierať do tohto zvláštneho dňa a keby ju mala, nestála by nad útesom s kameňmi ostrými ako britva.
Tak teda...
„Ak chceš skočiť, urobila by si mi láskavosť?" #2#
V okolí nebolo ani nohy... tak ako ... Každopádne bola tam. Mladá žena, možno čerstvo dospelá, možno ani to nie, sedela na kameni, pozerala sa na dievča na kraji útesu a očakávala odpoveď na svoju otázku. Vôbec nezapadala do prostredia, v ktorom sa nachádzala. Mala károvanú červeno-čiernu košeľu, ktorá jej bola veľká, lenže dievča nevedelo, čo to znamená károvaná, čiže pre ňu bola jednoducho kockovaná, pod košeľou biele tričko s nečitateľným nápisom, nejaký cudzí jazyk, nohavice z nejakej zvláštnej modrej látky a so zipsom (samozrejme, že dievča opäť nevedelo, čo to je za vec). Topánky sa takisto vymykali klasickej norme na akú bolo dievča zvyknuté. Kus bielej látky po členok, na špičke bolo dačo divné, taktiež biele, ale divne sa od toho odrážalo svetlo a celá látka bola pospájaná akýmisi šnúrkami. Na rozdiel od dievčaťa s jednoduchými šatami a jedným kusom látky upevneným na členku namiesto topánok, bola žena na kameni ako zjav. Odkiaľ sa tam vzala, keď v okolí nikto nebol, kedy prišla, a ako dlho tam je, si nechala pre seba: „Urobíš mi tú láskavosť?"
„Ak to chceš naozaj skúsiť, mohla by si vyskúšať jednu z mojich patentov. Nie som si istá, či funguje a ty by si to mohla vyskúšať."
Dievča sa znova pozrelo dole k miestu dopadu. Čo by mohlo byť také na odskúšanie pri páde z útesu?
„Postačí, keď sa budeš držať svojho pôvodného plánu. Ja ti iba čosi pripevním na chrbát a môžeš nerušene pokračovať. Dobre?"
„No... Dobre... Asi?", v živote ešte nebola tak mimo ako teraz.
Žena sa priblížila k dievčaťu a za chrbtom jej začala robiť nejaké zvláštne veci.
„Nemusíš sa báť, nič ti to neurobí. Ani to neucítiš a budeš môcť pokračovať."
Keď skončila, dievča sa chcelo dozvedieť, čo to vlastne má na chrbte, ale skutočne nič necítilo, ako keby tam ani nič nebolo. Otázka by v tej chvíli nepomohla, lebo ako sa žena zjavila, tak jej zase nebolo. Znova tam bolo len dievča a útes...a tá vec, ktorú nevidela a ani necítila, ale tým už sa trápiť nechcela. Pravdepodobne tam nič nemá, keď to necíti.
Postavila sa na samotný kraj útesu a posledný krát sa pozrela dolu. Hlavu už nezdvihla. Rovno sa vrhla strmhlav tam, kam jej smeroval pohľad. Možno to bude rýchlejšie, keď nič neuvidí. Zavrela oči.
Stále cítila na tvári zrýchľujúci sa vietor. Trvalo to akosi dlho, ale nechcela otvoriť oči. Určite by ju to vystrašilo a v polovici by si svoj čin rozmyslela. No určite by ju to vystrašilo menej než to, čo sa stalo naozaj. #3# 
Dievča už necítilo vietor zdola, teraz fúkal zboku. Musela otvoriť oči, nevydržala. Už chcela vedieť, čo sa okolo nej deje a na jej zhrozenie nepadala. Ona letela. Tesne nad vodou, že by sa jej mohla dotknúť, keby chcela.
Krídla ju zodvihli od vody a zamierili naspäť hore. Nemala ani tušenia kam ide. Krídla si jednoducho robili čo chceli. Z vody pod dievčaťom zrazu bol piesok a nejaké skaly, do ktorých by sa dalo naraziť. Inštinktívne chcela dať ruky pred seba a hlavu skryť medzi plecia, lenže ako to urobila už neletela rovno, ale celým telom narazila do zeme a niekoľko metrov sa len kotúľala. Postavila sa skoro tak rýchlo ako spadla. To čo predtým na chrbte necítila ju teraz pri každom vánku tlačilo z miesta do vzduchu.
Vyzerali ako vtáčie krídla, ale bez peria. Na mieste, kde by mali byť letky sa nachádzali mäkké krídla vážky a po celá vrchná časť krídel bola posiata lesklými priesvitnými šupinkami. Krídla neboli tak veľké. Roztiahnuté krídla orlieho mláďaťa by boli väčšie, no aj tak to na dievča bolo už priveľa. Tá žena prevrátila všetky jej plány.
„Ak ich nechceš, zoberiem si ich späť." Zvláštna žena sa zjavila opretá o kamennú stenu. Tvárila sa akoby to, čo sa tu práve stalo, bolo úplne normálne.
„Nechám nech si to rozmyslíš. Uvidíme sa zajtra.", neďaleko sa otvorilo niečo veľké, biele, okrúhle a víriace. Portál. Žena sa odtiahla od kameňa, prešla otvorom a už jej nebolo.