Dar #2

Gaya sa znovu objavila vo svojej jaskyni. V jaskyni bez východu, bez dverí. Bola to len obrovská spleť chodieb, v ktorých Gaya uchovávala nejaké tie suveníry z iných svetov, skladovala materiály pre výrobu nových zvierat, ktoré potom vypustila do svojho sveta Zywi a občas ju prišli navštíviť ľudia, čarodejníci, králi z iných svetov, kde bola. Niektoré miestnosti sú prispôsobené práve pre takéto návštevy. #1#
Vošla do hlavnej miestnosti s gaučom a malým stolíkom pred gaučom, s veľkom mapou Zywi, niekoľkými knižnicami a jedným dlhým stolom. Na stole ešte stále ležali kresby krídel, ktoré darovala. Fungovali dokonale a zdalo sa, že našla skvelú chvíľu, na ich otestovanie. Bola by škoda prísť o akýkoľvek život. Ak už nemá čo robiť medzi ľuďmi, Gaya by ju vedela nejak zamestnať v Zywe. Pokiaľ to teda sama bude chcieť.
Čo by človeka donútilo urobiť niečo také? Žije pri svojej rodine, v ich dedine nie je nijaká epidémia chorôb ani hladomor. Muselo to byť osobné. Gaya vedela, čo dokáže šikana, ale to asi nebol tento prípad. Pokiaľ je Gayin odhad správny, tak pre to dievča budú krídla skvelou budúcnosťou. Na jednu stranu je to smutné. Väčšina ľudí tu naokolo nemajú radi kúzla, obzvlášť tí starší neberú Zywu práve s úsmevom na tvári. Jej otec určite nebude šťastný, že jeho dcéra má na chrbte darček. Lenže čo s nimi. Po chvíli ju to celé prestane baviť. Bude chcieť viac a viac, ale to je ešte ďaleko. Najprv bude treba dať pozor kam vyletí. Jej prvé lekcie letu by mohli vyzerať vtipne. Bude potrebovať pomoc.
V miestnosti sa otvorila ďalšia biela diera. Gaya sa do nej chvíľu pozerala a až potom vkročila dovnútra.
Predtým si bola istá tým, čo chcela urobiť. Teraz už si nemôže byť istá ničím. Pomalým krokom kráčala po pláži pod útesom. Už takto išla niekoľko minút a stále nevidela koniec piesočnej plochy. Asi by sa mala tešiť z krídel. Veď koľko ľudí dokáže lietať? Ale je z toho celého len viac zmetená. Úplne ju to poplietlo. #2#
Útesu už mala dosť. Našťastie sa sem tam v skalách ukázala strmá cestička hore. Rozhodla sa ňou vyjsť. Kto vie, kedy bude mať znova možnosť neisť len rovno. Nemusela ani liezť, cestou sa stačilo občas zachytiť o nejaké výčnelky a mohla sa pozrieť na zjav pred sebou. Málokedy má človek možnosť pozerať sa na tri typy krajín súčasne. Uprostred toho celého bola sopka, okolo nej mŕtva zem s malými lávovými riečkami a stromami, ktoré vyzerali už len ako vyschnuté konáriky veľmi starého stromu, napravo v diaľke sa črtali duny púšte, naľavo bol les, to najobyčajnejšie, čo sa tam dalo vidieť, a vzadu v nedohľadne sa ešte dali nepatrne zbadať čisto biele hory, ktorých vrcholky ani nebolo vidieť. Skrývali sa v mrakoch.
Opäť zacítila na chrbte svoje nové krídla a možno, niekde vo vnútri, sa jej zachcelo lietať.
„Meno!" #3#
Takéto vytrhnutie z vlastných myšlienok naposledy zažila pred hodinou. Čo sa tu všetci musia pohybovať ako myši? Nevšimla si, kedy táto ženaprila, ale určite to nebola náhoda. Aj ona má na chrbte krídla. Srdce sa jej rozbúšilo. Žeby sem prišla kvôli tomu? Prosím, nech je to pravda. Už dávno sa takto na niečo taaak netešila.
„Pýtala som sa na meno!", žena už začínala byť netrpezlivá. Nevyzerala, že by trpezlivosť bola jednou z jej silných stránok.
Moje meno? Ja svoje meno nenávidím. Čo keby som je povedala iné? Vadilo by to? Došlo by jej, že jej klamem? Ale čo jej poviem? Nestihnem si len tak za sekundu povedať nové meno, ktoré by sa mi páčilo.
„Ak mi ho nechceš povedať, tak ti vymyslím iné. Mne to problém nerobí, ale tebe by sa to páčiť nemuselo." Toto už dievčaťom pohlo, ale skôr, než stihla čokoľvek povedať, žena pokračovala, „Léra." Otočila sa a kráčala smerom k sopke. To ešte nie je také zlé. Léra. S tým nebude taký problém zmieriť sa. Tak teda bude Léra.
„Tak sa pohneš z miesta alebo tam radšej budeš stáť celý deň?", žena opäť pôsobila trochu netrpezlivo. Léra si radšej pohla a ženu nasledovala. Prešli okolo sopky až sa dostali na obrovskú lúku. Ani nebolo vidieť koniec, iba vrcholky... fialových stromov? A na druhej strane les, z ktorého išiel len strach? Čo je toto za miesto?