OFFLINE ( 1 kapitola)

 

 

  

 

 Dievča na bicykli

 

Narodila som sa nedávno. Teda opäť. Dostala som druhú príležitosť od života, toho skutočného, ktorý sa na nič nehrá, nepredstiera, chutí, vonia, bolí i hladí. Vždy som bola presvedčená o tom, že mne sa to nemôže stať, že som silná a ostrieľaná. Všetky tie prehrešky dneška ma míňali, aj keď v užšom okruhu. Niet rodiny bez kríža.

Ťažko som ochorela. Ako stromy, ktoré hlodajú ,,romantické" imelá. Prepadávala som sa do prázdnoty a gumovala svoju osobnosť, schopnosť viesť normálny, samostatný život. Nebola to rakovina, drogy, alkohol, ba ani iný neduh tejto spoločnosti. Bol to internet. Zožral ma až do kostí a vypľul.

Stojím v trafike a čakám kým prídem na rad. Potrebujem si kúpiť žuvačky, krížovky a turistickú mapu. Ľudia nakupujú cigarety, škatuľky s ohyzdným obalom. Smrť na všetky spôsoby. Jednému by sa z toho chcelo až grcať. No neprestali. Ignorujú čierne na bielom, výstrahy a reklamy na následky fajčenia. Tu psychológia zlyhala. Kto chce, bude fajčiť.

- Môžem poprosiť tú krabičku, kde mladík spí ? - počujem hlas pred sebou.

So záujmom sledujem predavačku, ktorá sa spokojne usmeje, zaloví medzi cigaretami a vytiahne odtiaľ tie, ktoré sú znesiteľné. Vidím obrázok mŕtveho muža a pod ním - Fajčenie spôsobuje infarkt.

Je to odporné, devastujúce, no neúčinné. Bledá mŕtvola zrejme naštartovala pravú hemisféru mozgu, ktorý si ju zaradil medzi normálne spiacich. Na to sa ešte dá pozerať. Teda z pohľadu tej ženy predo mnou. Pobavene na seba s predavačkou žmurkali, akoby práve vynašli konečný spôsob  ako prestať fajčiť. Naoko. Pre iných.

Ostatným neprekáža pohľad na rakoviny, krv a hnisavé údolia raneného organizmu. Každý predsa vie. Niečo v nás sa napokon zvykne náhle prebudiť, možno nejaký pud sebazáchovy, či zdravý inštinkt, neviem, a my sa pozviechame. Teda väčšinou.

Kúpila som si tie tri veci, len tie. Uvážene a nekompromisne. Ešte mi chvíľu trvá, kým si zvyknem na to, že moje zmysly majú tiež problémy. Trojky dioptrie, šum v ušiach a všade vypadajúce vlasy. No niečo je iné. Ešte krehké a nové, čakajúce na tie správne zábery. Ako čerstvo kúpený fotoalbum.

Som off presne štyridsaťjeden dní a pár hodín. Mám strach, lebo odvšadiaľ na mňa doliehajú pokušenia a hlasy. Ach tie hlasy! Nemôžem ignorovať obrovské zástupy ľudí, ktorí ostali. Ich telá sa pohybujú po okolí, aby riadili vnútro, ktoré žije v telefóne. Majú zvesené hlavy, neprítomný pohľad a šialenú úsmev, či ešte desivejší smútok. Krvácajú po okolí a zanechávajú stopy. Väčšina sa ešte pohybuje medzi dvoma svetmi. Majú nádej alebo ich len čosi drží v akom takom normále. Sú medzníkom medzi realitou a virtuálnym svetom. Môj svet bol tam. Milovala som svoj umelý život, sama som si ho tvorila. Páčil sa mi a napĺňal ma spokojnosťou. Bola som niekým iným, ženou, akou som chcela byť. Mala som všetko na kybernetickej dlani. Bola to vzrušujúca cesta.

- Tam je jeden, presne tam! Chyť ho! - takmer ma prevrátili dvaja pubertiaci, ktorí vrážali do ľudí a kľučkovali medzi bicyklami ako zmyslov zbavení. Hľadali pokémonov. Vždy prídu nové výzvy. Stále lepšie a chytľavejšie. Ešte prednedávnom by som bola medzi nimi. Výskala šťastím a púšťala sa do dobrodružstva. Trpezlivo som počkala kým spacifikujú prízrak, aby mi uvoľnili cestu k môjmu bicyklu. Je nový, no už má za sebou stopäťdesiat kilometrov. Moje míle na ceste životom. Stal sa mojim terapeutom a jediným pevným bodom. Skontrolovala som kolesá, naložila ho batožinou a podľa mapy, ktorú mi vetrík trhal z rúk som mu nasadila súradnice. Musím priznať, že mám obrovské problémy v orientácii. Akejkoľvek. A chýbajú mi priatelia. Tí zo sociálnych sietí. Iných som nemala. Možno aj hej, no ledva ich zrátam na jednej ruke a kamsi sa vytratili. Najhoršie bolo to prvotné ticho a samota.

Než vysadnem na svojho dvojkolesového koňa, blysne sa môj obraz v skle vitríny. Stále si na seba zvykám. Vyzerám hrozne. Za pár rokov som pribrala neuveriteľných tridsať kíl. Bilancia? Pri mojej výške 169 cm vážim 92 kíl. Napriek genetickému fondu. Nik v mojej rodine nebol tlstý. No uspokojí ma fakt, že som dala prvé dva kilá dolu. Vďaka bicyklu. Teda skôr som ich vypotila a vydýchala. Kopce stále nezvládam. To sa musím zaprieť a tlačiť nielen bicykel, batožinu, ale i svoj zadok. Vôbec ma to nebaví, iba ma to kamsi ťahá. Utekám pred pokušením, pred tou, ktorá vo mne tak dlho vládla. Bola krásna, úspešná, obdivovaná. Bola som sama sebe idolom, bez lability a strachu.

Sotva sa pohnem, zazvoní mi mobil. Obyčajný, taký, ktorý kúpite za desať eur. Len na telefonovanie. Je síce schopný fotiť, no to je asi tak vrchol jeho technických vymožeností.

- Mami? - započúvala som sa do hlasu, na ktorý som si tiež zvykala. Uvedomila som si, ako veľmi jej hlas zostarol, dozrel a stále som v ňom bola stratená. Nevedela som identifikovať tie emočné vsuvky. Mýlili ma spomienky na detstvo. Jej hlas bol iný. Môj a prirodzený. Žiadne úpravy. Resety. Entery.

- Neviem, kedy prídem. Mám naplánovanú trasu na mesiac. Hej, neboj sa, jasné, keď budem v Červenom kláštore tak  ti dám vedieť. - unavovala ma.

Stále sme sa poznávali. No len ona jediná bola ochotná vziať si ma naspäť. Matky to vždy robia, aj keď majú samé čo so sebou. Tú lamentáciu som zdedila i po nej. Po otcovi oveľa viac svinstiev a lapálií. Najmä toho prejedania sa všetkým.

Bývam v Humennom. A momentálne som v Bardejove. Na bicykli. Po zime a mojom nezdarenom pokuse o samovraždu, po pár dňoch strávených na psychiatrii a sedeniach u psychológa som sa rozhodla. Musím utiecť. Musím von! Preč! Preč od tej, ktorá sa ma nechcela vzdať. Balamutila môj život umelými ochucovadlami.

Moje vnútro je plné jaziev a hniloby. Cítim ako páchnem niečím plastickým. Ako vyrobená z ropy. Kým volám s mamou, pristihnem sa pri tom ako kĺžem prstom po lesklom zvončeku. Aj prsty majú recidívu a chýba im klikanie. Otváranie dotykom, obcovanie s obrovskými možnosťami. Vždy som mala tie najlepšie dotykovky. Bola som šampiónkou v písaní. Teraz mám problém udržať normálne pero medzi prstami a opäť sa učiť písať. Na papier, v inom svete a za iných pravidiel.

Priali mi aj ročné obdobia. Na svoju cestu životom som sa vybrala v apríli. Prvá ma prekvapila jar. Normálne prišla. A vraj už vymizla, spolu s jeseňou. Je tu, len na ňu čaká málo senzitívnych ľudí.                    Po prvý krát som videla ako sa prebúdza a rozpína svoje snežienkové stehná, ako vášnivá milenka. Na nepríjemný šum v ušiach mi denne kvapkali vtáčie šteboty. Bez slúchadiel, bez strihov a úprav rôznymi aplikáciami. Bez cudzej roboty a šírenia. Zvláštna hudba, ktorá ma sprvoti vystrašila, rovnako ako hlasy ulíc a surovej civilizácie. Nedajú sa pretočiť, pauzovať, ani ich blokovať. Je nevyhnutné ich prijať a zaradiť medzi absolútny normál.

Konverzujem teda s reálnou prítomnosťou. Vytváram si vzťah so životom nanovo. Stále mám problém hľadieť na krásne horizonty. Moje unavené oči chvíľu režú, potom pália a nakoniec sa chvíľu zameriavajú, aby sa uistili, že môžu, ba musia pozerať, rozoznávať jas a farby, tak ako mi  môj zmysel nadelila príroda.

Nie som dobrá cyklistka, stále sa učím. A nesmierne ma bolí zadok od tvrdého sedadla.

Prešla som pár kilometrov a pustila sa smerom k Pieninám. Podľa mapy. Schválne si to sťažujem a vyberám najdlhšie trasy. Najmä tie, ktoré vedú cez dediny a hlcú rôzne, časom zabudnuté poľné cesty. Tie sezónne vymasírujú poľnohospodári ťažkou technikou a znovu čakajú na svoje využitie. Prestávky si robím každú hodinu. Neponáhľam sa. Niet kam. Zvykla som si na to, ako čudne na mňa hľadia. Hlavne kvôli mojim kilám a nemotornosti. Dediny sú oveľa prísnejšie ako mestá. Tam sa ešte záujem ako tak pestuje. Vždy vyhľadám hostinec, alebo krčmu a pookrejem. Je to miestna recepcia, kde sa podávajú informácie, ktoré často nenájdete nikde inde. Kde by som mohla prespať, kde sa najesť a čo by som si rozhodne nemala ujsť obzrieť. Väčšinou sú milí a ústretoví, vadí im len moja samota. Mladá žena bez garde, tuláčka, čo má času navyše je raritou. Vŕta hlavami. K cudzinke by sa správali tolerantnejšie, no Slovenka, ktorá sa rozhodla prejsť Slovenskom je prinajmenšom blázon.

 

Takže na už rutinnú otázku - Prečo ? - iba kývnem plecami a sklamem všetkých zvedavcov.

Len sa pozerám. Všade a na všetko. Nemôžem povedať, že som nadšená, že ma odrazu osvietilo a mne sa necnie. Cnie a ako! Je všade okolo mňa a dotýka sa ma chápadlami.

Začalo pršať kdesi za Malcovom. Mala som však šťastie. Zbadala som starú autobusovú zastávku, ktorú nahlodal čas. No plechová strecha odolala, čo je pri počte rómskych osád v okolí priam zázrakom. Buriny už začali vystrkovať svoje prvé lístky. Prečkala som dážď, zjedla dva pagáče, dopila termosku s čajom a kostrbato si zaznačila úsek cesty do môjho cestovateľského diára. Je to skôr denník. Zapisujem si do neho všetko, čo ma cestou postretne. Stále neviem pokojne písať. Môj dych sa stane ťažkým a kým napíšem pár viet, ochudobnených o červené opravy Wordu, zarosia sa mi aj okuliare. Vždy. Popri tom pregĺgam litre hlienov a slín. To tie žalúdočné šťavy. Kopia sa v mojej ústnej dutine a spôsobujú chrapot i kašeľ.

Sledujem  čas. Večer musím byť v Starej Ľubovni. Zatiaľ mi to vychádza.

Keď tlačím na pedále myslím na mnoho vecí. Na svoj strach, že opäť zlyhám. Musela som poriadne zavrieť dvere, aby som sa konečne pohla dopredu. A bol to teda riadny rachot. Aj keď s tým bojujem, stále myslím aj na neho. Na svojho princa EDO 222. Teda na toho, ktorého som tak veľmi milovala. Ukradli mi jeho identitu, vzali ilúzie a korodovali pravdou. Vlastne, stále ho milujem i napriek realite. Nejde to zvrátiť, poznačil ma. Navždy. Svedčia o tom moje nepekné jazvy na zápästiach. Stále pobolievajú a snažím sa ich ukrývať i sama pred sebou.

Premýšľam nad tým, že som sa mala narodiť o storočie skôr. Na túto dobu som príliš labilná a naivná. Aj internet patrí do správnych rúk. Takých, čo odolajú manipulácii a klamstvu.

Po daždi je vzduch voňavý a čerstvý. Až priveľmi. No patričný k aprílu. Potešili ma stretávky s bežcami i cyklistami. Pozdravili. Som tu teda správne.

Dobrú pol hodinu som tlačila svoj bicykel do neúprosne šikmého kopca. Bol taký strmý, že skrýval to, čo sa pod ním nachádza. Poriadne zaberiem, počujúc vlastné srdce. Bije splašene a nebyť toho, že je uviazané na tepnách, zrejme by vyskočilo z hrude ako budík z nočného stolíka.

Obehne ma cyklista v peknom úbore. Podľa pomalého pohybu nôh som usúdila, že ide na ťažko. To ja som už dávno prepla na jednotku a viac krútila na mieste ako sa hla. A tak som jednoducho zosadla a tlačila pred sebou vlastnú váhu. O pár minút prišlo presne to, čo z duše neznášam. Idiot, sediaci vo veľkom kamióne zatrúbil tesne za mnou. Samozrejme ma to vyplašilo, nemám ešte myšlienky pohromade a nervy, tie stále nedorástli. Nechápem, prečo to robia? Vidím ich vyškerené tváre v spätnom zrkadle. No čo zmôžem oproti veľkému plechovému dravcovi? Zrejme sa na dlhej ceste nudí a takto si kráti dlhý čas. Desením rovnakých bláznov. Konečne som dosiahla vrchol toho kopca a predo mnou sa ako výsmech objavil ďalší. Síce menší, no o to neúprosnejší. Rovnako ako každý nasledujúci level. Neviem odkedy, ale som bojovníčka. Aj keď moje zápästia kričia niečím iným.

Potúžená samovravou som konečne dorazila na vrchol a netrpezlivo si utrela svoje zarosené okuliare. Bol tam. Krásny horizont, skrývajúci rozkošné údolie s dedinkou uprostred.

Vždy si vychutnávam jazdu nadol. Narážam o veterné mlyny až mi zatajuje dych. Cítim ten nápor vzduchu a čohosi živočíšneho. Nechám svoj bicykel, aby sám zotrvačne zastavil. Zaslúži si pauzu. Ja ešte viac. Po mojej pravici sa rozpínal v pučiacom zátiší kríž. Ako pred každou dedinou. Bolo na ňom vyryté INRI. Obkolesoval ho starý nízky, kovaný plôtik. Dve plastové vázy vypľúvali umelé kvetiny. Mrzí ma, že nie som veriaca, no oveľa viac ma dráždi zvedavosť. Môcť si tak ,,vygúgliť" čo to znamená. Prečo ten nadpis a z akého dôvodu stoja tieto kríže pred dedinami? Absencia viery mi vždy škodila. Možno by som nerobila toľko somarín, vrátane pokusu vziať si život. Lebo mať vieru je najľahším spôsobom ako prežiť. Tak by som uctievala iba jediného Boha a tých mnou samozvaných dávno zaprela. Nepáči sa mi však výstraha chabo odetého muža, pribitého na kríž. Stále pripomína a má bolieť. Alebo je to inak? A prečo je vlastne Bohom muž? To sa mi nikdy nepozdávalo. Kým som blúdila svetskými myšlienkami zjedla som jedno jablko a sójovú tyčinku. Potom som dostala bláznivý nápad a podišla bližšie k ukrižovanému. Mal pekné nohy. Také uveriteľné. Dokonca si dali záležať i na prstoch. Dotkla som sa ich, čakajúc na signál. Nič. Akurát sa ozval môj močový mechúr.

Bicykel som zamkla o mriežku, aby ho mohol postrážiť sám Veľký. Potom som sa predrela krovím a uľavila si.

Bola som totálne vyčerpaná, kým som konečne dorazila do Starej Ľubovne. Vonku sa už stmievalo a moja zadnica horela. Potrebovala som sprchu, teplú večeru a posteľ. V akomkoľvek poradí.

Dotrmácala som sa teda do centra a vošla do prvej reštaurácie. Tam ma navigovali do neďalekého, celkom útulného penziónu.

- Parkovanie máte zdarma. - poctila ma robustná pani výhodami.

- Môj bicykel nepotrebuje mnoho miesta. - šokovala som ju.

I sebou. Podobala som sa na vajce, ktoré šlo na vandrovku. Akurát to bolo o stovku rokov neskôr a o pár nôh navyše.

Večera bola chutná, no najmä výdatná. Mrzelo ma, že kúpeľňa nedisponuje vaňou. Sprchovací kút bol priúzky na moje priširoké boky. Užila som si to. Od hlavy po päty. Chvíľu som čumela na blikajúcu telku a potom odkväcla.

 

 

- Tereza! Tereza, hovorím s tebou!!! - takmer sa mi zahmlilo pred očami, keď ma mamin hlas nútil odlepiť oči od displeju. - No?

- Aké no? Zmeškáš do školy! Toto nie je normálne! Ty si už chorá z toho internetu! - začala mama s obvyklými výčitkami.

- Joj, mami. Prestaň. To si nemôžem ani prezrieť správy? - odvrkla som.

- Celé dni si prilepená o monitor a keď nie na počítači, tak na telefóne! Nie je to normálne. Ale to je otcova chyba. Rozmaznal ťa. - zvesila hlavu a otočila sa k linke.

- Nedramatizuj! Oco s tým nerobí také okolky. Čo ti zasa je? Aha... už viem. Opäť ste sa celú noc hádali a teraz si vylievaš zlosť na mne! - odvrkla som a narýchlo prehltla už studený dúšok kávy.

- Toto sú čo za raňajky? - prevŕtala ma mama studeným pohľadom.

- To sú normálne raňajky pre normálnu študentku! Potrebujem svoju dávku, aby som mohla naštartovať. Okrem toho mi prvá hodina odpadla, takže mám fúru času!

- Tereza... - prisadla si ku mne a snažila sa chytiť za ruku.

Znervózňovalo ma to. Práve som dopisovala kamarátom a klikala im na ich suprové fotky.

- Tereza... veľmi si sa zmenila. Uvedomujem si, že je to naša chyba. Zanedbávali sme ťa... Najmä ja. Už dávno som mala zanechať to opatrovanie v Rakúsku. Nechávala som ťa samú...

- Mami, prestaň zas o tom istom. Všetko je ok. O čo ti ide? Nedrogujem, nechľastám, netúlam sa po nociach, tak kde je problém? Mne to vyhovuje. Som spokojná. - musela som sa usmiať, lebo mi ZVRHLÁ SNEHULIENKA poslala svoje fotky na instagram. Bola tam bez podprsenky a na prsiach mala prilepené marcipánové ružičky z torty. To sa musí komentovať!!!

- Ty ma vôbec nepočúvaš! - zvýšila mama hlas a normálne mi vytrhla mobil z rúk.

Takmer mi tým zastavila dýchanie. Akoby mi zarezala do živého.

- Čo ti šibe? - šplechla som jej a najradšej ju pokmásala za vlasy. Hnev mi roztriasol kolená.

- Ako sa to so mnou rozprávaš??? - vypleštila mama oči i ústa naraz.

No nič ma nezastavilo. Žiadny morálny aspekt, či pokora, tobôž úcta. Vzala mi kyslík a mne sa roztriaslo vnútro.

- Je to môj mobil! Vráť mi ho! - prskala som slinami.

- Ty si chorá. - postavila sa mama a chvíľu na mňa hľadela ako na prízrak.

Potom sa ku mne priblížila a chcela ma objať. Odvrátila som sa. Akoby sa ma niekto chcel dotknúť žehličkou.

Jediné, čo ma zaujímalo bol môj mobil v jej rukách. Vibroval a rozprával, ako dieťa, ktoré sa dožaduje svojej matky.

- Chcem svoj telefón! - zvrieskla som a v ústach mi odrazu vyschlo. Začalo ma dusiť. Mala som pocit, že mi niekto zastavil prísun kyslíka.

- Tereza! Ovládaj sa. Mobil ti vrátim, až budeš normálna. Dovtedy sa zabavuje. - zmrazila ma mama.

- Na to nemáš právo! Počuješ? - vyskočila som zo stoličky a vrhla sa na ňu. Nič ma nezastavilo, ani ručná brzda, ktorú zatiahlo malé dievča kdesi vo mne.

Mama vyplašene cúvla a zrejme spracovávala ďalší postup, zatiaľ čo ja som bojovala o svoj poklad. Kričala som pri tom ako šibnutá. Bolo mi to jedno. Až facka ma spacifikovala a takmer vrazila naspäť do stoličky. Moja matka bola nová. Jej náhla diktatúra ma šokovala. Trela som si horiace líce a skladala identitu. Prepadlo ma zúfalstvo a náhly amok. Mala som chuť ju ovaliť, zašliapnuť...

- Nenávidím ťa! - vyskočila som zo stoličky, schmatla tašku a tresla dverami tak, že obločné sklo sa rozsypalo vedno s mojimi chabými nervami.

Ponevierala som sa po meste ako bez duše. Rozbolel ma žalúdok a v ušiach rozozvučali tie nepríjemné piskoty. Všetci sú online! Hľadela som na ľudí, ktorí žrali prísun wifi, kdekoľvek a slobodne. Tam bol môj domov. Predstava, že nebudem vo svojom až do pätnástej ma uvádzala do stavu šialenstva.

- Nenávidím ju! Najlepšie je keď je v Rakúsku, keď nie je doma! Je hrozná! Ničí mi život! - hromžila som v duchu na matku.

Do školy som nešla. Nemohla som. Je to jej vina! Potrebovala som svoju dávku. Hneď! Zamierila som rovno do prvej internetovej kaviarne a znovu sa pripojila do svojho sveta. Toľko toho na mňa čakalo! Nestačila som klikať, komentovať, hľadať a bodovať! Moje schránky boli plné správ od tých, čo mi rozumejú. Triaška ustupovala a vonkajší svet pre mňa prestal existovať. Nepotrebujem ju! Môj google mi všetko povie, ukáže, ponúkne. On mi rozumie....

- Nerobím nič zlé! - kričal môj vnútorný hlas.

 

 

Rána sú najhoršie. Mám žalúdočné bolesti a o chrbtici ani nehovorím. Vždy sa zobudím dolámaná, navyše zmorená dlhou cyklistikou. Nútim svoje ochabnuté telo, aby zalovilo v pamäti a prebudilo športového ducha. No v mojej základni je málo fyzických aktivít, ktoré sa pamätajú. Možno ešte v základnej škole, keď predmet telesnej výchovy aj telesne vychovával. Istý čas ma bavilo plávanie. Nepotrebovala som ani kurz, či hodiny učenia. Jednoducho som odložila plávacie koleso a pustila sa bez neho. Telu sa páčilo nadnášanie a samo reagovalo. Trochu rozpačito, no predsa. Boli sme vtedy na dovolenke. Ja, mama a otec. Kdesi pri jazere. Bolo tam fajn. Síce sa smiali z môjho plávania, vraj som mala štýl psa a mačky dohromady. No plávala som a to mi stačilo. Potom ma na istý čas zamestnal tanec. Mama ma odložila  do ľudového súboru, ktorý viedla jej bývalá spolužiačka. Bola som skôr inventárom a náradím. Skúšali si na mne dvíhačky, stúpačky a všetky tie akrobacie v krojoch. Moja váha i výška spĺňali kritéria ľahkosti pierka. Mladíci sa o mňa bili, čo mi lichotilo. Myslím, že sa mi aj jeden páčil. No on už mal iné záujmy, zdravé a normálne, nie sklony k pedofílii. Mal osemnásť a ja desať. Žiadna perspektíva, žiadne prsia, zadok a improvizácia. Bavilo ma tam chodiť kým som ho nepristihla v šatni ako bozkáva prsnatú tanečnicu a zadychčane jej siahal pod tričko. Zhnusil sa mi.

Ako jedináčik som bola vždy bokom. Teda medzi deckami v škole. Mala som všetko a nič. Mama začala pracovať v zahraničí a otec mi dovolil všetko. Viem, že to robil preto, aby sa ma zbavil, ale vyhovovalo mi to. Kupoval mi drahé hračky a kŕmil polotovarmi. Uspokojovalo ma to. Dal mi pokoj. Mohol sa venovať svojej kolegyni Janke, ktorá mala obrovské prsia. Otec väčšinou pracoval doma. Niečo cez počítače. Nerozumela som tomu. No raz, keď som vošla do jeho pracovne a uvidela ako kliká ústami na Jankine prsia ma vyhrešil a vzápätí mi kúpil moju prvú počítačovú hru. Viac som nepotrebovala. Mali sme všetci svoje priestory. Tie občas narušil mamin príchod domov. Vtedy otec nepracoval doma a vždy sa s mamou hádali. Začala som z toho obviňovať matku. Unavovala ma a nútila k činnostiam, ktoré som z duše neznášala.

- Choď sa hrať von medzi deti! Prečo sa nejdeš korčuľovať? Pôjdeme na nákup? Čo ak by sme si urobili výlet? - samé hlúpe nápady.

Vždy si vynucovala moju pozornosť. Kúpila mi korčule a kilá náplastí. Decká sa mi posmievali a moja matka sedela na lavičke, dívajúc sa do neznáma. Jednoducho, vždy keď prišla domov, vzala ma ako psíka a venčila. Bola to nuda. Nikdy mi nerozumela. Nerozprávala sa so mnou. Mala som vždy pocit, že je duchom neprítomná. Často rozprávala o svojej práci opatrovateľky a zrejme z nej ochorela. Správala sa ku mne ako ku klientke, či starej žene. Prebaliť, nakŕmiť, poprechádzať sa a neustále mlčky sledovať. Asi jej z tej práce preskočilo.

Iba otec mi rozumel. Nič odo mňa nechcel, netrestal ma za zlé známky. Napokon, bola som jeho najdrahšia hračka. A tá by mala mať predĺženú záruku. Dlhé večery sme sedeli v jednej miestnosti, každý v inom svete. To bol môj pocit istoty. Neotravoval.

 

Zadok ma stále pobolieval. Napriek tukovým vankúšom. Kým som si zbalila a vyrazila po raňajkách, prešli dve hodiny. Odrazu je čas neúprosný. Mám ho nazvyš a neviem, čo s ním. Tak sa len piplem v minútach, bez záujmu a intenzity. Už pokročilé ráno ma privítalo teplým počasím. Po pár kilometroch som si musela vyzliecť aj hrubú vetrovku. Väčšina žien trpí zimomravosťou. Ja, pravým opakom. Je mi horúco , dokonca aj v zime. Kedysi to tak nebolo. Tie prívaly tepla prišli pred rokmi, keď som zrejme začala padať do horúcich pekiel.

Na menej frekventovaných cestách si zaštopnem uši slúchadlami MP3- trojky. Tú som vyhrabala zo skrine, keď som dostala prvý abstinenčný záchvat. Aspoň niečo. Mala som v nej zmes skladieb v chaotickom poradí, štýle i dobe. No lahodili mi. Prekvapil ma pocit, načúvať hudbe vonku, v prírode. Má to určitú zmyselnosť a čaro. Nekonečný priestor. Stále sa meniace klipy.

V Haligovciach som si urobila prestávku. Núkali sa mi dva altánky s dreveným posedom. Pohľad na Haligovské skaly bol úchvatný. Boli už posiate zelenými šúplatami a slnečné lúče vytvárali na ich skalách pekné inverzie spolu s ihličnanmi. Čakala som chladnejšie počasie a prekvapilo ma hrejivé, jarné okolie.

Cesta bola pokojná. Málo áut značilo málo stresov. Nuž, vymetala som kúty, zatiaľ čo špičková doprava tancovala po rýchlych a moderných diaľniciach. Bola som rovnaká. Prirýchla a poplašená.

Zatiaľ to zvládam. Zbieram sa po tých cestách, kúsok po kúsku. Po troch kilometroch sa môj bicykel rozhodol vypustiť dušu. Zrejme mu vadila moja tonáž. Zistila som, že mám na zadnom kolese defekt. Môj prvý. Rátala som s ním, no nie na pustatine. Okolo mňa sa rozprestierali iba lúky, kopce a osamotené domčeky. Staré pôvodné dreveničky, ktoré hyzdili plechové strechy. Nepekná kombinácia. Tu som postrehla pred sebou starého muža, ktorý staval kríže uprostred poľa. Až keď som pristúpila bližšie, videla som, že to nie sú kríže, lež kostra pre strašiakov. Na malej talige mal pohádzané rôzne handry a nástroje. Z hrubších konárov zbil kríž a ten odel do podoby veľkej, handrovej bábiky. Bol to pre mňa fascinujúci pohľad. Netušila som, čomu všetkému sa ľudia venujú.

Pozdravila som a on mi priateľsky zakýval. Prezrel môj bicykel a napokon povedal, že mi ho rád opraví, no musím s ním dolu do dediny.

- Zatiaľ si tuto oddýchnite, zafajčite...

- Ja nefajčím. - zamrmlem. - Môžem vám pomôcť?

- Tak dobre. - odpovedal stroho a počali sme dokončovať tých strašiakov. Mužov polí. Rozprával málo, páchol tabakom a čímsi, čo som nepoznala.

Už o hodinu sme boli u neho na dvore, po ktorom pobehovali kŕdle sliepok a kačíc. Býval som svojou ženou, ktorá nás nevítala chlebom a soľou, ale spŕškou špinavej vody. Našťastie sa ušlo len mojim topánkam.

- Prepáčte, nevidela som vás. - usmiala sa stará žena.

Tá bola na rozdiel od svojho muža viac civilizovanejšia. Ponúkla mi šťavnatú pečenú klobásu a vodu so sirupom.

Cítila som sa medzi nimi zvláštne. Veľmi cudzo a vzdialene. Ako nejaký historický artefakt na modernom bielom gauči.

Pochádzam z mesta, môj otec bol vždy absolútne nezručný a matka pohodlná. Nikdy sa nezmohli na vidiecky život, či aspoň domček. Som sídliskové dieťa o ktoré sa obtieral vidiek len dokumentmi z médií.

Žasla som, ako málo postačí. Napokon aj mne. Asi by bolo jedno, kde by som mala počítač. Hoci i uprostred ničoty. Šlo len o signál, pripojenie. Ostatok ma nezaujímal.

Žena rapotala o všeličom. Trochu ma uvádzala do rozpakov svojimi príliš osobnými otázkami. No bol to prvý človek, ktorému som sa páčila. Vraj krv a mlieko. Nie ako tie dnešné vychudnuté dievčatá.

- Veru tak. - prikyvoval aj muž uznanlivo a štipol ma na zadku. - Žena má mať aj cici, aj rici, ja by takú kostru nechcel. - smiali sa. Obaja v harmónii.

Cítila som sa dobre. Akosi inak. Mnoho vecí som zažila po prvý krát. Ba možno nie, len som ich predtým vôbec nevnímala. Napríklad i to, keď si tá žena pokojne odgrgla, pričom ospravedlňujúca formulka neprišla.

- Málo sa usmievate. -  konštatovala žena a zahnala sa utierkou. Vydesene som uhla. Nedošlo mi, že po mne lezú muchy.

- Mohla by som na záchod ?

- Hej, tam vonku máme.  Pišta vám ukáže!

Pišta mi ukázal. Hľadela som na tú búdu ako na prízrak. Čupela v ústraní, obklopená burinami. Skláňala sa nad ňou stará jabloň, ktorá sa rozhodovala, či ešte vypučať. Ešteže tam bol toaletný papier. Podradila som svoju rýchlosť a trochu skenovala po tmavom priestore. Po rohoch sa hojdali pavučiny a cez vyrezané srdce prúdil dovnútra zvedavý slnečný lúč. Môjmu zadku sa však táto toaleta zapáčila. Mal stále mnoho miesta. Počula som ako sa nablízku zhovárajú sliepky a kohút ich neustále napomínal.

Dnešok mi teda priniesol zopár nových poznatkov.

Videla som strašiakov v maku, počula ženu grgať, naučila som sa opraviť defekt, dostala prvú pochvalu, sedela na historickom záchode a konečne som sa usmiala. Nutkalo ma.

Práve som si tieto poznatky písala do svojho diára, keď ku mne podišla babka a nanútila mi proviant. Neviem, čo to bolo, ale zrejme niečo, čo neráta kalórie.

- Dobre, že vás k nám privialo. - naklonila sa a mňa ovanul cesnakový zápach. Vlastne nie, taký fašírkový, či klobásový. Ten bol celkom príjemný. - Samí Poliaci okolo nás chodia. No hej, o tento Bohom zabudnutý kraj už našo nemajú záujem. I ja mám päť detí. Sú preč. Po svete. - vzdychla si a potľapkala ma po pleci. Potom sa mi zahľadela do tváre a povedala - Ste veľmi mladá, ale oči máte staré. - a  skĺzla pohľadom na moje zjazvené zápästie. - Nuž hej, každý má svoj kríž.

Nepochopila som celkom. Len sa mi zazdalo, že za krátky čas vidím primnoho krížov.

- Ďaleko idete? - pýtali sa ma už pri bránke.

- Ešte neviem. Zatiaľ do Červeného kláštora. - povedala som zadychčane. Kým som bicykel i seba správne ovešala prešlo i pár minút.

- Dávajte pozor na cigánov! Bicykel nespúšťajte z očí. - kládol mi Pišta na srdce. Ešte chcel čosi veľmi dôležité povedať, no napokon len mávol rukou a zmizol spolu so svojou ženou.

Mala som obavy, či zvládnem tých pár kilometrov s plným žalúdkom masti a údenín. Na moje vlastné počudovanie mi to šliapalo výborne. Dokonca sa i kameň v žalúdku kamsi vytratil. Chvíľu som ešte myslela na tých dvoch a ich svet v svete. Niečo čo som nepoznala. Dokonca táto obyčaj nikdy nemala miesto v mojom hľadáčiku. Bolo to príjemne nudné. Musela som sa opäť usmiať nad ich radou, vyvarovať sa osadám.

Bohužiaľ neskoro. Tento krst som už mala za sebou. Ešte pred Prešovom som si to chcela skrátiť poľnou cestou a ocitla sa uprostred osady. Polonahé deti, mnoho dymu, kriku... Spôsobila som miestnym chaos. Vlastne i sama sebe. Decká sa za mnou rozbehli a častovali ma rôznymi prívlastkami. Najviac mi utkvel jeden - Tučná gadžovka na bycigľu!

Opľuli ma, sácali, smiali sa a nakoniec i letel jeden kamienok z rúk malého chlapca, ktorému visel z nosa sopeľ hádam od predošlého dňa. Trafil našťastie do mojej helmy. Potom ho zrejme jeho matka schmatla za vlasy a poriadne vyobšívala. Ale ani ja som nebola celkom normálna. Necítila som strach, práve naopak. Bolo mi to jedno. Šokovalo ma síce vydrancované okolie, ktoré pripomínalo pozostatky  dediny hneď po povstaní, či inej vojny. Tých pár videí, ktoré som videla na youtube mi zďaleka neposkytli toľko hmatateľnej pravdy ako jediný prejazd ich znivočeným územím. Ako štát v štáte. Mali by plné právo požadovať cestovný doklad, či zaplatenie mýtneho. Pre istotu.

Cesta pred Červeným Kláštorom ma chvíľu potrápila. Už sa hlásila únava a otlačený zadok. Našťastie ešte sezóna poriadne nezačala, aj keď sa už pltníci dali vidieť. K tomu ak prirátam všedný deň, tak sa nemusím obávať toho, že ma niekto zozadu naberie.

Nocľah som mala vopred vybavený. Prespím u mojej krstnej. Nevidela som ju síce sedem rokov, ale mama všetko vybavila a nástojila na tom, aby som nespala u cudzích. Pri tomto jej výroku ma rozbolel vtedy žalúdok. Všetci boli cudzí. I ja sama sebe. Musela som sa teda pripraviť na množstvo otázok, ktoré mi isto nebudú po vôli. Nádejala som sa iba, aby nevytiahla nejaké fotky z ,,tých ich čias". Tej časti histórie našej krajiny som sa napočúvala toľko, že som z toho mala strach.

- Veru, ale nám bolo dobre za komunistov! Všetko sme mali! Dobrý, zlatý socík! - tieto výroky kolovali v strednej generácii ako mýtus. Pritom si neuvedomovali, že nás totálne dezorientovali. Vlastné deti, o ktoré sa naťahovali s kapitalistami.