OFFLINE (2 kapitola)

Červený kláštor a prvé červene

 

- Pozrite, pani Levická. Nevolala by som vás predsa, ak by to nebolo vážne. Trvala som na tom, aby bola prítomná i tuto Tereza... - moja triedna tlačila svoj nudný prednes mame pred jej červený nos.

Tá si ho doniesla z Rakúska, vedno s bolesťami chrbtice.

- Ako vravím, uistite sa sama. Má presne štyridsať neospravedlnených hodín. Navyše mi klamala, vraj ochorela a potvrdenie mi prinesie nabudúce. Vedeli ste vôbec o tom ? Okrem toho, značne sa pokazila v učení. Musíte pochopiť, je v maturitnom ročníku, ak nezaberie, nepripustíme ju k skúškam. Keď dobre rátam, tak má nedostatočnú už z troch predmetov... - vešala učiteľka mame nové vrásky na zvraštenú tvár.

Mama bola mlčanlivá, akoby potrebovala tlmočníčku. Napadlo mi, že by jej to učiteľka mala vysvetliť po nemecky. Zrejme by lepšie pochopila.

- Je to pravda? - prerušila ostrým hlasom moje celkom podarené úvahy.

- Ja neviem. - pokrčila som plecami a prižmúrila oči.

V poslednej dobe sa mi zdalo , že v nich mám zanesený prach. Rezali a štípali ma, čo mi dosť vadilo, najmä ak som ich potrebovala.

Nech poviem čokoľvek moju matku to vždy rozrušilo. Produkovala nekontrolovateľný hnev a o pár minút ma spolu s triednou zasypali toľkými výčitkami, že mi z toho počalo šumieť v ušiach. Za krátku chvíľu k nim pribudol školský psychológ a začalo repete. No pre mňa boli tie slová menej ako splašky. Pestrili  inak nudnú miestnosť, ktorá ale mala bohovskú akustiku. Bolo to celé viac o mne, bezo mňa. Jediná vec, ktorá ma tešila bolo nežné vibrovanie môjho mobilu vo vrecku. Každá nová správa, klik, koment, zo všetkých sietí a strán ma nežne štuchla.

Všetko som sľúbila. Pre ich pokoj. Zmaturujem, už len kvôli tomu, aby mi konečne dali všetci pokoj!

Potom ma vypoklonkovali za dvere, aby mohli trápiť moju beztak utrápenú matku. To ma vyprovokovalo k tomu, aby som načúvala.

- Pani Levická - začala psychoška svojim maznavým hlasom. Vedela som, že si pri tom až zvrhlo olizuje pery. To ju bavilo, vŕtať sa v iných. - Vaša dcéra má veľké problémy. Absolvovala som s ňou viac sedení a dokonca to preberala aj s vašim manželom. Ten bol však veľmi neprívetivý.

- V poriadku, ale ja nechápem, aký má vlastne problém. Viem, ten internet, ale veď napokon dnešné deti sú všetky zažraté do týchto vecí. - nedala sa mama.

- Tereza je závislá. Závislá na internete. Je to priam chorobné. Už mnohí profesori jej zabavili telefón, keď chatovala na hodine. Dva razy si ho u riaditeľa vyzdvihol váš pán manžel. Z toho dôvodu je nesústredená, nervózna. Vaša dcéra prekročila rozumné hranice. Nedokáže byť ani chvíľu bez internetu. Váš manžel nám miesto podpory vynadal, že si nepraje, aby sme jeho dcére brali mobil za 1000 eur. Uznajte, myslíte, že je správne kupovať dievčaťu také drahé veci?

- Viem. V tomto s vami súhlasím. Je to naše jediné dieťa a môj manžel jej dopraje všetko a najlepšie. Nie je to správne. Manžel tvrdí, že sú to len hračky.

- Pani Levická. Vaša dcéra nie je už predsa dieťa! Bude mať osemnásť... no, poviem vám pravdu. Za posledný rok sa jej prirodzený osobnostný vývin zastavil. Nezapája sa do žiadnych aktivít. Nemá priateľov, skutočných, so spolužiakmi nevychádza. Je uzatvorená a okrem kšeftov na internete, neprejavuje ani žiadny záujem komunikovať s okolím. Tereza sa príliš upla na ten virtuálny svet. Už reálne nedokáže posúdiť, čo je normálne a čo už prekračuje hranice. Je nevrlá, smutná, mĺkva a hlavne duchom neprítomná. Pred dvoma mesiacmi sme tu mali nepríjemný incident. Napadla svoju spolužiačku. Dôvodom bolo to, že sa pochytili ohľadom nejakej stránky na sociálnej sieti. Božena, teda jej spolužiačka jej povedala, že je chorá a mala by sa dať liečiť. Tereza sa na ňu vrhla a nebyť ostatných spolužiakov tak neviem, akoby to dopadlo. Bila ju päsťami do tváre ako nepríčetná, kričala na celú triedu, triasla sa a jej amok sa nedal zastaviť. Bol to jej prvý záchvat. Volali sme vášho manžela. Prisľúbil, že to všetko napraví, ospravedlní sa aj rodine i dievčaťu, no neželal si, aby sme vás kontaktovali. Vraj máte toho dosť.

- Moja Tereza niekoho napadla??? Nemýlite sa? Nemôžem tomu uveriť - mrmlala mama.

- Pani Levická... to nebola obyčajná potýčka. Božena mala natrhnutú peru, odlomený zub a rozbitý nos. Bolo to príšerné. V tejto škole nebudeme trpieť takéto útoky. To musíte pochopiť. Je nám ľúto, že sme museli kontaktovať vás, ale bohužiaľ, nemáme na výber. Váš manžel evidentne nezvláda sám výchovu vašej dcéry. Potrebuje odbornú pomoc, inak môže dôjsť k skutočnej tragédii. Tereza bola veľmi milé a usilovné dievča. V prvých ročníkoch dokonca prospievala s vyznamenaním. Nikdy sa síce nezapájala do triednych akcií, no ešte zvládala ten nápor. Samota jej neprospieva a ona sa upla do sveta, ktorý ju chápe. Je to to isté, akoby brala drogy, či požívala alkohol. Ak je offline, je stratená a upadá do stavu zúfalstva, hnevu... Vy ako matka jej musíte byť oporou, pomôcť jej zorientovať sa v spoločnosti, viac komunikovať... Je to dobré dievča, dúfajme, že nie je neskoro.

- Čo vlastne navrhujete? Mám jej zabaviť telefón, zakázať internet? Bude ma nenávidieť ... ja, už teraz mám pocit, že ju nezvládam. A okrem toho... aj výčitky. Možno by som mala ostať doma, pri nej. Ona ma ale sústavne odmieta. Navyše sú s manželom spolčení. Tvrdí, že je to normálne, že Tereza je po ňom. Viete, že on je výpočtový technik a tvorí web stránky. Vlastne sa v ňom vidí. Možno to je tá cesta...

- Pani Levická. Musím vás sklamať. Náš pán zástupca vedie predmet informatiky. Hádajte ako jej ide. Má dostatočnú. Ju nezaujíma informatika a technika okolo týchto záležitostí. Ona je posadnutá internetom, virtuálnym svetom, ktorý si vytvorila. Z neho čerpá, žije... Pre ňu to už nie je hra, či hobby, pre ňu je to existencia. Viete, že aj nakupuje cez internet? Má profily a nicky po všetkých sociálnych sieťach. Každý iný. Vydáva sa za ženy, či dievčatá, ktoré existujú len v jej hlave. Je všade a zabáva sa tým, že ubližuje druhým. Dokonca sa ani netají tým, že má svoj klub i na rôznych zoznamkách a erotických stránkach. Trpí istým druhom virtuálnej schizofrénie. Jej kamarátka Saša, teda bývalá kamarátka prezradila, že má vytvorených i mnoho mužských profilov a píše sama sebe! Vymyslenej žene píše vymyslený muž. Tieto intímne správy zverejňuje na nástenkách, aby ich všetci čítali a reagovali. A verte mi, nebola by ste nadšená, keby ste to videla.

- Preboha! Je to horšie ako som si myslela. - vzdychla si matka plačlivým hlasom. - Možno by pomohlo, keby si našla chlapca, napokon nie je škaredá. Možno je len zmätená...

Krátke ticho preťal studený hlas triednej učiteľky.

- Pani Levická. Tereza nemá záujem o nikoho zvonku. Rozumiete tomu? Navyše. Všimli ste si vôbec, ako chodí v poslednej dobe oblečená? Dokonca i páchne. Nestará sa o seba, je zanedbaná, jej vlasy sú špinavé a zlepené. V jednych šatách chodí aj týždeň. Myslíte si, že to je zbraň ako zaujať nejakého chlapca? Je to neprirodzené, lebo každé dievča sa chce páčiť.

- Ale veď si neustále kupuje drahé handry aj kozmetiku. Viem to. Objednáva si to na internete a pár krát som to aj zaplatila. Povedala som si, že dievča sa chce páčiť.

- Tie veci si objednáva, aby ukojila svoju chorú vášeň. - skočila im do reči psychoška. - Potom píše medzi svojimi profilmi, aké si kúpila šaty, topánky, odfotí si ich a vyvesí na instagramy. Napokon tie veci porozdáva. Keby aspoň predávala, tak si poviete dobre, dievča je podnikavé, chce zarobiť. Chápete, čo vám tu hovoríme? Tereza prestala žiť v reálnom svete. To, čo z nej ostalo tuto je zvyšok, ktorý nenávidí. Prepáčte, ale ak vám na vašej dcére záleží, musíte okamžite reagovať. Vyhľadať odbornú pomoc, kým je čas.

Už som to nemohla počúvať. Mala som chuť zutekať, alebo tam vraziť a všetkým to patrične vytmaviť. Oni mi vôbec nerozumejú. Ba, závidia! Vedela som však, že moja matka zlyhá. Trochu ma desila predstava, že by naozaj ostala doma. Destabilizovala by náš život. Rozhodla som sa preto, že tých pár mesiacov sa budem pretvarovať. Hrať divadlo. Napokon, to mi ide. Viem dokonale improvizovať. Nedovolím nikomu, aby sa mi hrabal v hlave a v mojom živote. Zmaturujem a potom, potom budem plnoletá a vykašlem sa na ich pravidlá! Hneď som sa cítila lepšie.

 

 

- Ach, moje dievčatko. Takmer som ťa nepoznala. - opakovala krstná dookola.

Mala veľký dom, ktorý však už nutne potreboval rekonštrukciu. Bola maminou sesternicou, tou, čo sa ,,tak dobre vydala". Vzala si doktora, o dvadsaťtri rokov staršieho muža. Bol síce dobre situovaný a pár rokov ju zasypával peniazmi, dovolenkami a skvelým nadštandardom, no napokon zomrel bez toho, aby jej po ňom ostalo dieťa. Takže bola dlhé roky vdovou a pomaly míňala to, čo jej muž zanechal. Napokon sa pustila do kšeftov a prenajímala izby v obrovskom dome. Mala už stálu klientelu a tí deti. Tam mohla realizovať svoje nevyužité materinské sklony.

- Som rada, že si prišla. Momentálne je tu prázdno. Prví klienti by mali prísť až na budúci týždeň. No ide to z roka na rok horšie. Navôkol sa postavili nové penzióny a apartmánove domy. Ľudia sú čoraz náročnejší. Už vyžadujú také veci až sa mi ježia vlasy. Mnohých som stratila.... - rapotala a rapotala, pričom mi neustále plnila tanier. Darmo som ju už pár krát zastavila. Mala rovnaký postih ako mama. Ako ja. Žila vo svojom svete.

- Ach, prepáč. Ja ti tu nakladám a ty asi máš nejakú špeciálnu diétu. - zarazila sa a konečne odpratala tučnú porciu rizota.

- Diétu nemám. No stačilo mi. Ďakujem.

Najradšej by som sa už natiahla na posteli a zavrela unavené oči. No nechcela som byť netaktná. Vedela som, že sa potrebuje rozprávať a najmä olúpať ma.

Pritiahla si stoličku ku mne a chytila za ruku. Popálilo ma to kdesi vo vnútri. Potom si odtrpela chvíľu pohľadom na moje jazvy. Dojalo ju to až k slzám.

- Ako sa cítiš? - konečne začala.

- V pohode. Naozaj. Nemusíš mať starosti. - sňala som si okuliare a začala ich dôkladne čistiť. Jednoducho som potrebovala na niečo siahať. Na niečo studené a mŕtve.

- Veľmi ma to mrzí. Si ešte taká mladučká... neboj, všetko bude dobré. Vybrala si si správnu cestu. Ja...je mi to trápne, ale chcem ,aby si vedela, že mi mama volala. Poprosila ma, aby som vypla wifi a snažila sa znemožniť ti prístup k internetu. Prepáč...

Pobavilo ma to. Tie ich rozpaky a taktnosť.

- Krstná, neboj sa. To je už za mnou. Myslím si, že je to dokonca zbytočné. Ak by som chcela, tak mám internet na každom kroku. Mama bola vždy trochu patetická.

- Neverila by som, čo dokáže táto choroba. Už som o tom počula mnoho, napokon vidím decká i dospelých, ktorí sú neustále prilepení o tie mobily... Veď aj ja si píšem s dvoma fešákmi. - pri tejto vete sa zasekla a rozžiarila úsmevom. Poznala som ho. Bol to dotyk sladkej ilúzie. Vzrušujúci a neopakovateľný. Dáva obrovské možnosti a priestor. Je tvarovateľný.

Zahanbene sa rozkašľala.

- Vidíš aká som nemožná? Ja ti tu rozprávam o niečom, čo ťa isto stále bolí. Nejako mi to už nemyslí. Terka, čo ti ešte ponúknem?

- Ďakujem, ale som plná. Naozaj. Pravdou je, že by som si už šla rada ľahnúť. Stále mi chýba kondícia. Všetko ide akosi pomaly.

- No, ale veď sa niet kam náhliť. Všetko si treba vychutnať. A čo vaši? Vieš, bola som napálená, keď som sa o tom dozvedela... no ver mi, oni ťa ľúbia, len sú ako deti. A tvoj otec, nuž, vždy to bol vetroplach a sukničkár. Prepáč, ale si už dospelá, takže ti tu nebudem hovoriť o bocianoch a škriatkoch.

- To je v poriadku. Vlastne ich oboch len poznávam. Mama je po tom ich rozvode stále viac zatrpknutejšia. A čoraz menej chodieva domov. Niekedy sa mi zdá, že sa nerada vracala. Vždy bola príliš napätá a ustráchaná. Mám dojem, že otec to robil náročky, aby ju nakopol. Tvárila sa, že o ničom nevie. Bola som asi jediným spojivkom medzi nimi. Aj to príliš bolestným.

- Nehovor tak. Vždy ťa milovali. Nemôžeš predsa poprieť, že ti dali všetko.

- Nepopieram. Len sa pýtam, čo pod tým všetko vlastne bolo? Peniaze? Pohodlie ? Luxus? Čo s tým? Mala som pocit, že ma odložili.

- Terka... si stále veľmi zatrpknutá a boľavá. Vieš, ja nemôžem kritizovať rodičovskú výchovu, nikdy som nebola matkou. No poznám tvoju mamu, ona bola vždy  taká. Príliš krehká, zraniteľná a nikdy nič nedokončila. Od všetkého utekala. Odmalička. Ty si podľa mňa oveľa silnejšia. To nevravím preto, aby som ťa zavádzala a kŕmila nejakými optimistickými lichôtkami. Je to tak. Pohla si sa.

To odlupovanie šlo krstnej veľmi dobre. Jej monotónny hlas ma upokojoval. Verila som jej. Ani neviem prečo. Snažila som sa poznať detaily jej tváre a po krátkom, očnom prieskume mi došlo, že je stále veľmi pekná.

- Krstná... a koľko to ty vlastne máš rokov? - prekvapila som ju zvedavou otázkou.

- Päťdesiatjeden. Prečo ? - usmiala sa.

- Hmmm... vyzeráš lepšie ako ja. Ako dlho si vlastne vdovou?

- No.. už dlho.. takmer dvadsať rokov. Ach, jaj. - vzdychla si a na okamih spočinula v pohľade do neznáma.

- Neuveriteľné. Prečo si sa vlastne nevydala? Neverím, že by o teba nemali muži záujem.

- Terka, ja som toho ,,starého zhýralca" ako ho nazývali v rodinách milovala. Naozaj! Viem, že všetci hovorili len o tom, že som si ho vzala pre peniaze. Možno to i tak bolo... no prežila som pri ňom najkrajšie chvíle svojho života. Dokázali sme sa rozprávať takmer do rána, precestovali sme celý svet, prežili toľko dobrodružstiev. Veľmi ma miloval a cítila som sa pri ňom ako kráľovná. Ten pocit ti žiadny iný muž nedá. Ten pocit si nekúpiš za peniaze. Nedalo sa ho nemilovať. Boli sme spolu len desať rokov, no v nich je stovka životov. Možno som hlúpa, naivná, pošahaná čudáčka ako mnohí o mne tvrdia, ale do smrti budem za neho vďačná. Za tie chvíle. Stále mi chýba a vždy bude.

- Pekne si to povedala. Beztak si však myslím, že si bola príliš mladá na to,aby si žila v samote. Mama mi hovorievala, že ti dal všetko, ale dieťa nie. Prepáč, ja len, že by ti pristalo byť mamou.

- Terka, to sú tie rodinné prípady, plné klebiet a špekulácií. Každý vie, každý skúsil. Nedaj sa zmiasť. Ľudia sa budú vždy šprtať v iných. Za to, že sme nemali deti nemohol Milan. Ja som bola na vine. Absolvovali sme aj testy. Som neplodná.

- Aha, prepáč. Nevedela som. - sklonila som previnilo hlavu.

- Ale, nehovorme o tom. Každý z nás má svoj...

- Kríž??? - vhupla som do jej slov.

Rozosmiali sme sa. A prehodili list. Potom sa zaujímala o moje malé dobrodružstvá na cestách.

- A dokedy ostaneš? - opýtala sa ma.

- No už zajtra som chcela pokračovať.

- V žiadnom prípade. Zajtra ti ukážem okolie. Bola by škoda, len tak zdúchnuť a nevidieť tunajší kraj. Už si bola na plti? Mám známeho, ktorý splavuje a určite nás neodmietne.

- Nuž, ja neviem. Nechcem obťažovať...

- Terka, ani slovo! Vyspinkaj sa, oddýchni a zajtrajšok si poriadne užijeme! - pohladila ma náhle po vlasoch. Strhla som sa.

- Prepáč... - zjemnila hlas

- Ty prepáč... ja.. mám pocit, že ma tieto dotyky bolia. Viem, je to choré.

- Nie je. Len je to pre teba čosi iné. Mala by si sa otvoriť. Tak lepšie vstrebeš to, čo  zjatrí rany.

 

 

Predsa som to dokázala. Zmaturovala som. Napriek tomu, že mi už nik neveril. Nebolo sa čím chváliť, všetko s odratými ušami, ale predsa! Uspokojila som matku, profesorov, otca a seba oslobodila. Bolo to síce veľmi náročné. Musela som si svoj čas patrične rozdeliť. Skúšobné obdobie mi dalo zabrať. Pomohli litre kávy a správne načasovanie. Vlastne som sa do učenia naplno zapojila dva mesiace pred skúškami. Sotva som spala. Ani neviem, či som spala viac ako pár hodín v týždni. Nedalo sa. Za to ma premkol nevýslovný hlad. Jedla som neustále a všetko. Moje telo si pýtalo. Keď som nemala jedlo, okusovala som si nechty. Precitla som až vtedy, keď som sa pustila do kože. Akoby som chcela zožrať samu seba. Prsty potrebujem a tak som sa zásobila všetkým, čo sa dá nepretržite chrumkať a prehĺtať. Cítila som sa hendikepovaná tým, že príliš málo času som venovala svojim. No mala som prvý cieľ. Zbaviť sa všetkých. Mať od nich pokoj. Matka mi prisľúbila, že ak zmaturujem môžem si robiť, čo chcem. To znamenalo žiadne zákazy, obmedzovania, žiadne kecy o ničom.

Pri slávnostnom odovzdávaní maturitných vysvedčení sa ma profesorka opýtala:

- Terezka a nepribrala si ty? Pristane ti to. - podala mi vysvedčenie a vynútila stisk ruky. Pálilo to. Najradšej by som ju opľula. Mohla som, no už mi za to nestála. Je koniec.

- Aké máš ďalšie plány? Už si zvažovala nejakú vysokú školu? - dobiedzala triedna.

Musela som si zahryznúť do pery, aby som sa nerozosmiala nad jej hatlaninami. Na slávnostný obed som nešla. Kašlem na nich! Dusili ma priúzke šaty, zvieral žalúdok a chytala ma triaška. Navyše ma príšerne bolela hlava. V poslednom čase som mala problémy s čítaním. Akoby som hľadela cez hmlu, či čmuhy. Akoby mi niekto neustále gumoval displeje. Bolo to nepríjemné.

Len čo som dorazila domov a ukojila matku vysvedčením, zavrela som sa do svojej svätyne. Na pár dní. Možno i viac....

 

 

Zobudilo ma zamračené ráno. Obloha sa decentne zatiahla a sľubovala nežný dážď. Ten zlatý, ako sa mu na jar vravelo. Spalo sa mi veľmi dobre. Izba bola útulná a plná čerstvého vzduchu. Na moje počudovanie ma neťažil ani žalúdok, ako každé ráno. Osprchovala som sa a prezliekla. Využila som pohostinnosť svojej krstnej a dala si vyprať pár vecí.

Keď som konečne zišla dolu, do kuchyne privítal ma hlúčik ľudí. Vlastne mužov. Jeden postarší a dvaja mladíci. Krstná neustále bľabotala a hostila ich raňajkami.

- Tak toto je moja Terezka! - zaradila moje meno do svojej verejnej databázy.

Jeden po druhom sa postavili a podávali mi horúce ruky. Odtrpela som to. Začínala som si na tieto dotyky akosi zvykať. To boli moje každodenné dávky normálnosti.

Zrejme im krstná niečo naznačila, lebo obaja mladíci si príliš okato odložili mobily. Musela som sa usmiať. Predstavila som si ich myšlienky. Možno sa obávajú, že sa vrhnem po ich telefónoch, zviažem im ruky a nohy, sadnem do kúta a budem surfovať po internete do bezvedomia. Ich nechám skapať od hladu a smädu... ba možno viac extrému. Všetkých ich zožeriem zaživa. Postupne. A začnem od toho zavalitejšieho.

- Tuto Ondrej má plť, dnes nás vezme na takú súkromnú plavbu. - frontálnym spôsobom začala krstná deliť úlohy.

- Peter je jeho syn a pôjde s nami. - tľapla mladíka po kostnatých pleciach.

I ten tretí sa pýtal a tak som o neho zavadila zvedavý pohľad. To ma nachvíľu rozhodilo. Bol starší a mal neuveriteľne fotogenickú tvár. Ten zmyselný výraz kazil len jeho chlípny pohľad do môjho plného výstrihu.

- No a Mišo, ten mi tu pomáha. Je to šikovný chlapec. Dnes mi donesú drevo, takže má čo robiť.

Formálnosť sa postupne vytratila, ale moja červeň v tvári bila do očú.

- Mišo! Pozeraj si do taniera, lebo ti oči vypadnú! - tresol ho Ondrej obrovskou rukou po chrbte.

Fŕkal ma pohľadmi z ktorých sa mi roztriasli kolená. Zrejme ešte nevidel takú tučnú ženu. Inak som si to nevedela vysvetliť.

- Terezka, mám pre teba darček. - zmizla krstná, aby sa po chvíli vrátila s pekným foťákom v ruke. Vtisla mi ho do rúk a žmurkla. - Potrebuješ predsa zachytiť kúzelné momenty. Fotky sú vždy krásne a rozprávajú, oveľa viac ako videá.

Chcela som odmietnuť, no razom ma odbila svojim chechtavým hlasom.

Potešil ma jej darček. Bola to dobrá mašinka s kvalitným objektívom.

- Tak a hneď ho aj vyskúšame! - dostala odrazu hlúpy nápad.

Ani neviem ako som sa ocitla v čudnom hlúčiku ľudí, ktorí na mňa dýchali blízkosťou a dotykmi. Vyfotil nás Peter. Už teraz som bola zvedavá na ten prvý záber. Pery krstnej na mojom líci a vriaca Mišova ruka na mojom stehne. Ešte že to zachránil statný Ondrej svojou cholerickou prítomnosťou. Bez grimás a nutnosti pózovania.

Vypadli sme pred desiatou a naspäť sa vrátili po piatej hodine. Tie prežitky sa ma dotkli na správnych miestach. Prešla som krížom krážom všetko, čo sa len dalo. Počasie nám vcelku prialo. Slabunký dážď neublížil a striedavo s vykúkajúcim slniečkom vnášali do dojmov aprílový ošiaľ.

Splavili sme Dunajec, čo ma obohatilo úplne novým dojmom. Mali sme šťastie, sezóna sa len rozbiehala a navyše počas týždňa je to voľnejšie. Stretávali sme menej pltí. Ondrej sa ujal svojej funkcie skúseného pltníka a sprievodcu bravúrne. Rozprával a ukazoval mi všetko navôkol. Nezabudol ani na vtipné vsuvky, či povesti. Peter ,, kormidloval„ vzadu a dopĺňal otca hlbokým spevom. Po splavovaní sme skončili v kúpeľoch Smerdžonka, kde mala krstná tiež ,,svojich" ľudí. Takmer dve hodiny som bola v inom svete. Kúpeľ, masáž, sauna... nestačila som sa čudovať. Všade ju poznali a radi si dožičili jej spoločnosť. Videla som toľko nových, prívetivých tvárí, že ma z toho svrbela moja ešte krehká dotyčnica reality. Po kúrach nás ktosi nasáčkoval do auta a odviezol na poľskú stranu, aby sme si odhrýzli kúsok romantiky. Krstná mi ukázala nádherný hrad Niedzica a pozvala do hradnej reštaurácie na neskorý obed. Nestačila som fotiť, nestačila dýchať  a tráviť. Netušila som, čo všetko skrývalo toto okolie. Koľko atrakcií a možností. Nevedela som toho viac. Ani to, že krstná hovorí perfektnou poľštinou a sprievodca v hrade , len čo ju zbadal klipkal nervózne očami. Ako väčšina mužov v jej prítomnosti. A napriek tomu bola sama. No nestránila sa ľudí ani ich spoločnosti. Mama klamala alebo nemala ani potuchy, aká vlastne jej sesternica je. To najskôr. Napokon, nepoznala ani svoju dcéru.

Nebyť pokročilého času, tak by ma naštartovaná teta bola schopná vytlačiť aj na Tri korunky.

- Je to bohovský výhľad odtiaľ. -  ukazovala nadšene z Lávky na skalnaté pieninské štíty. - Tam hore je výhľadná. No túra trvá pár hodín, takže až na budúce. Škoda, že ideš zajtra preč, je tu toho tak veľa... i kláštor a veľmi dobré cyklistické trasy, goralské slávnosti....

Stáli sme na najdlhšom moste v Európe, tohto typu. Teda akéhosi závesného mosta, z lepeného dreva, ktorý spájal Poľsko so Slovenskom nad najkrajším miestom, nad Dunajcom.

Po návrate do jej domu ma už pri vstupnej bránke ovanula vôňa grilu.

- Prekvapenie! - objala ma krstná a viedla na zadnú terasu.

Fotogenický a spotený Mišo stál nad grilom a šikovne obracal tlsté, praskajúce klobásky. Keď nás uvidel zoširoka sa usmial. Z toho úsmevu som mala mútňavu v hlave. Bol to veľmi pekný, vysoký a štíhly muž. Presne ako... Tá spomienka na vymyslených Bohov ma zabolela. Musela som prijať fakt, že nič z toho neexistuje. Len prítomnosť a tento mužný týpek, ktorým sa sladí chvíľa.

Odkiaľsi vyliezli poháre, plné čierneho piva, taniere, šalát a príbory. Krásne solárne laterny už počali svietiť a dopĺňali moje príjemné prežitky rôznymi emóciami. Boli znesiteľné. Musela som uznať, že záhradu mala krstná veľmi krásnu. A udržiavanú. Vôňu údenín pekne dopĺňala vôňa dreva, čerstvo nasekaného a uloženého do otvorenej kôlne. Mišo bol naozaj veľmi šikovný. Určite sa nestratí. Len ma neustále miatol jeho pohľad. Nevedela som, kam ho zaradiť.

- Terezka, ospravedlň ma nachvíľu, potrebujem si čosi vybaviť, nejaké telefonáty a maily... Tuto Mišo sa o teba postará. - sotva som stihla namietať. Krstná svižne zmizla v dome a zanechala ma napospas mojim rozpakom.

V krku ma tlačila hrča a odrazu som nedokázala nič prehltnúť. Aspoň večer zakryl šerom moju červeň a dýchadlá.

- Tak,aký si mala deň? - prisadol si na stoličku, ešte teplú po krstnej.

- Bolo to veľmi pekné. Netušila som, čo všetko sa tu dá vidieť a zažiť. - siahla som po papierovom obrúsku a začala ho mrviť medzi mastnými prstami. Drvila som ho, žmolila, až sa tie kúsky rozsypávali po stehnách ako konfety.

Začula som krstnej hlas a jej chôdzu po obývačke. S niekým telefonovala.

- No jeden deň na to všetko nestačí. - pokračoval Mišo. - Naozaj musíš zajtra odísť?

Odvážila som sa dvihnúť zrak a odštipkať si z toho priam éterického pohľadu. Bol veľmi blízko, bližšie ako ktokoľvek iný. V tej chvíli som sa cítila strašne tučná a škaredá.

- Hej. Musím ísť ďalej.

- Je to skvelý nápad, určite stretneš mnoho zaujímavých ľudí a poznáš svet.

- Tak nejako. - strácala som hlas.

Keby som bola na počítači, vedela by som, čo napísať. Otvorene a bez toho zadúšajúceho pocitu. Tam ma nič neobmedzovalo. Tam by som sa mu páčila. V tejto reálnej koži som sa cítila cudzo a veľmi zraniteľne. Akoby som tu sedela nahá.

- A kam vlastne ideš? - jeho hlas pôsobil ako náhly chemický útok.

- Zídem dolu. Zajtra by som chcela prespať v Kežmarku a potom dolu na Slovenský raj... - vyhŕkla som.

- Asi som dotieravý, že? - zachrčal.

- Nie... prepáč, ja som neohrabaná. Znervózňuješ ma.

Chutne sa usmial. Sňala som si okuliare a prepletala si ich medzi prstami. Táto nová chvíľa medzi mnou a mužom, skutočným, páchnucim prítomnosťou razantne menila moje chute. Dovtedy instantné, ako polievky, plné glutamanov a iných jedov. On bol čerstvá porcia vývaru, ktorý voňal a lákal. Nevedela som ako sa do neho pustiť.

Odvážila som sa teda pozrieť mu do očí, ktoré mali zvláštnu orieškovú farbu. Teplé strnisko čmárali záhyby milého úsmevu.

- A ty? Čo tu vlastne robíš, teda okrem toho, že pomáhaš ženám v núdzi? Nemal by si, ja neviem, napríklad niekde obháňať dievčatá? - trepala som hlúposti.

- Obháňať dievčatá??? Pekná predstava, možno tak pred pár rokmi. - smial sa.

Fakt mi to nešlo. Začala som sa potiť a zúfalo sa chytala konverzácie, ktorá nikam neviedla.

- Prepáč, si zlatá. Pred rokom som sa vrátil z Anglicka. Pracoval som tam tri roky. Zomrel mi otec a moja mama má problémy so srdcom. Som tiež jedináčik a tak som sa musel vrátiť a pomôcť jej. Máme takú chalupu, o dve ulice vyššie. Tiež prenajímame pár izieb, aby sme to utiahli. Mama a tvoja krstná sú dlhoročné priateľky a tak jej chodím pomáhať. Viem si takto privyrobiť nejaké peniaze...

- Aha..a ty nesplavuješ?

- Venujem sa raftingu. Dokonca aj ako inštruktor. To ma viac baví. Všetci chalani, ktorí vyrástli na brehoch Dunajca majú blany medzi prstami. - usmial sa.

Automaticky som pozrela na tie jeho, ktoré boli až nebezpečne blízko. Nemal tam nič, len obyčajné prsty, špatila ich len prítomnosť mojej ruky a jej nepekných jaziev. Zachytil ten pohľad a na okamih spočinul na mojom biľagu.

- Neviem čo je rafting, môžem mi o tom niečo povedať? - chcela som odlepiť jeho ľútostný pohľad a vrátiť ho späť do mojich očí.

Rozprával a ja som žasla. Nad tým, čo všetko ovláda, koľko toho zažil. Mal zápal pre veci a prítomnosť.

- Ale hovoríme len o mne. Čo ty? Kam smeruješ? Študuješ, pracuješ? Aké je to tvoje pravé orechové? - zaskočil ma.

- Momentálne som sa opäť narodila. Neviem čo chcem, neviem kto som, neviem čo ma teší a mám hrôzu z reality. Dala som sa preto na útek. Chýba mi môj svet a tá istota v ňom. Jednoducho som blázon. Napokon to vieš. Všetci sa snažia správať ku mne s maximálnou ohľaduplnosťou, chrániť ma pred opätovným zlyhaním. No nikto ma neochráni pred sebou samou. Tá ohava vo mne ešte stále žije, no je krásna, nádherná a každý ju miloval. Ona by vedela, čo ti napísať, povedať... Ja som len tučná príšera, ktorá tu kokce pred mužom. - prekvapila som svojou úprimnosťou nie len jeho, ale i seba.

- Chápem to. No v mnohých veciach sa mýliš. Keď som ťa uvidel, bola si zraniteľná a krehká ako morská panna na súši. Máš nádherné oči, vieš to? Je v nich toľko smútku a zároveň radosti. Okamžite si vo mne prebudila pocit, ktorý máme, keď hľadíme zbitému psíkovi do očí. Výčitky. Raz ku nám prišli klienti, ktorí mali malé bábo. Šli na plte a nechali mi ho, aby som ho strážil. Dlho som na to malé dieťa pozeral a mal obrovský strach. Keď sa zobudilo a začalo plakať, zmocnila sa ma panika. Tie malé rúčky, nohy, telíčko. Chcel som ho vziať do náručia, no mal som strach, že mu ublížim, že ho zlomím. Behal som po izbe ako blázon a rozmýšľal ako to dieťa utíšim. Napokon to vyriešilo samo. Posadilo sa a usmialo. Vtedy to vlastne bolo po prvý krát, čo sa samo posadilo. O tú radosť sa so mnou ten malý okamžite podelil. No a mne už neprišiel bezbranný a zraniteľný. Len malý človek, ktorý ešte potrebuje oporu, kým sa nenaučí všetko aj tak sám. Časom. Kým ho niečo nepostaví na nohy, naučí rozprávať i ži.. Chcem tým povedať, že dnes ráno si ešte bola veľmi zraniteľná a krehká. Teraz už sedíš. A sama. No a časom budeš opäť chodiť a žiť. Lebo chceš. Potrebuješ len oporu a ty si sama zvolila túto cestu. Podľa mňa si úžasná....

Počúvala som ho so zatajeným dychom. Hltala každé slovo.

- Ty toho toľko vieš a tak uvážene rozprávaš. Koľko máš vlastne rokov ? - zmohla ma zvedavosť.

- Mal som dvadsaťdeväť. No fakticky od maturity sa o seba starám sám. Otec si zničil zdravie v bani a mama kvôli otcovi. Chcel som. To postačilo. No a mám i plány. Vždy je dobré mať nejaké. Tak trochu ťa nakopnú.

- Hmm. A prezradíš aké?

Otvoril novú plechovku tmavého piva.

- Chcem ísť na budúci rok na vysokú. Mám niečo usporené a hodlám sa venovať tomu, čo ma fakt baví.

- Zdá sa, že ty si zdravo dokorán. Čo chceš študovať?

Nachvíľu sa odmlčal, akoby hľadal tie správne slová, či váhal s odpoveďou.

- Hádam chceš byť farárom, že toľko okolkuješ? - neviem odkiaľ som odrazu vypľula uštipačnú poznámku.

- Nie, chcem na techniku. Baví ma informatika, počítače, virtuálny svet. Fascinuje ma najmä grafický dizajn...

Zahrmela som smiechom. Nekontrolovateľným.

- Neviem prečo sa všetci boja hovoriť predo mnou o týchto veciach. Prepáč, ale je to komické. Pozri, môj otec je tiež vyštudovaný technik a má firmu, ktorá sa zaoberá tvorbou web stránok a hier.

- Ja viem... a je fakt dobrý. Aspoň u nás na Slovensku má skvelú pozíciu i meno. Volajú ho anakonda. Vážne. Už ani neviem prečo.

- Hej. Je dobrý v tej branži. Bohužiaľ som sa na neho nepodala, aj keď si to želal. Práve naopak. Ja som to jediné, čo mu v živote nevyšlo a riadne to pokašľal.

- Nehovor tak. Si skvelá žena a keď sa oblečieš do tých správnych šiat, budeš dokonalá. - bodol ma lichôtkou.

Moje rozpaky a stále stúpajúci tlak zachránila krstná. Bohapusto sa posadila medzi nás a schuti napila.

- Tak čo vy dvaja, čo tu splietate? Miško, radšej ju presvedč aby zostala. - drgla do neho plecom.

- Fakt nemôžem. No možno sa vrátim. Musím ešte odblokovať toľko vecí... - mrmlala som a vstala.

Spolu so mnou sa postavil aj Mišo a trochu rozpačito mi ponúkol na rozlúčku svoju peknú ruku. Všimla som si, že v nej drží nejaký papierik. Bola to vizitka. ŠKOLA RAFTINGU, jeho meno, mail a telefónne číslo.

- Keby si sa rozhodla vrátiť. - nemohla som uveriť tomu, že sa práve zakoktal. Bol v rozpakoch. On! A predo mnou! Ten pocit ma čičíkal ešte dlho do noci.

 

 

- Tereza! Tereza chcem sa s tebou rozlúčiť! O chvíľu príde taxík. No tak, si v poriadku? - klopala mama na dvere.

Určite ju počula celá bytovka. Netušila som koľko je hodín, ba ani aký je deň, či ráno, alebo večer. Bolela ma chrbtica a hlava. Príšerne. Premkol ma smäd a horúčava.

- Tak čau! - zachrapčala som.

- Tereza! Otvor tie dvere! Števo, urob niečo! Totálne ma ignoruje! Počuješ? - opäť sa hádali.

- Nechaj ju. Je ešte len pol ôsmej, nech si pospí. - počula som otcov hlas.

- Veď je tam zatvorená už týždeň! Toto nie je normálne! Vylezie iba na záchod alebo do chladničky. - nedala sa odbiť.

- Tereza, okamžite otvor tie dvere! - jačala mama ako pomätená.

Bolo mi hrozne zle. Vedela som však, že kým nevyleziem a neupokojím jej hystériu neprestane. Ani neviem ako som vstala a priplazila k oknu. Vytiahla som žalúzie, ktoré ma oslepili ostrým svetlom. Moje oči zareagovali viac než bolestne. Konečne som otvorila dvere a vpustila dovnútra hundrajúceho votrelca.

- Ježišmária, ako to vyzeráš? - zapišťala matka pri uchu. Potom spustila lamentácie na môj bordel, smrad a ostatok, ktorý ma vôbec nezaujímal. Nechala som ju robiť raziu v mojej izbe a šla sa vycikať. Potom do kuchyne, kde som hltavo pila rovno z tečúceho kohútika. Bolo mi ešte horšie. Koncentruj sa! - opakovala som si v duchu.

Na moje šťastie som počula ako matke zazvonil mobil a o pár minút jej nebolo. Všetko navôkol sa mi rozmazávalo, vedno s otcom, ktorý sa ma ustarostene vypytoval, či som v poriadku.

- Hej, len som to dostala. Je mi mizerne. - vymyslela som si účinnú lož na muža.

- Choď si ľahnúť. Ja musím odísť pupček. Prídem až zajtra okolo obeda. Mám nejaké stretnutie. - a ako obvykle mi položil na stôl stoeurovku. - Vyzeráš naozaj hrozne. - dodal a pobozkal ma vo vlasoch. - A daj si sprchu, smrdíš!

Na sprchu som nemala síl. Otvorila som skrinku a vytiahla odtiaľ veľkú misu. Do nej som bez uvažovania kládla obsah chladničky. Keď som ju naplnila a ledva udržala v rukách, zatvorila som sa opäť na pár hodín do izby.

Sediac na posteli som hltala všetko rad radom. Naučila som sa jesť i maslo ako chlieb. Na čo sa piplať natieraním? Jednoducho som do neho zahryzla a zajedala chlebom. Hrubé kolieska salámy sa vo mne strácali ako v bezodnej studni. Konečne sa vytrácal tras rúk a tiaž na hrudi. Myseľ sa nanovo plnila nápadmi a vzrušením. Najprv som oživila všetky svoje tváre a profily, doplnila deň fotkami, ktoré sa hodili a napokon nedočkavo otvárala poštu pre moju novú postavu. Nové ja. To, ktoré sa narodilo len pred dvoma dňami.  FABRICA T. Na tom profile som tvrdo makala. Dá to zabrať, aby bol vierohodný a neodolateľný. Hodný zbožňovania. FABRICA T mala dvadsať osem správ. Dívala som sa na fotky, ktoré som vytvorila pomocou rôznych aplikácií. Použila som nejakú neznámu modelku. Bola to aziatka. Krásna a charizmatická. Vymyslela som jej životopis a útrapy. Chcela som novú známosť, uloviť ďalšieho ,,boha" no na niečo vážnejšie a trvácnejšie.

Nová tvár, krása a tajomnosť spôsobila na zoznamovacích stránkach ošiaľ. Tých, ktorých som už poznala som systematicky odhadzovala do koša. Chcem niekoho nového. Vzrušením som bola bez seba. Prihodila som prvú jazvu, prekonala rakovinu, no i napriek tomu úspešne promovala ako právnička. Tak som eliminovala polovicu idiotov a playboyov. Medzitým som sa takmer zadusila krémešom, keď sa mi podarilo kúpiť skvelé rifle od Armaniho. Rada súperím na MIMIBAZÁRE. Pustila som sa do prihadzovania o štýlovú kabelku. Porazím tie dve kravy, ktoré prihadzovali po pár eurách! Čo chcem, bude moje! Iba moje! Napĺňalo ma to uspokojením, keď mi odvšadiaľ pípali správy, komenty. Mne ako  LAURE TIC - bývalej modelke, EVE EVI - mladučkej tenistke, ZELENEJ ANNE - študentke medicíny, MADAM 22 - rozvedenej lekárke s dvoma deťmi, DANIELE ONE - krásnej nymfomanke, či ako ROB ROBOVI - fešákovi s ferrarim, HENRIMU 666 - sukničkárovi s veľkým penisom, JULOVI HREJOVI - romantikovi, žijúcemu v USA, PETROVI Z ULETENÝCH - pracháčovi, ktorý hľadá ženu, SIMONOVI 11 - mladému gigolovi, DARIUSOVI Z BLAVY - tajomnejšiemu ako Zorro... a mnoho ďalším, ktorí však boli menej výrazní. Vstrebávala som správy, komenty, pamätajúc si všetko a všetkých. A vraj som hlúpa! Mala som všetky tváre a excelovala. Najlepšia hra akú som kedy mala. Hra s ľuďmi. Pritom som nimi manipulovala podľa ľubovôle. Vŕtala sa im do hláv a dráždila.

Tŕpla mi ruka a obrazovka mi rezala oči, no vo vnútri tam som cítila uspokojenie a neuveriteľnú túžbu. Ledva som odbehla na záchod. Opäť nič. V posledných dňoch ma akosi upchávalo. Nevadí.

Prihlásila som svoje hviezdy na facebooku. Tam to žilo, vrelo. Nestíhala som reagovať a rehotala sa ako divá. Keď sa mi už zahmlievalo pred očami, tak som si nachvíľu ľahla. Moja izba tancovala a v ušiach mi po prvý krát zapraskalo a potom začalo šumieť more. Nič mi nevadilo. Len ten rýchlo plynúci čas. Naplnila som misu po druhý krát. Pohľad mi zamrzol na pomaranči. No nemala som čas na lúpanie, práve som excelovala v pokri. Dnes to dám. Dnes toho idiota dostanem! Podľa súradníc je mojím protivníkom už istý čas niekto z Poľska. Všetkých som dostala okrem neho. Držal sa statočne. Pustila som sa zubami do pomaranča a jedla ho i so šupkou. Bol horký a štípali ma od neho pery, no teraz nemôžem. Ešte pár kôl a je môj!!!

 

 

- Dobré ráno Tereza. - vítala ma krstná v kuchyni. - Zlé sny?

- Počula si ma? Asi sa toho nikdy nezbavím. Tej špiny, hlasov... - sadla som si unavene za stôl.

- Zlatko. To patrí k tomu. Musíš to všetko zo seba dostať. Plač, krič, no hlavne to nedržať v sebe. Niektoré ťažké etapy sa nedajú len tak preskočiť. Veru, najťažšie to máme so sebou. Najedz sa. - ponúkla mi obložený tanier, plný zeleniny, ovocia a pečiva.

- Ešte som sa poriadne nevyspala. Vždy to príde. V myšlienkach, či snoch. No toto nie sú len nočné mory, je to skutočné. Akoby som sa po prvý krát na seba pozerala triezvymi očami. Je to desivý pohľad. -

- Nemysli na to. Dnes je krásny deň a ty sa pohneš o kúsok ďalej. Ozaj, skoro ráno tu bol Mišo a dal ti do poriadku bicykel. No musím konštatovať, že si ho očarila. - usmiala sa krstná a žmurkla.

- Tak o tom pochybujem. Nemám ho čím ohúriť. Je len slušný. - predstavila som si tú milú tvár a pekné ruky.

- Terka, ja ho poznám od detstva. Je to fajn chalan. Páčiš sa mu. Myslím, že si ho zaskočila. Doteraz nejavil záujem o žiadne dievča takým okatým spôsobom. Zrejme dúfal, že už budeš hore a chcel ťa ešte vidieť.

- Krstná, veď sa na mňa pozri. Čo už by mohol taký očarujúci chlapec na mne vidieť? Možno ma iba ľutuje... - uprela som svoj pohľad na krikľavé jazvy.

- To si nemyslím. Preto, že ty sa ľutuješ ešte neznamená, že to automaticky platí i pre druhých. Šliapla si vedľa, no a čo? Dôležité je, že chceš niečo zmeniť. A na to potrebuješ veľkú dávku sebazaprenia, síl, odhodlania. Ja ti verím a teraz musíš veriť aj ty sebe. Si pekné dievča, len momentálne ešte zmätené. Nehovorme o tom. Radšej niečo príjemnejšie. Páči sa ti?

- Kto? - červenali sa aj moje okuliare.

- No predsa Mišo... je to fešák, to musíš uznať a dotiahne to ďaleko. Ani trochu ťa nezaujal? - dobiedzala.

-  Ja...  ani neviem. Som z neho nervózna. Nemám absolútne žiadne skúsenosti, myslím živé s flirtovaním. - sklopila som uši

- To mi nehovor, máš predsa dvadsaťtri... nejaké ťuťumuťu zážitky už hádam za sebou máš. Možno nie najpríjemnejšie, ale predsa! - hľadala odpoveď v mojich rozpakoch.

- Ja... nemám. Nikdy som reálne s nikým nechodila. Mám len skúsenosti na internete a keď som odtiaľ vytiahla toho vyvoleného, tak ma to prevalcovalo. Tuto.. - dotkla som sa zápästia.

- Počkaj, počkaj... - prisunula si krstná stoličku bližšie. - Chceš mi povedať, že si ešte nikdy... teda , že si panna?

Prikývla som. Neviem prečo, no začala som plakať.

- No tak to je s tebou ešte horšie než som si myslela... Môj ty bože... poď sem, moja. - pritúlila som k nej ako ustráchané šteňa.

- No, ale čo tí všetci fešáci na internete?

- Bola to len hra, ilúzia... tam som bola štetka, mníška, všetko dokopy. Podľa nálady. Naozaj som sa stretla iba s jedným, no a skončilo to fiaskom. Realita mi vtedy veľmi ublížila. Tam som ho milovala, my sme sa milovali, ale keď som ho konečne uvidela, zlomilo mi to srdce a vzápätí i rozum...utiekla som. Nikdy sa ma muž nedotkol, dokonca ani nepobozkal. Okrem otca. -  hladila ma vo vlasoch a nechala plynúť slová, ktoré dosť boleli.

Chvíľu sme sa rozprávali a nakoniec rozlúčili. Už som vysadala na bicykel, keď ma krstná zastavila.

- Počkaj, ešte niečo pre teba mám! Skoro som na to zabudla! - a zmizla v dome.

- Čo je to? - obracala som v rukách fľaštičku s divnou zelenkastou tekutinou.

- To je špeciálny šampón. Tajný recept. Je to čistý bio produkt, výťažok z bylín a vody, všetkého čo Dunajec obklopuje. Po ňom budú tvoje vlasy pružné, dlhé, husté a divoké ako vody v Dunajci. Mám to odskúšané. Máš veľmi zničené vlásky, toto ti ich opäť dá do laty. Používaj pravidelne a mysli pozitívne! Lebo všetko je v hlave, zlatko! - potiahla nosom.

- Ďakujem krstná, za všetko. Za foťák, šampón, za uši aj oči. Určite ťa ešte navštívim.

Objali sme sa.

- Dávaj na seba pozor a občas mi zavolaj. Kedykoľvek. Hlavu hore, si na dobrej ceste! - pobozkala ma na líce.