Návrat

2016

Postavil si sa na machom porastenú zem, pred ľadovú priezračnú vodu miestneho potoka. Sleduješ údolie, po stranách lemované vysokými zalesnenými kopcami.

Je polovica augusta.

Čas, keď zvykneš po večeroch pozorovať horizont. Vždy to bola tvoja záľuba, keď si vedel, že dni sa krátia. Ako malý si si myslel, že tým dokážeš zastaviť Slnko, urobiť deň dlhší. Ten čas je dávno preč.

Pozrel si na hodinky. Je niečo po pól ôsmej.

Urobil si pár krokov, zohol sa, vybral z potoka tri plechovky piva.
"Už sa to nesie."
"Kde si trčal? Báli sme sa, či ťa nevzala voda," povedala Mariana, tvoja známosť. Ryšavé vlasy na krátko ostrihané, nejaké pehy, ktoré vyzerajú veľmi sexy. Výborná kondička ruka v ruke s  výbornou postavou. Vedľa nej si obsadil miesto Ivan, posledný z  výpravy. Na kempový stôl položil termopohár.
"Daj to sem šéfe. Rovno dones aj mapu, čekneme ako zajtra, kým je ešte svetlo."
Sadli ste si, vychutnali vychladené pivo.

Vonku bolo šero. Narovnal si si chrbát. Ty s  Marianou spíte v  aute. Ech, ale ti tak trochu závidím! Jedno zadné sedadlo ostalo v  garáži,  druhé ste prehodili dopredu, spolu s  ostatnými vecami. Špeciálne upravená doska,  deky, spacáky...

Dobrú noc.

1999

Zobudil si sa do Slnkom zaliatej izby. Dnes máš osem rokov. Nie je to úžasné? Už osem. To sú všetky prsty na jednej a  tri na druhej ruke.
"Ahoj. Je veľký deň," povedal si a  chlapec, tvoj naj-naj-naj kámo sa ku tebe otočil. Sedel na posteli,  vítal ťa v  novom dni.

Bol som to ja. Dávid.
"Tak, oslávenec. Je čas vstávať."
Bolo to ako sen, ktorý sa rozplýval, ako mamina šľahačka na jazyku. Bol horúci deň. Modrý ako nebo,  zelený ako lúka, na ktorej sme večer ležali. Vždy som bol s tebou, keď si chcel.

"Kam ideš?" opýtala sa mamina, keď si otváral bránu od dvora.
"Na bicykel... s  Dávidom. Vrátim sa za hodinku, čaká ma tu."
"Dobre, kiddo. O  siedmej je večera, nech tu dovtedy si."
"Jasné."

Vylienil si sa na trávu pod košatým stromom.  Šikmé tiene proťajšieho lesa ti siahali na tvár. Svetlo robilo príjemne oranžové viečka. Ja som ležal vedľa,  obžúval dlhé steblo trávy.
"Prečo žuješ tu trávu? Veď musí byť špinavá!"
"Nie je. Keď dáš dole, čo je na vrchu stebla a  dáš si do úst len to svetlozelené, nemôže sa nič stať."
"Hmmm. Jak kôň."
Vybuchol som smiechom a  zaerdžal.
"Ozaj, aká bola oslava?"
"Veeeľmi, veľmi supíš!" odpovedal si a  dodal, že je škoda, že som tam nebol.
"Prepáč, nemohol som, ale na svoju ťa pozvem."
Podvihol si sa,  zhora na mňa pozrel.
"Kedy máš osem?"
Pootvoril som oči a  pomedzi zuby, v  ktorých som mal zaseknuté steblo, precedil: „Už som mal. V  januári. Ide mi na deviaty."

"Tak poď!" nasadol si na bicykel a  pedáloval, ako najrýchlejšie vedel, "lebo to vyhrám!"
Leteli sme dolu kopcom, vlasy nám viali, bicykle poskakovali na kameňoch.
"Oooooooouuuu! Uuuuuoooohoooou!!!"
Odrazu si prudko zabrzdil. Zadné koleso ušlo do strany. Len-len, že si udržal rovnováhu.
"Prvý!" zaklonil si hlavu a vychutnal pocit víťaza.
"Fajn ... Vyhral si. Nabudúce porazím ja teba. "
Ruky ti voľne buchli o  stehná. Pozrel si na mňa,  povedal, že už musíš ísť.

Ľahol si si do postele,  rozmýšľal o  mne. Prečo som taký a  ostatní kamaráti nie? Prečo iba so mnou  ti je tak fajn? Vieš, poviem ti na to, že svoje životy nežijeme len pre seba, ale aj pre iných - za ktorých potom cítime zodpovednosť, keď ich opúšťame. Vždy si sa tešil na nové stretnutie, vždy si ho prežíval naplno. A  ja som vždy dlho pozeral tam, kde si sa stratil z  dohľadu, keď sme sa znova a znova rozchádzali. Každý do svojho domova.

Bol som s  tebou stále - v  tvojich myšlienkach. Ako teraz, keď mamka zahasila, popriala dobrú noc a  teba prijala tichá,  milosrdná náruč perín, nočnej tmy.

2016

"Hovoril si, že tu skratku poznáš," vyrútila sa na teba Mariana rozhadzujúc rukami.
"Áno. Ako deti sme tadeto chodievali. Býval som v  dedine, neďaleko. Je to značkovaná skratka. Máme mapu, kompas, máme mobily, sme na na lúke a  vieme sa vrátiť k  poslednej značke. Ako to, že tu blúdime už hodinu! Že sa nám stráca cesta!"
Mariana sa chytila za hlavu, otočila sa ku tebe.
"Mám návrh. Sieť chodníkov je hustá, ak pôjdeme na juh, prídeme kolmo na červenú, ktorá ide pozdĺž potoka. Neminieme to." pozrela na mapu a rázne udrela prstom do miesta, ktoré mala na mysli.
"Na čo, do riti, čakáme?" prerážala z  nej iniciatíva a  nervozita zároveň, "je pol tretej, máme hodinu a pol na bez mála desať kilákov. Musíme ísť!
"Dobre, vykašlať sa na mapu! Ako chceš prejsť cez tie skaliská?"
Ivan si sadol na jeden zvalený strom, utrel si z  tváre pot,  popravil čelenku. Z  kapsy vytiahol pollitrovú fľašu s  vodou. Napil sa.
"Nedostaneš sa cez ne. Musíme ich nejako obísť," povedal.
"Čo?!" vyprskla.
"Sú tu úzke vrstevnice. Klesanie je veľmi strmé. To nedáme."
Vrátil fľašku do plecniaka.
"Možno by sme to predsa len mohli skúsiť. Bude to o  hubu. Ak to máme stihnúť, tak poďme!" dodal.
Vtedy si sa kamsi zahľadel. Čo to...? Asi päťdesiat metrov od vás, na kraji lesa. Pohol si sa tým smerom.
"Kam ideš?" opýtala sa tvoja priateľka.
"Hneď som späť." bolo jediné, na čo sa zmohli tvoje ústa.
Videl si tam mňa.

1999

Ležím a  snívam svoj sen z  ktorého sa nechcem prebudiť. Sen hrejúci ako deka utkaná z  priateľstva. Spomínaš na ten červený úsmev na mojich perách? Často som ti ho posielal. Modrý smiech, ktorý bol neskutočný a  predsa tak úprimný.

Chcem sa dotknúť tvojej prítomnosti. Raz. Naposledy. V  nádeji, že sa budem môcť vrátiť a  spolu so mnou farebný deň  tvojich ôsmich narodenín.

Osem - to sú všetky prsty na jednej a  tri na druhej ruke. Presne toľko. Pozri!

Kým dlhé tiene zeleného lesa nezakryjú moju tvár. Kým sa Slnko neskryje za hnedú horu. Kým sme tu.

Obaja vieme jedno - dnes to je minulosť. Povedal si o mne svojim rodičom a potom sám sebe začal navrávať klamstvo, ktoré si hovoril aj ostatným - že som kamsi odišiel a  asi sa už nevrátim. Ale ty si vedel...

A ja? Pár dní som ťa hľadal. Pár dni som ťa čakal. Ale  tých pár dni už ubehlo. Sen sa skončil.

2016

Kľačíš predo mnou. Nemáš čo povedať. Neveríš vlastným očiam, vlastným zmyslom. Nedá sa im veriť. Máš nutkanie ma nahlas osloviť. Neurobíš to. Vieš, že nie som. Že som iba myšlienkou. Je však taká skutočná, presvedčivá. Opäť si zvyknúť na seba by bolo ľahké, ale nebezpečné.
"Prečo?" pýtam sa, "Prečo si ma donútil odísť?"
"Si iba v  mojej hlave. Si predstava," šepkáš. Sotva to počujem. Chápem. Moja otázka bola aj tak iba rečnícka. Cez slzy ťa skoro nevidím.

Som iba predstava. Bolí to.
"Dal som ti všetko, čo si chcel. Čo si potreboval. Po čom si túžil," hovorím potichu, akoby som sa tomu faktu, predstave, sebe, chcel ubrániť. Ako to vysvetliť? Existuje spôsob? Môžeš presvedčiť svoju vlastnú myseľ o pravde? Môžeš?
"Samozrejme. Potreboval som kamaráta, ktorý mi  chýbal. Si výtvorom mojej mysle, to, čo som chcel mať a  nemal som to. Preto sme boli šťastní. Nie si skutočný!"
"S  kým sa to rozprávaš?" zakričala po tebe Mariana. Strhávaš sa, pozeráš za ňou,  po chvíli tak robím aj ja. Utieram si slzy, aby som ju lepšie videl. Och, ale je krásna!

„No predsa s  Dávidom. Mojim kamarátom z  detstva!" hovoríš si sám sebe v duchu... Osem, to sú všetky prsty na jednej ... ale veď to už poznáš. Už nemáš osem. Máš dvadsaťpäť. Nemám toľko rúk a  prstov, aby som ti to vedel ukázať. Ale ja nestarnem. Ostávam naďalej malým chlapcom.
-"Aaaaale, s  nikým. To sa ti iba zdalo."
Mariana urobila pár krokov k nám.
"Počkajte ma tam, za chvíľu prídem," dodávaš a  ona sa zastavila.
"Všetko v  poriadku?" zdvihla podozrievavo obočie.
Nevidí ma, myslím si, nemôže ma vidieť. Predsa nie som.
"Hej. Už pôjdeme, len mi dajte sekundu."
Otáčaš sa späť k  tomu stvoreniu, ktoré ťa kedysi vedelo obdariť červeným úsmevom. Pýtaš sa: „Prečo si prišiel?".
Nenaťahujme to. Rozhodujem sa urobiť vec, kvôli ktorej som sa vrátil.
"Pamätáš sa, ako sme tadeto chodievali?"
"Áno, dva alebo tri krát sme tu boli."
"Tak poďte, ukážem vám cestu," dodávam a  naposledy v  živote ti darujem svoj úsmev. Dvíhaš sa, ideš jej naproti.
"Čo si tam robil?" opýtala sa.
Nič netuší o  nás - o tebe a  našom malom tajomstve. Zastavuješ sa pred ňou a s jemným úsmevom hovoríš pravdu.
"Našiel som cestu."

KONIEC

(11 - 18. februára 2005, 15 - 18. júla 2005, marec 2018) Košice