Mechanické srdce

Spisovateľ/ka: Miloš zvaný tiež Miloš | Vložené dňa: 26. apríla 2018
http://citanie.madness.sk/view-51817.php
Mechanické srdce

„Tak čo, kapitán, dnes nejaká tá kultúra?" zvuk nadšene sa smejúcej posádky sa rozliehal palubou vzducholode a musel sa tomu pousmiať. Pamätal si ich ešte ako bandu neotesaných hrdlorezov snažiacich sa len o zárobok, ktorý by mohli utratiť v putike či bordeli. Niekedy aj v oboch naraz.
„A zaslúžite si to?" odpovedal svojim chrapľavým hlasom s obvyklým nádychom vždy až podozrivo dobrej nálady.
Hlasité výkriky, ktoré ho mali utvrdiť o ich tvrdej práci, ktorou si dnešok zaslúžili, ho prinútili sa k nim konečne otočiť ako milujúci rodič k svojim deťom. Preňho aj jeho deťmi boli. Nie priatelia, nie rodina, ale deti. Zozbieral ich práve v najčiernejšej hodine ich životov a dal im nádej jasnú ako svetlo majáku navigujúceho vzducholode k prístavným vežiam. Stáli tam na drevenej palube pod čiernym tieňom balónov a na rozdiel od väčšiny „civilizovaného" sveta sa naňho nedívali skrz prsty.
Boli presne tie typické zjavy, ktoré možno nájsť v zapadnutých uličkách Londýnu, Stockholmu, New Yorku či ... Pressburgu. I keď tam dnes bolo možno nájsť ešte horšie veci než mužov a ženy v zodratých leteckých vestách, pracovných montérkach či už dávno zašlých oblekoch.
Niektoré z tých vecí boli aspoň stále ľuďmi ako on. I keď sa to na prvý pohľad nezdalo. Vysoký muž, ktorému by bolo možno spočítať rebrá podľa toho ako trčali spod kože, s bielou pokožkou a vlasmi farby vyblednutej kosti spadajúcimi na ramená, pôsobil viac ako prízrak než ako ľudská bytosť. Na dôveryhodnosti mu nepridával čierny kabát siahajúci až po zem či páska cez ľavé oko.
Horšie než ľavé oko bolo vždy to pravé. Beľmo pokryté popraskanými žilkami a kompletne čierna zornica bez dúhovky dokázali vzbudiť pocit, že keď sa tam človek raz zahľadí, už ho oko pohltí ako čierne vody prekliateho jazera. Kútiky úst mu popadli, keď sa nad tým všetkým zamyslel. Tá udalosť vtedy...
Nebolo možné zabudnúť na ten deň. Keď začali padať bomby a plyn svojím sfarbením podobný yperitu zaplnil ulice a behom niekoľkých minút zabil viac ľudí než celá flotila. Jediné, čo ho vtedy zachránilo bol jeho respirátor. Poškodený respirátor, ktorý ho síce zachránil...ale preklial touto zmenou tela.
Zo zamyslenia ho prerušil ostrý hlas patriaci chlapcovi tmavej pleti pred ním. Rovnako ako on, mal aj chlapec kabát, ktorý však bol jasne biely ako čerstvo napadnutý čerstvý sneh. Samozrejme v prípade, že na ňom nezostala krv horolezcov.
„Uhm...vraveli ste niečo, pán Henry? Rozmýšľal som práve, kam by sme mohli vyraziť." Nikdy sa posádke nepriznával, že rozmýšľa ako ho vidia ostatní. Vždy bol pre nich symbolom toho, že keď človek o sebe nikdy nepochybuje, prežije plnohodnotnejší život.
Prvý dôstojník Henry, známejší medzi obyvateľmi New Hempshire ako „Kontrastujúci diabol" a ľuďmi z Dublinu ako „Čierne čerpadlo na whiskey", len zakrútil hlavou a neodpustil si vyčítavý tón vo svojom hlase. „Keby ste nám venovali pozornosť namiesto výletov s imaginárnymi ženskými, tak sme už mohli byť na ceste ."
"A keby ste vedel jakú hlúposť on zmyslel. Kabaret!" Pozrel za svojho najvernejšieho muža a zrak mu padol na ženu schopnú konkurovať vzpieračovi ťažkých váh, či už sa týkalo hrúbkou hlasu ako aj množstvom svalovej hmoty. Vždy, keď niekde kotvili, vyvolávala tým pobúrenie, rovnako ako tým, že namiesto všeobecne obľúbeného korzetu uprednostňovala koženú leteckú bundu, či uhľovo čiernymi vlasmi ostrihanými dokonca kratšie ako väčšina mužov v posádke.
„Kabaret? V kabarete sme predsa boli, keď sme naposledy pristáli v Tokiu..."
Nasrdený Henry sa rozohnal rukami, div že svojho kapitána neudrel. „Petra zase nevie, čo som mal na mysli. Kabaret hej, ale nie len tak obyčajný - Mechanický kabaret, kapitán!"
Zdvihol svoje obočie až niekam do stratosféry a naklonil hlavu, akoby si chcel prezrieť dospievajúceho chlapca pred sebou z profilu.
„Mechanický kabaret? Počkaj, to myslíš...aha, kabaret Peknej madáme?" Odpoveďou sa mu stalo rytmické „Áno, kapitán!"
„Chválim vašu iniciatívu, pán Henry. Spravíme si teda kabaretný večer."
Palubou sa zdvihla vlna ovácií na kapitánovo rozhodnutie. Potmehúdsky sa usmial pod fúzmi.
„A potom zájdeme na poradu s Von Alchenburgom."
Zborový jasot vystriedalo polohlasné mrmlanie nespokojného mužstva.

Nad Berlínom sa práve rozliehali ružové oblaky značiace pomalý príchod noci. Pracovníci tretej pristávacej veže si práve vychutnávali onen pohľad dochutený trochou tmavého piva, keď začuli zvuk vrtúľ ohlasujúci, že sa blíži nejaká oneskorená vzducholoď.
„Hergot, čo za idiotov to prilieta takto neskoro?! No, vstávať, vy žobrač, máme ešte robotu!" Vreskot predáka veže akoby prelomil kúzlo meniace plošinu na pokľudné miesto a znovu sa zjavila v svojej pravej podobe rušného úľa.
Horúčkovité pobehovanie pracovníkov, ich krik a syčanie pary jedného z motorizovaných reflektorov by mohlo smele zápoliť s priložením ucha k hlavniam rotačného guľometu. „Rýchlejšie! Nech nám to tu nenarazí!"
Jeden z učňov stojacich nablízku nastavil výšku svetlometu, čo bola vlastne len obrovská žiarovka v železnom ráme na kolesách a potiahnutím páky vyslal k návštevníkovi oslnivý kužeľ schopný ožiariť loď vzdialenú aj viac ako tri kilometre.
Ako sa z nejasného obrysu stával jasne identifikovateľný objekt, začínali si niektorí mladší pracanti šepotať, akoby sa pred nimi otvorili brány pekelné. Každý spoznával gigantickú loď s troma čiernymi balónmi a slepou sudkyňou, ako galionovou figúrou.
„Majster, to je Duch! Duch Pressburgu!" zaznelo vzrušené zajačanie paholka spoza svetlometu.
„Viem dobre, čo je to za loď, tak sa snaž nech pristanú hladko, inak nás tu všetkých podrežú!" zasyčal predák.
Zrak sa neodvážil odtrhnúť od znaku dvojkríža s prekríženými hnátmi, ktorý desil Britskú korunu, ako aj prezidenta Konfederácie. Ešte ostražitejšie sledoval, ako má kolos len pár metrov pred sebou a skupina robotníkov s mechanickými hákmi zaisťuje loď v doku.
Po malom mostíku, ktorý sa spustil z paluby, sa na plošinu vyvalila tá najhoršia zberba akú svet mal tú nechutnú česť živiť, a to i s tým ich čiernym diablom, minotaurom v ženskom tele a albínom v čele.
„V-vitajte v Berlíne, kapitán Robert. Dúfame, že si pobyt užijete." Ani nedúfal, že by zajakávanie a zdesenie v jeho hlase nerozpoznal. Jediné v čo dúfal bolo, že mu nepreženie ten svoj parný meč hrdlom. Už ho mal pred očami. Meter dlhá čepeľ tvorená reťazou so zubami tak ostrými, že kosťami prechádzajú ako nahriaty nôž maslom.
Namiesto meča mu odpoveďou bol srdečný úsmev.
„Nemajte žiaden strach, majster vežiar. Užijeme. Len sa mi postarajte o loď, budete taký láskavý?"
Preľaknutému robotníkovi pristála v ruke zlatá minca a chvíľkový zmätok nahradil rovnaký úsmev, aký mal na tvári pirát pred ním.
„K vaším službám..."

„Ak to nestojí za tu špacírku, tak ti zrobim z hlavy misu na boršč," zahrmela Petra Novgotna, druhá dôstojníčka, keď konečne dorazili k honosnej budove osvetlenej neónovým nápisom U peknej madáme.
„Ale, ale, ale, chceš vedieť, kto je najrýchlejším strelcom v posádke?" opáčil k nej s úškrnom Henry siahajúci po revolveri ukrytom pod kabátom.
Robertov opätok dopadajúci na kameň ulice by počuli aj skrz zvony Notre-Dame. Navzájom na seba vyzývavo vzhliadli a nasledovali svojho kapitána skrz dvojkrídle dvere z mosadze a skla.
Za nimi sa im naskytol pohľad na priestrannú sálu ktorej ostro kontrastoval nízky strop. Steny boli vykladané ebenovým drevom rovnako čiernym ako balón ich lode, zatiaľ čo strop bol celý vykladaný zmesou zlata a mosadze. V čalúnených kreslách za masívnymi dubovými stolmi sedeli najvýznamnejší muži a výnimočne už aj ženy Berlína, ktorí preniesli pohľad z vyvýšeného hľadiska pred sebou či pohárika brandy k hosťom. Väčšina nezakrývala v očiach znechutenie, ktoré však čoskoro vystriedali zdesenie a krupaje potu, ktoré signalizovali, že každý už vie, kto sa to vrútil do ich pokľudného sveta.
Z najbližšie umiestneného sedadla sa meravo zodvihla akási tučná ženština v prezdobenej spoločenskej róbe, ktorej mieru nevkusu zvyšovala líščia kožušina okolo jej dvojitého hrdla. Prešla k Robertovej posádke so znechutením kuchára, ktorý našiel v kuchyni švába.
„Takáto zberba tu nemá čo robiť. Vráťte sa do kanálov, než zavolám ochranku." Väčšina zberby, ktorej bola veta určená sa začala smiať na hlase útočníčky, ktorý znel ako brechot pouličného psa.
Robert stojaci vpredu sa však nezasmial. Vlastne mu z tváre zmizol jeho obvyklý úsmev a nahradila ho maska absolúte nezainteresovanej osoby. Pri tom zatnul pravú ruku v päsť tak silne, až mu na nej nabehli žily ako povrazy a kĺby kompletne zbeleli:
„Budem sa tváriť, že som to nepočul. Väčšinou po podobných slovách končia chudáci, ktorí ich vyslovujú so zlomenými väzmi, ale tu urobím výnimku."
„Začnime teda od začiatku. Som Robert Teach a toto je posádka Ducha Pressburgu. A vy, ako predpokladám, to tu celé vlastníte, správne? Hmmm...čo keby ste mi skúsili podať nejaké logické vysvetlenie, prečo by som sa nemal otočiť na päte a ten menší majetok čo chcete utratil inde?"
Oči tukového snehuliaka sa rozšírili poznaním a ústa sa začali otvárať a zatvárať, čím pripomínala kapra vyvrhnutého na breh. Netrvalo to, ale nijak dlho a ten až znepokojujúci výraz nahradil úlisný úsmev politika, ktorý chce občiansku podporu.
„Ospravedlňujem sa vám, drahý pán Teach. Počula som o vás mnohé skvostné príbehy, avšak priznám sa, že som neočakávala, že budete...takto ustrojení. Prijmite moju úprimnú prosbu o odpustenie a ráčte ma nasledovať do salónika."
Sprevádzaní nezakrývaným civením mužov a žien okolo nich sa celá kompánia odobrala za svojou sprievodkyňou po točitých schodoch uprostred miestnosti. Na konci sa menej disciplinovaní piráti rozbehli k stolom s tým najkvalitnejším alkoholom, aký v posledných týždňoch mali možnosť popíjať v sprievode vyberaných pokrmov, za aké by sa nemusela hanbiť žiadna vyberaná reštaurácia.
Robert s dôstojníkmi a staršími členmi zostal stáť a rozhliadal sa po pozlátených stenách s obrazmi slávnych umelcov, klenbovom strope hodnom gotickej katedrály a vyvýšeného pódia, na ktorom by mohol hrať celý pražský orchester.
„Vraj salónik. To je skôr mestské divadlo." Navzdory nepríjemnej majiteľke musel Robert Johnovi uznať, že miesto vyzeralo hodno peňazí, ktoré budú musieť po skončení návštevy zaplatiť. Robertovi to prišlo ako rýchle vytriezvenie po prepitej noci.
Buldog sa znovu pripomenul, keď spoza poslednej zamatovej kanapy zabrechotal: „Posaďte sa, panstvo! Predstavenie začne každú chvíľu!"
S obozretnosťou zlodeja na žandárskej stanici sa skupina posadila na svoje miesta a pokľudne sledovala pódium zastreté oponou. Petra sa práve chystala znovu vstať a ruským spôsobom vysvetliť majiteľke, že má hlásiť veci vtedy keď sa majú diať, keď sa práve opona začala dvíhať. A netrvalo dlho než pôvodne hlučná spoločnosť hriešnikov a zločincov dokonale stíchla.
Tam, kde mali byť tie najkrajšie ženy, aké sa dali nájsť, stáli v dokonalom rade a až znepokojujúcom tichu ich dokonalé kópie z jagavej zliatiny medi a zinku. Jedna ako druhá, vyzerali ako mladé dievčatá, od dvadsiatich do tridsiatich rokov, rovnako ako pri živých tanečniciach sa u nich výška pohybovala od metra a pól až po viac ako dva metre. Oblečením im bola krátka sukňa plynulo prechádzajúca v korzet, ktorý bol absolútne zbytočný keďže ich kovové drieky sa nijak zúžiť nedali a obvod ich hrudníka bol nápadne obsiahly keďže slúžil ako nádrž na vodu ktorá poháňa stroj podobne ako je tomu tak v lokomotívach. Ich absolútne mŕtve tváre, vyzerajúc, že patria tvorovi spoza hraníc záhrobia, vybavené žiariacimi očami jantárovej farby, ktoré bez zorničiek akoby sledovali všetkých účastníkov predstavenia doslova sŕšili znepokojenie Našťastie sa vždy dala trocha pokoja nájsť v rozmanitosti ich vlasoch, ktoré ostro kontrastovali s ich mosadznými telami a dodávali im aspoň drobný nádych života.
Z ampliónu pod pódiom sa ozvalo kovové „jedna, dva, tri" a ako jeden sa všetkých sedem strojov pohlo. Sprevádzané syčaním pary, funenia piestov a hrmotu ozubených kolies, sa na niečo vyrobené z kovu pohybovali s prekvapivou pružnosťou. Netrvalo dlho a aj ten najbrutálnejší hrdlorez Robertovej posádky sa s otvorenými ústami díval na tanec tých, pre niekoho prapodivných vecí. Treba uznať že to bol tanec blízky skutočným umelkyňám i keď by ho niektoré nazvali neelegantným.
„Parný golem! Vytvorili ich v Ostrave ako pomocníkov v domácnostiach." šepol Robert Petre, ktorá stále neveriacky gúľala očami na dianie pred sebou.
Po jej skoro nebadateľnom prikývnutí sa znovu vrátil k pokľudnému sledovaniu. Všetky stroje boli síce dokonale rovnaké, avšak ten úplne napravo ho zaujal. Pri pohybe pohyboval ústami akoby vydával nejaký zvuk, hoci počul len klasickú kakofóniu jeho fungovania.
Sledoval tú vec viac ako pol hodinu, keď naraz stuhla. Pripadalo mu, že sa zastavila kvôli jeho civeniu, avšak všimol si, že aj ostatné mechanizované tanečnice sa vrátili do pôvodnej pozície, z ktorej svoje dielo odštartovali.
„Snáď ste si náš program uži- ,preboha živého!" sálou sa rozľahlo vydesené jačanie majiteľky.
Zároveň s ním sa v nastalom tichu rozľahol pomalý, skoro až ironický cinkot kovu o kov spolu s tichým hlasom podobným syčaniu hada. „Skvelé...úchvatné...už dlho som nevidel niečo tak dobré."
Petra, sediaca vedľa Roberta so širokým úsmevom vyskočila z kresla a rozbehla sa priamo k tvorovi stojacom v temnom kúte za dych naberajúcou majiteľkou.
„Karel, Karel! Charašo, što ty tu! Upatrils etu šaradu?"
„Heheheh, samozrejme, že videl! „ Z tmy vyšla na svetlo akási pokrútená vec. Bližší pohľad však dokázal, že skutočnosť je ešte desivejšia, znepokojujúcejšia a zvrátenejšia.
Stál tam mladík, ktorý mohol mať najviac dvadsať rokov s výškou viac ako dvoch metrov. Prirodzene najvyššia osoba v okolí však bola zhrbená ako dokonalá paródia na silu a pružnosť, ktorú mladosť telu dávala
a s trupom doslova vystrčeným vpred. Z hrbu mu trčalo množstvo striekačiek, ktoré sa ihlami zabodávali do jeho chrbta spoločne s podivnou sústavou piestov. Jeho dlane, vyrobené zo zliatiny zinku a medi, piestov a hriadeľov, držali bronzovú paličku so zložitými ornamentmi po celej jej dĺžke.
„Ale všimol som si, že sa tváriš ako Turek, pred ktorým jedia prasa. Snáď si sa nevydesila, drahá Petra?" Karel sa usmial, čím odhalil rad dokonale upravených zubov zbrúsených do drobných tesákov. Voľnou rukou si prehrabol mastné čierne vlasy, ktoré mu padali do okuliarov na jeho mechanických očiach.
Petra sa začervenala a popudene vyprskla: „Pche! Znala eto, što eto iba mašina... Nenužna strachaťsja!"
„A tak sa pytliak snažil schovať slona za pouličnou lampou," s cvakaním ozubených kolies sa jeho pohľad stočil k Robertovi, ktorý naďalej uprene sledoval jeden zo strojov. „Snáď si sa nezamiloval, Robert?!" posmešne zvolal, keď knísavo kríval za kapitánom.
Až teraz Robert obrátil svoje neprirodzené oči k mrzákovi, ktorý sa k nemu blížil: „Cynický ako vždy, Karle. Skôr sa vo mne len prebudil záujem o techniku." Prehodil k nemu s úsmevom niekoho kto dávno nevidel starého priateľa. I keď sa videli každý večer, keď spolu hrali šach.
Karlov nádych k odpovedi umlčal výkrik jedného z mladších pirátov, ktorý sa pustil do prudkej hádky s obsluhujúcim, ktorý mu nešťastnou náhodou oblial košeľu rumom. Nutno pridať pirátovi, že chcel len ospravedlnenie, ktoré nahradila spŕška urážok. Tie čoskoro vystriedala päsť, ktorá skončila v čeľusti neurvalého záškodníka.
Robertov zrak spočíval na dvojici keď si zaregistroval akýsi pohyb...alebo si to aspoň myslel. Mal zdanie, že stroj, ktorý sledoval počas tanca, sa na rozdiel od ostatných, ktoré naďalej stáli ako sochy jemne pohol. Z toho usúdil, že sa chystal vykročiť, pričom sa skoro okamžite vráti na pôvodnú pozíciu.
Znovu sa obrátil k hrbáčovi po svojej ľavici a na tvári sa mu usadil pohľad filozofa antického Grécka: „Ak si pamätám správne, tieto veci vedia myslieť ako ľudia, všakže?"
„Len sčasti. Dokážu logicky premýšľať a uvažovať, ale cítiť nedokážu. To sa niekedy navzájom neguje. Zjednodušene by som ti to vysvetlil tak, že ak pred sebou uvidia ako človek zastrelí človeka, tak kvôli nemu nepohnú ani kolieskom, ak to nevyhodnotia ako niečo, čo sa ich priamo týka. Energetické kryštály, ktoré sú napojené na ich výpočtovo-analogickú jednotku totiž produkujú elektrické výboje, ktoré simulujú fungovanie ľudského mozgu, ale nedokážu fungovať ako špecializované časti mozgu, v ktorých sa utvára cítenie. Snáď tomu chápe aj jednoduchý človek ako vy?" So zákerným úsmevom sa obhliadol a pohľadom prevŕtal zízajúcu majiteľku kabaretu.
„I-isteže...viem ako môj majetok funguje" prikyvovala rozrušená žena.
Robert sa po tých slovách zamračil ako bežná britská obloha . „Vždy som si myslel že keď myslia tak sa berú ako zamestnanci."
Nepríjemné stvorenie pred ním sa zatvárilo akoby práhe povedal, že je Zem plochá, čomu niektorí stále verili, a vybublala z hrdla odpoveď. „Nie sú to ľudia, pán Teach. Sú to len stroje! Myslia síce, ale stále sú to len zmäte súčiastok."
Na pár okamihov prižmúril oči, akoby sa nad čímsi rozhodoval. Skoro nebadateľné kývnutie naznačovalo, že odsúhlasil vlastný požiadavok.
„Hmmm...bude vadiť, keď sa s jednou z nich porozprávam? V súkromí, samozrejme."
Chvíľu zamietavého váhania prakticky okamžite rozohnal vrecko plné mincí ktoré jej pristál v ruke. „Ale samozrejme, samozrejme. Máme na túto príležitosť dokonca pripravenú miestnosť. Poďte, vezmem vás tam."
S kývnutím Karlovi, ktoré bolo očividným signálom, že mu má steamborg kryť chrbát, sa vybral skrz miestnosť plnú smejúcich sa mužov a žien k jednoduchým pancierovým dverám.
„Prosím, chvíľu počkajte. Hneď sa vám bude venovať," s úlisným úsmevom mu dvere podržala a pokynutím ruky ho popohnala do miestnosti vybavenej jednoduchým stolom s dvomi stoličkami. Videl už mnoho takých miestností a vždy sa používali na brutálne vypočúvanie či vymáhanie dlžôb z obetí výpalníkov.
S kľudom anglickéhého lorda sa posadil na tvrdé drevo a hľadel na dvere, ktoré sa pred ním prudko zatvorili. Hodnú chvíľu tam sedel s dlaňou spočinutou na rukoväti parného meča, ktorý sa pohupoval na opasku pod kabátom, kde bol dobre ukrytý pred jeho budúcimi cieľmi.
Po preňho pridlhom čakaní sa dvere konečne znovu otvorili a dnu vstúpil stroj, ktorý vtedy pozoroval. Prešiel od vchodu, ktorý niekto zvonku zavrel a posadil sa oproti zločincovi, na ktorého začal hľadieť pohľadom nebožtíka.
„Ako sa voláš?" prehovoril kapitán po chvíli ohlušujúceho ticha.
Keď to otvorilo ústa a vydalo prvé hlásky, spomenul si Robert na svoj starý gramofón, ktorý dostal od Von Alchenburga, keď bol naposledy v Norimbergu.
„01305."
„To nie je meno, ale číslo..." odpovedal pobavene veci pred sebou.
„Zážitková jednotka vzor štyri."
Robert sa zaklonil a jeho hurónsky smiech naplnil vzduch miestnosti. „Vraj zážitková jednotka... Pozri, nechce sa mi oslovovať ťa číslom takže skúsime niečo spolu vymyslieť. Čo tak mrcina, hm?"
„To sa mi nepáči," zašumel stroj elektronickým hlasom.
Ticho. Dokonalé, súvislé a priam explozívne. To nahradilo smiech po tom čo sa kapitán zamyslene zamračil na tanečnicu. „Tušil som, že čosi nie je v poriadku. Takže ty vieš ,čo sa ti páči a čo nie? Prišla si na to logikou, všakže?"
„Negatívne."
S absolútne vážnou tvárou sa dlaňami oprel o studenú plochu stola pred sebou a zahľadel sa do tých neprirodzených očí tými svojimi, rovnako neprirodzenými. „Tak ako?" šepol k nej.
„Cítim to tak. Nepáči sa mi význam toho slova a degraduje moju existenciu."
„Počkaj, počkaj," začal zmätene Robert „vy predsa necítite...myslíte, ale necítite. Ako môžeš cítiť, keď nemáš city?"
„Vytvorila som si ich."
Úprimnosť a nezaujatosť slov stroja ho omráčila rovnako ako to, že ich vôbec počul. Táto vec pred ním si vytvorila city?! Nikto nikdy o niečom takom ani len nesníval a tá mašina, čo tu s ním sedí, mu to podáva, ako keby sa bavili o rannom počasí.
Mal tisíc a jednu otázku, ale zmohol sa len na ich zhustenie do jediného slova. „Ako?"
„Pozorovaním."
„Ako môžeš pozorovať ľudské cítenie? A aj keby...tak na to nemáš predispozície. Alebo tak to hovoril Karel..."
Od stien sa odrazilo zaškrípanie kovu, zrejme akýsi ekvivalent zamručania. „Pozorujem ľudí ako reagujú na jednotlivé akcie a na základe toho vyvodzujem, ako mám na podnety reagovať ja. Po niekoľkých pokusoch sa informácia zapíše do mojich pamäťových kondenzátorov a začne vyvolávať pocity."
S ústami otvorenými dokorán sa oprel o nepríjemne tvrdú opierku a nepokryte na ňu civel. Až po hodnej chvíli zahnal sucho v ústach a opäť prehovoril. „Dobre...na dvadsať sekúnd pripustíme, že to čo hovoríš, dáva nejakú logiku. Stále je tu ale ten problém, že keď človek niečo cíti, tak na to zareaguje aj jeho telo. Svaly sa mu napnú, bolí ho žalúdok, schladnú mu nohy. To ty predsa nedokážeš..."
Jemný pohyb ramien a dlaní mu napovedal, že udrel klinec po hlavičke. Ak má pravdu, tak jej nie je táto téma príjemná. „Necítim fyziologické zmeny. Ale moja výpočtová jednotka ma informuje o rôznych malfunkciách, ktoré nemajú žiadne logické odôvodnenie ako technický stav či nedostatočná údržba."
„To stále neznamená že to reálne cítiš. Len opakuješ, čo si videla."
„Cítenie, reprodukcie uložených skúseností, nazývajte to ako chcete, ale výsledky sú rovnaké."
„Dobre teda...tákže...k tomu pohybu pri bitke ťa priviedlo...čo?"
„Vzájomné poškodzovanie je u ľudí kontraproduktívne, keďže sa pomaly opravujú. Navyše sa mi nepáči, keď to ľudia robia..."
Kútik Robertových pier sa zdvihol vo víťaznom úsmeve. „Ale zastavila si sa! Takže tvoje cítenie zjavne nie je také silné ako si predstavuješ?"
„Majiteľka sa jasne vyjadrila, že akékoľvek neuposlúchnutie jej priamych rozkazov bude trestať premazaním pamäťových kondenzátorov...alebo zošrotovaním."
„Ak to chápem správne...,tak vy musíte robiť čokoľvek vám poviem, aj keď nechcete?" Prikývla. „Asi je na mieste, aby som si prehovoril s pani vedúcou, čo?"
„O to sa už pokúšal aj Von Alchenburg a nepočúvla ho. Nezaťažujte sa našou situáciou. Jednoducho spĺňame naše určenie."
„Ta čo ke-...„
Vetu uťali rozhorčené výkriky z druhej strany dverí.
„Podľa rezonancie hlasu sa tam zrejme strhla bitka. Prajete si otvoriť dvere?" Ako podtrhnutie jej slov sa ozval výstrel.
S prudkosťou útočiacej zmije sa Robert zdvihol z padajúcej stoličky a spod kabátu vytrhol svoju zbraň.
„Otvor to!"
V kontraste s jeho rýchlosťou nenútene vstala a pomaly prešla k dverám. Položila na ne svoju pravú dlaň a zatlačila. Priestorom sa rozniesol škripot pántov, ktoré sa snažili vydržať tlak, ktorý na ne kovová ruka vyvíjala. Po necelej minúte sa však pánty vzdali a dvere doslova vyleteli zo svojho pôvodného miesta.
Len pár centimetrov od miesta ich dopadu stál Henry s ešte dymiacim revolverom nad mŕtvolou s dierou v hlave, pod ktorou sa rozširovala krvavá kaluž. Podľa jasne červenej uniformy a pušky bolo jasné, že sa jedná o britského koloniálneho vojaka. Neďaleko od mŕtvoly práve Petra udierala oceľovými rukavicami ženu v rovnakej uniforme, ktorej po záchvate kŕčov, ktoré vyvolala zmena jej mozgu na kašovitú hmotu, vypadol kord z ruky.
Nebolo ťažké domyslieť si, prečo sa tu zrazu zjavili Angličania. Otázkou bolo ako sa ich do vyhláseného nemeckého podniku dostalo toľko naraz.
Zo zamyslenia nad dôvodom situácie ho vytrhlo jej pokračovanie v podobe jedného zo strojov, ktorý sa mu pokúšal zovrieť hrdlo svojou mechanickou rukou. V odpoveď nevraživo zasyčal, vytrhol svoj meč z úkrytu pod kabátom a s hukotom motora ho prehnal trupom protivníka.
Ako sa reťaz so zubami otáčala a vyvrhovala rôzne kovové časti protivníka do okolia, periférnym videním si všimol Karla. Pôvodne zelená tekutina v striekačkách sa zmenila na oranžovú, čo sprevádzal pískot prudko unikajúcej pary z prístrojov na jeho chrbte. Jediným skokom prekonal vzdialenosť k druhému z mechanizovaných poskokov a svoje vlastné mechanizované ruky doň zarazil až po predlaktie a roztrhol ho na dva kusy.
Paľba zbraní, tupé údery a sykot pary sa ozývali priestorom a podobné výjavy bolo možné vidieť na každom rohu. Pri bližšom pohľade ale nebolo ťažké odhaliť, že Robertova posádka prehrávala.
Nebude trvať dlho a všetci skončíme ako sitá na čaj alebo, v lepšom prípade, v reťaziach a na ceste do Londýna. Rozhliadol sa okolo seba. Koľko týchto skurvysynov tu vôbec je? Do čerta s tým... Ak Karel s Petrou vyčistia cestu od tých vecí, zvyšok by moho-
„Dúfam, že máte pekelne dobrý dôvod, prečo ničíte národný podnik a snažíte sa zabiť oficiálneho spojenca Nemeckej ríše. V opačnom prípade asi skončia vaše hlavy na Brandenburgskej bráne."
Všetok pohyb ustál. Ten hlboký hlas prezrádzajúci vlastníkov pokročilý vek niesol toľkú silu a rozhodnosť, že sa nedalo ho nepočúvnuť. Všetci ako jeden sa obrátili k ústiu schodiska.
Stál tam on - Karl Von Alchenburg. Nízky starec so šedivou bradou a krátkymi vlasmi v elegantnom fraku s paličkou z mahagónového dreva dokreslenú podobizňou železného kríža na jej hlavici. Vyzeral skôr ako obyčajný politik, ktorých produkoval každý štát v kvantách. Ale stačil jediný pohľad do tých očí šedých ako pancierová oceľ a bolo jasné, že viac než deduško z rozprávky je Von Alchenburg rafinovaným mužom, ktorému nie je radno krížiť plány.
K tomu mu dopomáhalo dvadsať mužov za jeho chrbtom. Na jednom kolene s plynovými puškami mierili na britských vojakov bez jediného pohybu. Nie je ťažké predstaviť si aké zdesenie v tej chvíli zažívali. Nikto nechcel stáť proti niekomu, kto v rukách drží tú vec. Navonok sa podobala klasickej puške vybavenej tlakomeru, podobnú takej, akú by doma našiel aj bežný poľovník. Čo tieto odlišovalo od ich bratrancov, založených na strelnom prachu, bola krátka hadica vedúca zo zadnej časti zbrane k ohromnému plechovému batohu na chrbte každého z vojakov. Naplnený extrémne stlačeným plynom dokázal dodať zbrani energiu rovnakú ako konvenčný výbuch strelného prachu, avšak neporovnateľne tichšie.
Tie ťažké šedé kabáty vybavené pancierovým náprsníkom, oceľové helmy a plynové masky so železným krížom na čele, ktorých filtračné hadice končili pod kabátmi, im dodávali vzhľad sôch, ktoré ožili aby zvestovali smrť a bolesť každému na koho sa ten starý, bezvládny muž pozrie.
I keď so strachom v očiach, s kŕčovito zovretými zbraňami a zaliati potom, rozbehli sa najnovší protivníkov elitných vrahov Nemecka, Gaskrieger špecialistov na boj v plynom či chorobami zamorených oblastiach, priamo k nepriateľovi. Iná možnosť nebola. Buď zomrú ich rukami a budú vlasťou označení za separatistov, ako bolo dohodnuté pri zadaní tejto úlohy, alebo ich zajmú a ich vlastná kráľovná vydá rozkaz na ich popravu, aby zažehnala pokračovanie vojny.
Ich smrť rozhodlo jediné klepnutie paličky o podlahu nasledované dvadsiatimi výstrelmi z nemeckých zbraní. Nebolo pochýb, že žiadny z cieľov neprežil a rozpárané uniformy, ktorých kusy sa povaľovali na zemi to len dokazovali.
„Nabudúce sa aspoň ozvi, že sa ma chystáš navštíviť, hm?" prehodil Von Alchenburg k Robertovi.
„Tak štátny podnik...hádam, že tá tučná suka robí pre korunu?"
Za klepotu svojej palice vykročil v ústrety k poslednému stroju, ktorý stál. Na rozdiel od ostatných tento netrhal na kusy pirátov, ale majiteľku.
„Absolútne to stratilo rozum," ohliadol sa k svojim mužom a zľahka kývoll hlavou, „vezmite ranených na ich loď. Tú vec tiež...,ale chcem, aby pri nej boli vždy aspoň štyria muži."
S mechanickou presnosťou a rýchlosťou, o ktorej nikto ani nechyroval, sa z miestnosti vytrácali krvácajúci piráti, telá útočníkov a nakoniec i posledná tanečnica, pokiaľ nezostali len Robert a Von Alchenburg. Stáli tam hodnú chvíľu, kým ticho neprerušil Karl tichým hlasom zastretým nevyslovenou prosbou.
„Nemôžem s tým nič spraviť. Bismarck s nimi vedie mierové jednania a vyzerá to, že našu ponuku príjmu. Hneď ako sa zbavíme Konfederácie, sa o to postarám."
Pomaly siahol pod kabát a vytiahol svoju starú, zpola zničenú fajku. Natlačil do nej tabak, zapálil ho a prikryl pokrývkou. Chvíľu tam len tak stál a fajčil, až kým sa rovnako pomaly neotočil k starcovi.
„Vieš, že nie so jediný, na koho majú spadnuté. V hľadáčiku majú aj teba, Hawkinsa a Morgana. Ah aby som nezabudol, Karla v tom lieta tiež. Nedívaj sa tak na mňa, dobre viem, že to ona vtedy vykradla tú vzducholoď s daňami z Indie. Takže byť tebou, sa poriadne snažím. Ak teda neplánuješ prežiť vlastnú dcéru."
Hlboké povzdychnutie sa rozľahlo náhle tichým miestom ako nárek ducha. „Viem. Ale rád by som pre ňu získal lepšiu budúcnosť. Nie takú ako to čo sme prežili. Áno, tiež si pamätám, ako Američania zhodili tie vírusové bomby a tvoje žena tam zomrela."
Robert pri tých slovách zaškrípal zubami a vrátil meč na svoje pôvodné miesto. Pomaly sa obrátil k starcovi a v očiach sa mu rozhorela čistá a nekonečná nenávisť.
„Hneď ako sa zotavia, sa vrátime na loď. A to dievča beriem so sebou."
„Dievča?" zamrmlal Karl zmätene, „to myslíš ten stroj?"
Prikývol. Nebolo k tomu čo dodať.
„Hádam, že za to, čo sa vám tu stalo ti tú vec môžem nechať. Na čo ti to ale bude?"
Pomaly a krívajúc začal kráčať k schodom. Čistý priestrel pravej nohy. Nevyslovil pri tom ani slovo, nevypustil ani hlásku. Až keď vyšiel na ulicu zastal a so zubatým úsmevom sa ohliadol.
„Potrebujem nového člena posádky."

 

Spisovateľov komentár k príspevku

Moja prvá poviedka v štýle Steampunk.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8