Štvrtok

Spisovateľ/ka: Tisha | Vložené dňa: 24. mája 2018
http://citanie.madness.sk/view-51837.php
Obrázok 1
Stála tam, zase mala ten svoj úsmev na perách. Vedel som, že patrí mne. Chvíľku som ju sledoval, len tak, lebo ma fascinuje. Stála tam, čakala na mňa. Ruky mala prekrížené na prsiach a sledovala vodu. Fúkal mierny vietor, tak si sem tam zastrčila vlasy za uši. Vždy som to chcel spraviť ja, ale bál som sa, že týmto gestom by som ju odplašil. Bola tak jemná, tak jednoduchá, no zároveň dokonalá. Poznám ju krátko, zo začiatku som ju vnímal ako všetky ostatné. Nevnímal som ju, tak ako ju vnímam teraz. Jedného dňa sa to ale zmenilo, ako v každom romantickom príbehu. Najprv sa vôbec neregistrujú, sú si cudzí, možno len kamaráti a zrazu príde ten deň, ktorý vám zmení úplne život. Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale v ten deň som z nej nevedel spustiť oči. Bola tak nádherná, no nie tak nádherná ako by chceli ostatní chalani. Bola nádherná, tým svojím spôsobom. Cez to všetko, čo musela prežívať tak prekvitala krásou.. Na začiatku, keď som ju spoznal, tak som ju videl usmievať sa, smiať sa z plných pľúc, ale dnes, dnes jej smiech bol zrazu tak tichý.

Bol neskorý októbrový večer, tieto večery mám naozaj rád, ulice sú úplne prázdne, ako keby mesto patrilo len mne a ja ho len kontrolujem. Je príjemne chladno, všade ticho až na šuchot popadaného lístia pod nohami. Bývali sme neďaleko seba, ja s rodičmi a ona so svojím priateľom. V ten večer mi napísala či sa nechcem ísť prejsť. Popravde sa mi moc nechcelo, konečne som mal chvíľku pre seba, mal som svoj pokoj a mohol som si robiť čo ja chcem. Najprv som ju odmietol, vyhovoril som sa, že som unavený. No po chvíli som sa rýchlo obliekol a prišiel pre ňu. Hneď ako vyšla z dverí, vedel som, že sa niečo deje. Žiaden úsmev, ktorý by mi darovala, nebol tam čo i len pohľad na mňa, stále sa pozerala niekde mimo mňa. Chcel som sa jej opýtať, čo sa deje, ale nevedel som či je to v tejto chvíli vhodné. Kráčali sme vedľa seba bez slov. Prešli sme až k lesíku, ktorý bol neďaleko nášho sídliska. Necítil som sa moc bezpečne, všade bola tma, nesvietili ani len pouličné lampy a ja som nepatril k tým odvážlivcom, ktorý sa popasujú s každou nástrahou. Pozrel som sa na ňu či si je naozaj istá, že chce ísť sem. Nezastavovala, išla ďalej hlbšie do lesa. Nevedel som či sa bojím nejakej zvery, narkomanov alebo rôznych paranormálnych javov. Motivovalo ma len to, že je vedľa mňa. Vnímal som každý šuchot, praskot alebo zahúkanie sovy. Ona išla tak sebavedomo ako keby presne vedela kam ide. Kráčali sme niekoľko minút, stále bez slov, až nakoniec zastala. Nevedel som, čo sa deje, ale zastal som tiež. Pozrel som sa na ňu a v tej chvíli som to zazrel. V jej očiach sa odrážal ten najkrajší obraz sveta. Mesiac bol akurát v splne a nebo bolo pokryté miliónmi hviezd. Nechcel som ani odvrátiť zrak, nemusel som sa pozerať na nebo či mesiac, stačil mi pohľad na ňu. Ona mi odzrkadlovala tú nádheru. Jej výraz sa zrazu úplne zmenil,. jej tvár opäť zdobil úsmev, musel som sa usmiať tiež. Všimla si to, škerila sa viac a viac až sa rozosmiala. Jej smiech bol tak úprimný až som z neho mal zimomriavky, v tej chvíli som sa neovládol a vzal ju do náručia. Objal som ju tak silno ako keby to bolo naposledy, nikdy pred tým sme sa neobjali a ja som nevedel či ma neodmietne, no v tej chvíli som nemyslel na dôsledky, urobil som to. Ona ma silno stlačila a ja som cítil ako mi jej telo ochabuje v rukách. Zrazu sa nahlas rozplakala a zosypala na zem. Zľakol som sa, toto som nechcel, nechcel som jej ublížiť. Sadol som si na studenú zem a držal ju stále v objatí. Ona len plakala a plakala, mal som pocit, že ju ten zármutok zabije a po chvíli aj mňa. Spôsobovalo mi to takú bolesť ako ešte nič v živote. Chcel som jej pomôcť, ale ako?

„Nenechaj ma padnúť, prosím!"
Konečne prehovorila a ja som hneď zareagoval so slovami: „Nikdy!" Rozplakala sa viac. Len sme tam tak sedeli, ona plakala a ja som ju počúval, sledoval ako sa jej slzy ligocú na tvári a stále ich pribúda. Bol som na seba nahnevaný, chcel som ju len objať, obyčajné objatie. A práve toto objatie bolo to prvotné, ten začiatok toho všetkého.

Naše prechádzky, miloval som ich. Každý štvrtok sme sa stretli a išli sme na naše miesto. Trávili sme tam hodiny, len tak sme sa rozprávali a užívali si danú chvíľu. Po čase som sa do nej zamiloval. Zamiloval som sa do štýlu akým rozprávala. Do toho ako milovala maličkosti, ako jej dokázali spraviť radosť. Obyčajné napadané lístie či červené balóny. Nepotrebovala šperky, drahé oblečenie či obrovský prepych. Stačila jej kniha, do ktorej sa ponorila a nedokázala sa od nej odtrhnúť. Niekedy si ju zobrala sem a ja som bol svedkom toho ako ju úplne pohltila. Vedel som, že nikdy nebude moja, akoby mohla. Vedel som, že nikdy s ňou nezažijem nič viac ako toto, vedel som aj to, že nikdy ju nebudem cítiť tak ako chce muž cítiť ženu. Vedel som to všetko, netrápil som sa. Stačilo mi toto, stačila mi jej levanduľová vôňa vlasov, jej nevinný pohľad a jej príbehy, ktoré rozprávala len mne. Každý štvrtok jeden príbeh, o výletoch s rodičmi, o snoch, ktoré si chcela splniť, o veciach, ktoré chcela vyskúšať, či o miestach, ktoré chcela navštíviť. Počúval som ju ako malý chlapec, keď počúva mamu, ktorá mu číta pred spaním. Keď sme sa každý štvrtok rozlúčili, počítal som dni do ďalšieho stretnutia. Každý krát čo sme sa stretli som videl tú zmenu. Snažil som sa ju ignorovať a nekaziť si ňou krásne chvíle. Prechádzky pomáhali nie len jej, ale aj mne. Cítil som sa tak potrebný, tak užitočný. Chcel som byť ten, ktorý jej ukradne srdce a postará sa oň. Vedel som, že ona to cíti rovnako. Dokazovala mi to viac a viac. Nevinnými dotykmi, dvojzmyselnými poznámkami alebo len tým akým spôsobom sa na mňa dívala. Niekedy som mal pocit, že ma obdivuje tak ako ja obdivujem ju. Nie jedenkrát som sa jej chcel priblížiť. Pobozkať ju, držať ju tak silno a nepustiť ju už nikdy viac. Stáť pri nej navždy. Aj keď na „NAVŽDY" neverí. Chcel som jej dokázať, že pri mne navždy zažije. Nebol som dostatočne dobrý.

Porušil som moje „NIKDY". Nechcel som, nemohol som nič robiť. Stála tam, zapozeraná do vody, pristúpil som k nej a jej sa opäť rozžiarili oči pri pohľade na mňa. Čakala ma a konečne sa dočkala. Bola tak slabá, tak unavená, no jej úsmev sa nezmenil. Nikdy ho nedostanem z hlavy. Pobrali sme sa k nášmu miestu a pokračovali v našom štvrtkovom rituály. Vtedy som ešte netušil, že tento štvrtok bol náš posledný. Rozlúčil by som sa, rozlúčil by som sa inak ako každý štvrtok. Nedovolil by som jej to. Bojoval by som za ňu. Prekonal by som všetko pre ňu. No nie všetko sa dá, nie všetko môže človek prekonať, nie na všetko je dostatočne silný. Poďakovala mi, ona to už vedela, no mne nič nepovedala, mala mi niečo naznačiť, mala mi to povedať. Vedel som, čo sa v jej živote deje, no nechcel som si pripustiť, že to príde tak skoro.

Štvrtok, zrazu je iba štvrtý deň v týždni. Zrazu je to obyčajný deň ako každý iný. Bez nej štvrtok nie je nič viac ako štvrtok. ONA BOLA MOJÍM ŠTVRTKOM.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8