V skanzene, Je jeseň

V skanzene

Pomyslel som si
že som starý Nóach
a k žene deťom
bratovi a k mame
beriem
do podpalubia
ovce kravu
sliepky psa
lastovičku
koňa možnože
brava
zo dve muchy
narážajúce do okna
veľkosti štyroch dlaní
v kresanom ráme.

Keď nabíjam seno do paluby
vysoko nad šindľami už tiahnu sivé mraky

kýl plním zemiakmi -
na zatvorenom príklope nad ním
sa potom dlho
zhovárame
ľúbime a
mlčíme.

Keď smažím
poslednú letnú placku

iba to neviem
a ťažko premýšľam

čo spraviť s tebou
ty naničhodný
na nič súci

a s tvojou liečbou

keď sa tá dá vraj
iba veršami.

Je jeseň

keď čoraz častejšie

a razantnejšie
znie rozhodcovský hvizd
spoza šušťania suchej kukurice
keď sa už dlhý
zápas nachýlil

keď lopta ešte letí uhlom
na uháňajúce hlavy hráčov
oblúkom padá
a pod úrovňou pliec
niekomu len len
že netrafí ruku

nohu
napriamujúcu sa k sieti

hľadá sa tuná v kukurici
pretože v hre
sa už nevie nájsť

je jeseň
keď takto nerozhodne
sa nám začínajú hody.