Existencionalná úvaha

Ach... Ach bôľ...
Zažaté sú lampy... 

Hmla ponára ulicu do akéhosi šedého oblaku,
kde nevidieť ďalej ako na päť metrov.
Môj pohľad vytvára nevyditeľný kruh,
v ktorom dokážem rozoznávať tvary,
kde moje oko dokáže vytvárať obrazce.
Ach...
Ti Gréci boli prefíkaní ľudia,
keď vedeli počítať obsah kruhu tak dávno.
Slávni matematici, slávni filozofi, štátnici.
Vyliezli na vrchol. Na aký vrchol? Na pomyselný vrch poznania?
No a čo ak ľudská prirodzenosť vie dovidieť ďalej.
Prečo sa obmedzujeme len určitým kruhom?
A čo ak v tomto kruhu je ukryté všetko?
Nie je to o poznaní seba?
A čo tí druhí nemajú právo?
Nerozbíja náhodou naše ego pomyselné vázy iných.
Nenesieme zodpovednosť za črepiny na zemi, ktoré sú dôsledkom nášho prehratého boja.
Myslí racionálne, myslí racionálne!!
Však si len sám na opustenej ulici s hrdzavenou lampou,
ktorá vyžaruje jasné biele svetlo,
a kde vločky paralyzujú tvoj tvár z každej strany.
Znova som ho počul...
Ale čo?
Ten šepot...
Hľadať zmysel v tomto svete,
kde spravodlivosť je iba slovom.
Vo svete, 
kde veľký netvor berie aj posledné centrimetre tvojej osobnej slobody.
Akej slobody?
Tej čo si utvorím...
Tej na ktorú ten netvor neskočí.
To ti zobrať nemôže,
je to vyryté do teba.
Ale čo je to vyryté?

To nikto netuší. Tie znaky musiš rozšifrovať sám.
Ale ako?
Musíš skočiť do tej hlbokej studenej vody.
Musiš kopať z celej sily a nájsť ten zmysel v tomto jazere zúfalstva!