Dvere a čas (1/5)

John Malcolm sa prechádzal bulvárom, ktorý navštevoval vždy, keď mal jemu dobre známy pocit. Bolo krátko pred polnocou, a tak Greenova ulica takmer zívala prázdnotou. Predsa len Floortown patrí medzi menšie, no vôbec nie nevinnejšie mestečká. John Malcolm vedel, že nie je sám. Táto časť mesta je už po dlhé roky miestnymi prezývaná ako nebeská ulička, pretože tu sa život v noci práve začína a mnoho mladých ľudí sa tu stávajú predčasne dospelými.

Prečo dnes? Mohol som sa skvelo vyspať. Už dlho bolo všetko v poriadku, prečo tak zrazu? Aha, už viem. Ona si to neplánuje. Chce mi čo najviac ublížiť, preto ma prepadáva bez varovania ako nejaké komando.

Postupne sa blížil k svojmu cieľu, ktorým bolo opustené parkovisko. Stretávali sa tam dievčatá a ženy najstaršieho remesla, aby aspoň niečím prispeli do rozvoja spoločnosti. Čakávali na zákazníkov v starej maringotke, z ktorej vybudovali pohodlnú „čakáreň“.

John Malcolm zabúchal na dvere búdy. Zvnútra sa ozývali reči, ktoré si nikto, ak nepracuje v tomto fachu, nevie predstaviť.

Plechové dvere sa otvorili. Nasledoval nespútaný výbuch smiechu, no i napriek tomu Malcolm zachytil to podstatné a neosobné – ktorú.

„July,“ odvetil.

George mi ju odporučil, tak to bude v poriadku. Opisoval ju ako peknú, pôvabnú a inteligentnú dievčinu. Nakoniec to všetko dobre skončí. Určite. Nemaj obavy.

„O chvíľu bude u vás. Ešte sa trochu upravuje,“ oznámilo niektoré z dievčat.

Na parkovisko začali pomaly ale iste prichádzať „kupujúci“ vo väčšinou luxusných autách. Malcolma upútalo hneď prvé – mercedes černejší než tma.

George, ty všivák! Keby ťa tu uvidela tvoja žena, tá by ťa roztrhla ako hada, ale až potom akoby ťa ošklbala o posledné gate, zarehnil sa v duchu.

Malcolm sa rozhodol, že sa s ním porozpráva o July – chcel mať čo najsilnejšiu istotu, že to klapne. Lebo ak nie, nebude mať dostatok zdravého rozumu, aby sa Jej ubránil. Pristúpil k autu, ktorého motor už utíchol, a nežne zaklopkal na predné okno u vodiča. Okienko sa pozvoľna zosunulo dole a Malcolm ihneď rozoznal tú tvár s ostrými rysmi a miniatúrnym nosom, hoci bola zahalená v pološere.

„Zdravím ťa, George,“ pozdravil opatrne, skoro bojazlivo, ale potom si uvedomil, že sa nemá čoho báť, pretože George bol jeho jediný priateľ. Pokračoval teda sebavedome: „Dúfam, že vieš, čo robíš. Tracy je skvelá, škoda by bolo pokaziť vaše dokonalé manželstvo.“ Malcolm náhle zistil, že je až príliš krutý. Nie si. Takým ako on trochu sarkazmu neuškodí.

„A ja teba, John. Keď tak počúvam tvoje reči, netuším, prečo sa so šupákom ako ty zahadzujem,“ odvetil George.

„Ale áno,“ poznamenal Malcolm suverénne, akoby to opakoval každý deň (čo nebolo ďaleko od pravdy).

George si samozrejme bol vedomý prečo – stal sa totiž na vysokej Malcolmovým dlžníkom, dokonca dvojnásobným. Obidvaja študovali ten istý odbor na Ekonomickej fakulte Univerzity Jamesa Floora (mala ešte jednu fakultu, no Floortown to bolo vzdelávacích príležitostí až, až). Obidvaja chceli po doštudovaní pracovať ako makléri. Kým John tam chodil, pretože ho o to požiadala matka na smrteľnej posteli, George to myslel vážne. Ale mal dva problémy: zamiloval sa a chýbali mu financie na dokončenie školy – vychovávali ho pestúni, ktorí boli ale chudobnejší než jeho zosnulí rodičia. A práve John, ten nevýrazný žiak, ich pomohol vyriešiť. Poradil mu, nech si zoberie maximálny úver, aký mu banka poskytne. Potom nech všetky tie peniaze investuje na burze, trebárs do kávy.

„Risk je zisk. Keď neriskuješ, nevyhráš – tak hovorí môj dedko, ktorý sa nikdy nemýli,“ navrhol John kamarátovi, ktorý ho bovie prečo poslúchol. Urobil dobre – ceny kávy vystrelili do nebies. Doslova v okamihu sa stal z dvadsaťročného Georga milionár. Cesta k Tracy bola otvorená, sláva ho úplne pohltila....ale to je už iný príbeh.

Malcolm niekoľkokrát luskol prstami pred Georgovou tvárou.

„Prepáč, trochu som sa zahĺbil a zaspomínal na zlaté čsy na výške,“ ospravedlnil sa.

„Áno, pre teba určite,“ podotkol Malcolm so značnou dávkou mrzutosti. Nemal totiž čas ani chuť zaoberať sa akýmikoľvek sentimentálnosťami, a tak zmenil tému: „Ale nechajme to. Prišiel som za tebou, aby som sa dozvedel niečo o tej July.“

George nasadil spokojný a usmiaty výraz, výraz človeka, ktorý sa môže podeliť o svoje dlhoročné skúsenosti: „Ona je iná ako ostatné. Je ako ruža medzi žihľavou (Umelecký prejav ti nikdy nešiel, zachechtol sa Malcolm potichu) –a to nemyslím len krásu. Nestará sa do vecí, do ktorých jej nič nie je – či máš manželku, či si dosť fyzicky zdatný a podobne. Jednoducho príde, urobí svoje a odíde. Tú trápia iba prachy – dal by som za to ruku do ohňa.“

„Fajn. Hlavne, že nie je nadmieru zvedavá, to mi stačí. Napadlo ho tiež, že by si mal vypýtať nejaké peniaze, lebo bol na mizine.

„Na tu máš. To ti bude dosť na niekoľko dní, potom si príď po ďalšie, ak budeš potrebovať,“ zamrmlal George a podal mu desať päťdesiatkových bankoviek.

Si píš, že budem, pomyslel si Malcolm. V poslednej dobe mu vzrástli výdavky, čo zapríčinil predovšetkým Ed, zdieračský vlastník a domovník domu, v ktorom býval. Nezabúdal aj na Ňu a Jej chúťky. Zrazu mu v hlave skrsla myšlienka, ale až neskôr zistil, aká bola absurdná: Dúfam, že skončí v pekle.

„Rád by som si s tebou pokecal John, no moje potreby ma volajú,“ zamľaskal George. Miestami ho Malcolm za to, čo robil svojej žene, nenávidel. Keďže bol však jeho dojnou kravou, musel to prehltnúť. Život je pes a sprostí majú šťastie, hovorieval Malcolmov dedo.

„Tak bež. Čoskoro sa ale uvidíme,“ usmial sa Malcolm a v ruke zamával zväzkom cenných papierikov. Následne sa vydal k lavičkám, ktoré boli z jednej polovice zdemolované a z druhej popísané nechutnými sloganmi. Posadil sa a z nudy sa pustil do sledovania Georga. Ten po ich rozlúčke zaparkoval auto a namieril rovno k maringotke. Malcolm bol v dostatočnej blízkosti nepojazdnej, nabielo natretej búdy, aby vypočul rozhovor medzi svojim priateľom a „vedúcou podniku“, prezývanou Madam.

„Zdravím vás, pán Waters,“ pozdravila Georga. Vyzerá celkom k svetu, pomyslel si. Hoci už Madam, vlastným menom Alberta Rossová, nemala ďaleko od šesťdesiatky, na tvári nebolo badať jedinú vrásku. Hnedé vlasy boli určite zafarbené, ale stále husté. No snáď najviditeľnejším znakom, že táto dáma má pred sebou plodný život, bola iskra v zelenkavých očiach. Proste zrelá žena, nadchol sa George pre seba.

„Aj ja vás,“ odvetil a rýchlo doplnil: „Dnes vyzeráte opäť vynikajúco.“

„Ďakujem, ani vy nie ste na zahodenie,“ odpovedala sucho. Zdvorilosti ju príšerne otravovali.

„OK, prejdime priamo k veci.“

„Ale samozrejme. Takže, bude to niečo špeciálne alebo ako obvykle?“

„Ponáhľam sa. Ktoré dievča je pripravené?“

„Rose.“

„Tá je v pohode, pokiaľ si pamätám,“ pritakal.

George ju vyplatil. Vošla do maringotky. O malú chvíľu z nej vyšla nižšia, silná, asi dvadsaťročná slečna s peknou tváričkou a blond vlasmi. Odviedol ju do mercedesa, ktoré onedlho odfrčalo smerom na Lopezovu ulicu.

Čas pokročil, a tak si Malcolm zaumienil, že okamžite pôjde za tou „madam“ a od srdca jej vynadá. Oznámi jej, že sa mu nechce čakať a odíde domov. Potom.... potom ťa navštívi Ona a ty nebudeš mať, čo potrebuje. Neskončilo by to dobre, chlapče, ver mi, vložil sa do Malcolmových úvah vnútorný hlas.

Našťastie sa nemusel unáhlovať, pretože keď vstal z lavičky a mieril k maringotke, vyšla z nej July. Netušil, ako vie, že je to ona.

„Vy ste July?“ spýtal sa neisto, hoci poznal odpoveď. Stál vtedy tvárou v tvár osoby, do ktorej by sa za priaznivejšej situácie zamiloval. Bolo to tiež naposledy, čo stál dajakému človekovi tvárou v tvár.

Prikývla.

„Ešte sa idem vybaviť so šéfkou a hneď som u vás.“

Vrátil sa o pol minúty a ona sa nevychýlila ani o centimeter.

Ako socha, napadlo ho.