Nová šanca na život

  „Pozri sa na tých idiotov," ukázal som prstom na skupinku dvoch mužov postávajúcich obďaleč s mnohými letáčikmi v ruke a prihlúplymi úsmevmi na tvári, „nechápem ako im na tie bludy niekto môže aj skočiť..."
  Obaja patrili do organizácie, či kultu, zvanej Nová šanca na život. Ich cieľ bol celkom očividný - dať ľuďom druhú šancu, keď im to v živote nevyšlo. Sľubovali vymazanie trestného registra, novú identitu, nové miesto pre život, dokonca vraj ľudia aj zabudli svoju materinskú reč a naučili sa inú. Behal mi mráz po chrbte, len čo som na to pomyslel.
  Môj kolega, Michal, s ktorým sme si práve užívali krátku obedňajšiu prestávku, vôbec nereagoval na to čom som práve povedal a ďalej si vychutnával svoj chlieb donesený z domu.
  „Aha, aha!" náhlivo som ho udieral po ramene, „niekto k nim ide! Sleduj to."
  Zdvihol pohľad, znudene sa zatváril a pokračoval v jedle: „Tak tam idú, no a čo?"
  Prevrátil som očami. „Čo ti zase je? Veď sme sa na nich niekedy smiali spolu." Michal nebol len môj kolega ale aj kamarát, dokonca najlepší v určitých časoch. Preto mi dnes, a ani v priebehu posledných dní, neušlo, že s ním niečo nie je v poriadku. Zdôveril som sa mu so svojimi obavami ale len nado mnou mávol rukou a povedal: Už si ako moja žena, všetko by si len analyzoval a riešil.
  „Ja viem," zastonal. Skleneným pohľadom sledoval vytŕčajúci kus šalátu. „Len... je pondelok. Vieš ako nenávidím pondelky." Pozrel sa na mňa. Skutočne vyzeral unaveno. Ako zbitý pes čo nemo prosí o útechu. Nechal som to tak, i keď som vedel, že to nie je správne. Obed sme dokončili bez ďalších slov.

-

  Všetko sa zmenilo v momente, keď mi uprostred noci zazvonil mobil. Nevypínal som si zvonenie, načo aj, nikto mi nikdy takto neskoro nevolal.
  Rozospatým hlasom, ešte so zalepenými očami som zdvihol: „Prosím?"
  „Andrej, si tam?" z telefónu sa ozval Michalov hlas.
  „No," zívol som, „kto iný by tam bol. Čo chceš o tomto čase?"
  „Počuj, vieš ako sme dnes sledovali tých... tých ľudí vtedy, pri obede?" Hovoril rýchlo, hlas sa mu triasol, tak nervózneho som ho ešte nevidel, alebo teda, nepočul.
  „Možno." Snažil som sa rozpamätať, na čo konkrétne naráža.
  „Tá spoločnosť ľudí. Nová šanca na život. Asi... asi by som to chcel skúsiť."
  Rozosmial som sa: „Dobre. A čo ti na to povedala tvoja žena?"
  „Práve o to ide," zvážnel, „odišla odo mňa."
  Okamžite som sa prebral. Doteraz som nevidel čo i len náznak problému. Vyzerali byť šťastný, dokonalý pár. Na všetkom sa vždy zhodli, nikdy sa nehádali, ľudia im mohli závidieť.
  Vyzeralo to akoby prečítal moje myšlienky: „Už dlhšie som cítil ako ku mne ochladla, ale snažil som sa to ignorovať, zahrnúť sa prácou aby som to neriešil, však ma poznáš."
  V tej chvíli mi všetko do seba zapadlo. Jeho nadčasy, dlhé prechádzky mestom i keď som mu navrhol, že ho zveziem. Ale prečo neprišiel skôr? Prečo neprišiel za mnou?
  „Dnes za mnou prišla," pokračoval, „priznala sa, že má milenca. Ťahali to spolu už nejaký ten čas. Vraj ho miluje a chcú mať spolu deti. Mne nič také nikdy nepovedala! Stále sa len vyhovárala, že nie je pripravená a podobné reči. Tak som ju udrel."
  „Čo si ju?" vybehol som naňho. Toto nebol Michal, ktorého som poznal.
  „Ja viem, ja viem. Nebolo to správne ale... Preto tam chcem ísť. Chcem druhú šancu. Si jediný kto mi zostal, Andrej, poď tam so mnou. Prosím."
  Pošúchal som si oči s nádejou, že ide len o zlý sen a v skutočnosti sa nič z tohto nedeje. „Dobre. Povedzme, že súhlasím. Ako si to predstavuješ? Prídeme tam, objímu ťa, dajú do ruky kreditku s miliónom a nový rodný list alebo čo?"
  Na chvíľu sme sa obaja odmlčali. Nakoniec pokračoval: „Nie, to nie." Z telefónu zaznel hlboký vzdych. „No pozri sa okolo seba. Žijeme v dobe, kde nie je žiadny problém transplantovať hlavu človeka na robotické telo, kde sa rakovina rovná akejsi chrípke proti, ktorej sa dáš zaočkovať ako decko, kde sa ľudia dožívajú dvojnásobok, keď nie trojnásobok, toho čo naši predkovia. Žijeme vo svete zázrakov, možností, tak prečo by niekto nemohol dostať druhú šancu na život? A potom sa pozri na nás dvoch. Zaspali sme dobu, stratili sme všetko na čom nám kedy záležalo, už nemáme čo stratiť, len získať."
  Vytiahol otázky, ktoré ma zožierali už dlhšie. Desil ma všetok pokrok naokolo: ľudia sa každým dňom viac a viac menili na robotov, z ciest vymizla väčšina motorových áut, ľudia lietali do vesmíru na dovolenku akoby o nič nešlo. Mal pravdu. Boli sme príliš starí na túto dobu, ale to neznamená, že som pripravený sa všetkého vzdať.
  Asi som mlčal až pridlho, tak to skúsil naposledy: „Keď to nechceš spraviť kvôli sebe, tak to sprav aspoň kvôli mne. Prosím. Potrebujem to."
  Už v tej chvíli som vedel, že to nie je správne, ale i tak som to vyslovil: „Dobre. Spravím to teda." V tú noc som už nezaspal.

-

  Ešte stále som nebol presvedčený jeho planom ani úmyslami. Prišlo mi to nezmyselné. Prečo by niekto mal dať komukoľvek druhú šancu? Veď všetci sme sebci, ktorí vidia len vlastný profit a nikomu nezáleží na druhých. „Možno pravé preto vznikli," presviedčal ma Michal, „videli to rovnako ako ty a chceli niečo zmeniť." Vo chvíľach ako je táto som mu závidel tú naivitu.
  Prišli sme k pešiakom celej organizácie, teda k páriku, ktorí rozdával brožúrky. „Chcete šancu na lepší život?" spýtala sa nás žena okamžite.
  „Nový..." opravil ju muž vedľa nej. Mali zladené uniformy pozostávajúce z uzkych nohavíc a bledo zelených tričiek s logami a potlačou ich firmy. „Ospravedlňte kolegyňu, je tu ešte len prvý deň." Len sa mi to zdalo, či som ich tu už videl spolu mnohokrát?
  „Žiaden problém," predbehol ma Michal, „prišli sme sa informovať o vašom programe."
  Mužovi v zelenom tričku sa rozžiarili oči a naopak, jeho kolegyni posmutneli. „Budete potrebovať vyplniť zopár dotazníkov, nebojte sa, nič bolestivé, ja vám zatiaľ poviem základné informácie čo potrebujete vedieť."
  Každému z nás strčil do ruky tri rôzne papiere. Na prvom boli osobne údaje ako meno, priezvisko, titul, dokonca aj mená rodičov. To by som ešte odignoroval, ale keď som prišiel k požiadavkam ako rodné číslo a číslo identifikačného dokladu, zaváhal som. „Prepáčte," zastavil som jeho siahodlhý výklad, ktorým nás nudil, „na čo sú vám všetky tieto údaje?"
Muž sa nenútene zasmial: „Len jednoduchá štatistka, o nič nejde."
  „A čo sledujete?" zdvihol som jedno obočie, „koľkokrát sa tam aká číslica vyskytuje alebo?"
  „Andrej, prestaň," zavrčal na mňa Michal. Len som mávol rukou a dopísal náhodné čísla čo ma napadli.
  Druhý papier pozostával z pracovnej kariéry. Všade kde som študoval, pracoval ako dlho, prečo som odišiel, prečo som tam, kde som dnes. Ak by to nestačilo, ešte si aj pýtali kontakty na mojich predchádzajúcich a terajších zamestnávateľov. Prirodzene som pozmenil aj tie.
  Tretí a posledný list sa zaujímal o moje rozhodnutie o využití a prípadnom vstupe do tejto organizácie. Možnosť Som tu len preto aby som odhovoril kamaráta a ukázal mu aká je to hlúposť tam nebola, tak som zvolil unavený zo všedného života.
Keď sme obaja skončili, žena vzala všetky papiere, pričom nám ani do oči nepozrela, a odniesla ich na kopu obďaleč, kde ich rozdelila podľa akéhosi zvláštneho kľúča.
  „Vynikajúce," zaradoval sa muž, „teraz, ak dovolíte, by som vás odprevadil do jedného z našich centier, kde sa dozviete zvyšné informácie." Otočil sa nám chrbtom a zamieril k neďalekej budove.
  Využil som chvíľu samoty: „Dúfam, že vieš čo robíš."
  „Neboj sa, bude to v pohode," uisťoval ma, „a ak by sme sa v novom živote nestretli, ďakujem za to všetko čo si pre mňa spravil. Bol si mi skvelým priateľom." Nečakane ma objal, povzdychol si a zamieril do budovy. Naposledy som zapochyboval, no nasledoval som ho.
  Celá budova vyzerala až príliš obyčajne. Neviem či som čakal plagáty, nálepky či obrázky, ale našiel som len bielu stenu a mnoho neoznačených dverí. Nakoniec sme zastavili pri dverách s prilepeným papierom, na ktorom bolo napísané: Premietacia mestnosť.
  Náš doprovod nakukol cez presklené okno: „Už začali." Objavil sa mi úsmev na tvári ako som schmatol Michala a začal ho ťahať von. Predsa ich nebudeme rušiť, radšej prídeme neskôr. „Ale to nebude problém," dodal napokon, „prinajhoršom vám ujde pár nepodstatných detailov."
  Michal sa mi vytrhol zo zovretia, gesto naznačil či mi nešibe, poďakoval za doprovod a vošiel dnu. Ja som sa s niečím ako pozdrav nezaťažoval. Aj tak som mu chcel možno tak napľuť do tváre.
  Vstúpili sme do poloprázdnej miestnosti, z ktorej viedli len dvoje dvere. Pri oboch stal svalnatý chlap s mrzutým výrazom. Vpredu sa premietalo video a všetci ho s úžasom sledovali. Potichu som sa posadil pred Michala.
  „Čo je to šťastie?" ozval sa upokojujúci mužsky chlap z videa, „niekto by povedal, že sú to len krátke okamihy radosti keď ste s rodinou priateľmi alebo blízkymi. Niekto iný by mohol namietnuť, že v živote ide o vyššie ciele, či sny. Nakoniec, určite sú tu aj takí, ktorí by povedali, že oni žijú len pre alkohol alebo akúkoľvek inú drogu. Nik z vás sa nemýli. Šťastie nie je objektívny pojem, je to niečo čo vás napĺňa. Zároveň mnohý z vás už určite boli šťastní, alebo si aspoň mysleli, že boli šťastní, no prišli ste o to. Možno nie vlastným pričinením, a možno aj áno. My vás nesúdime, my sme tu pre vás aby sme vám dali novú šancu na život."
  Po odzneni poslednych slov miestnosť zaplnil hlasný potlesk. Všímal som si ostatných ľudí. Nebol som jediný kto netlieskal. Ako potlesk utíchol, mikrofónu sa chopil mladý muž s okuliarmi oblečený v plášti. Predstavil sa ako dáky doktor psychológie. Vysvetľoval čo sa s nami bude diať.
  Vraj nám vstrekne akúsi látku, ktorá stimuluje určitú časť mozgu a zapríčiní tak stratu dlhodobej pamäte, nie jej tvorbu, ale len obsah. Akoby sme zálohovali počítač. Dosť hlúpy príklad. Okrem toho so sebou priniesol aj kovovú masku s mnohými svetielkami a elektródami.Tá ma vraj slúžiť na sken našich tvári a pomocou toho vymaže všetky dostupné záznamy o nás. Nakoniec to zakončil otázkou: „Kto chce byt prvý dobrovoľník?"
  Hneď prvý sa zdvihol Michal ale uzemnil som ho pohľadom. Len prevrátil ocami a posadil sa. Keď sa nik nehlásil, doktor prešiel k prednej rade a z publika si vybral špinavú ženu s roztrhaným oblečením. Pravdepodobne bezdomovkyňa. Bohužiaľ, ti bohatí odišli ďaleko ďaleko preč a nechali tu všetkých takých ako bola ona.
  „Ako sa voláte?" spýtal sa doktor.
  „M-Mária," cela sa triasla.
  „Dobre Mária, poďte so mnou." Ťahal ju k pódiu, ale ona sa viditeľne bránila. Dokonca začala kričať o pomoc. Obaja muži pri dverách priskočili k nim a pomohli doktorovi ju dostáť k maske. Nik z nás sa nepostavil aby jej pomohol. Nakoniec sa všetkým trom podarilo navliecť to chudá do toho kovového postroja. Bojovala, kričala, snažila si ju strhnuť s tváre, až kým k nej nepriskočil doktro aj so striekačkou v ruke a nevstrekol jej to zázračné sérum. „Mária, počujete ma?" spýtal sa doktor.
  Prikývla. Miestnosťou sa ozval hlasný úžas. „Dobre," pokračoval, „teraz zabudnite na to kým ste boli, ako ste žili, čo ste znamenali. Ja vám dávam šancu na novy život! A TERAZ CHOĎTE DO SVETLA A BUĎTE ZNOVUZRODENÁ!"
  Jeden z mužom otvoril druhé dvere zatiaľ čo jej doktor strhol masku z hlavy. Z miestnosti skutočne vyžarovalo ostré biele svetlo. Nebol som jediný, kto zatúžil pozrieť sa do miestnosti, no zostal oslepený. Mária spravila najprv len jeden bojazlivý krok, potom druhý a ešte jeden. V úplnom tichu kráčala do svetla, v ktorom sa nakoniec stratila.
  V tom momente sa pred doktorom vytvorila rada. Ľudia sa priam bili aby sa dostali dopredu. S úškrnom na tvári som sa otočil dozadu: "Ešte stále si myslíš, že to je dobrý nápad?" No Michal tam už nesedel. Stál v rade ako všetci ostatní. Chytil som sa za hlavu. Prečo si za kamarátov musím vyberať takých idiotov...
  „Vrát sa sem!" precedil som cez zuby.
  „Prečo?" naznačil gestom.
  Prevrátil som ocami: „Snáď si nevidel čo sa práve stalo?"
  Len pokrčil plecami a potom sa mi stratil medzi ďalšími záujemcami o novú šancu na život. Zostali sme už len štyria čo sedeli.
Doktor vždy kričal to iste, s tými istými gestami. Pri treťom raze mi to už prišlo otravné, no ostatných to len vzrušovalo a burcovalo. Klepkal som nohou, pohľadom sledoval zvyšných troch sediacich. Jeden vyzeral byť rovnako nervózny a aj zmetený ako ja, len s tým rozdielom, že nespúšťal oči z dverí zaplnených svetlom. Zvyšní dvaja si niečo sepkali, akoby sa na niečom dohadovali.
  Rada sa skresala na posledných šesť ľudí. Doktor sa začínal viac a viac sústrediť na nás štyroch, než na robenie svojej prace. Posledný odišiel do svetla a prišiel Michalov čas. Dokonca si aj sám nasadil masku! Doktor sa mu otočil chrbtom s klasickými zdvorilostnými rečami o tom ako sa volá a podobne. Keď bol v polovici odpovede, doktor zanadával a vysvetlil, že mu došli séra. „Hneď som naspať," povedal a odišiel dverami, ktorými sme prišli.
  Ocitli sme sa v nepríjemnom tichu. Nepočul som nič iné než moje tlčúce srdce a vlastný dych, hlboký, pomalý.
  Všetci sa začali obzerať, až na Michala a ostatných v rade. Tí slušne stáli bez pohnutia s úsmevom na tvári. Miestnosťou sa ozvalo zaškrípanie stoličky. Opatrným pohľadom som sa pozrel kto to bol. Chlap čo sledoval dvere so svetlom vstal a mieril k nim. Znova to nepríjemne ticho, ktoré narúšalo len vŕzganie jeho topánok.
  „Čo je za tými dverami?" pýtal sa už z diaľky.
  „Pane," obrovský muž pri dverách ho chytil za plecia a držal na vzdialenosť vystretých rúk, „zaraďte sa k ostatným." Znel rázne, ale zároveň pokojne.
  „Nejdem nikam kým sa nedozviem čo tam skrývate!" zavrčal a hodil sa naňho pričom mieril na kľučku.
  Dvojica čo sedela vzadu sa na seba pozrela, obaja prikývli a napadli druhého muža čo strážil dvere. Tým odpútali nie len pozornosť všetkých obyčajných ľudí, ale aj jeho kolegu, ktorý práve bránil dvere so zázračným svetlom.
  Chlap, čo toto celé začal, využil krátky moment nepozornosti, lakťom ho udrel do brady a hrnul sa ku dverám. Oslnivá žiara zaliala celú miestnosť, ale jeho to nezastavilo. Zakryl si oči a pokračoval ďalej.
  Medzičasom sa dvojici podarilo dostáť na zem druhého strážcu. Tep sa mi zrýchlil i keď som myslel, že to už ani nie je možne. Musel som sa rozhodnúť. Búd zostať a riskovať, že prídu aj s posilami, alebo...
  Rozbehol som sa najrýchlejšie ako som vedel, mieril som k svetlu aby som mal čo najmenšiu šancu stretnúť doktora alebo niekoho ďalšieho. Zakryl som si oči, preskočil bránu nádeje a uvidel... uvidel som... reflektory? Ocitol som sa v akejsi obrovskej starej budove, v ktorej centre sa nachádzala malá murovaná kocka s dlhou obdĺžnikovou chodbou a mnohými dverami po oboch stranách, ktoré nikam neviedli.
  „Neseďte tam vy idioti," kričal muž bijúc sa s jedným z buričov, „chyťte ho!" Môj zrak spočinul na skupinke piatich rovnako silných mužov čo sedeli obďaleč a hrali karty. Zborovo zhodili všetko čo mali v rukách a utekali po mne. Bež... BEŽ! Nič iné som v hlave nepočul, tak som bežal.
  Nič mi nedávalo zmysel. Nerozumel som, kde boli všetci tí ľudia, čo sa pravé stalo a čo to má všetko znamenať, ale nezastavoval som. Kľučkoval som okolo rôzneho stavebného materiálu, preskakoval som kusy dreva naskladané na zemi, až kým som si neuvedomil, že sa točím v kruhu.
  Zanadával som a obetoval drahocennú minútu aby som sa zorientoval. Zazrel som dvere, bez váhania som sa k nim rozbehol. Pľúca mi horeli, nohy boleli, ale musel som sa tam dostáť, jednoducho som musel.
  Ramenom som do nich vrazil, zatackal sa, ignoroval bolesť a utekal ďalej. Konečne som uvidel skutočné svetlo, začul vtáky, strácal sa v dave ľudí, ktorí po mne len vrčali nech si dávam pozor. Zišiel som preč z chodníka. Nezastavoval som, i keď som nevedel kam ísť. Bál som sa, že ak spomalím tak ma chytia, tak zomriem.
  Nakoniec mi došli sily, zastavil som na odľahlej ceste na okraji mesta. Obzeral som sa no nikde nikoho. Dostal som zo seba radostný vzdych, nasledovaný víťazoslávnym smiechom a trúbením nákladného auta. Otočil som sa, no už bolo neskoro.

O pár dní neskôr vyšiel v novinách článok s veľkým nadpisom: Podvod desaťročia odhalený?!

  Nová šanca na život je jedna z najznámejších a zároveň aj najpodozrivejších organizácii vôbec. Určite o nej už všetci počuli, alebo aspoň zazreli ich propagáciu. I keď sa vám to môže zdať nemožne, mnoho nešťastných ľudí im naletelo.
  Pýtate sa prečo? Pravdepodobne šlo o malú pozornosť médií k danému problému rovnako ako nedostatok informácii k odhaleniu čo sa dialo za zatvorenými dverami. Dnes už s istotou môžeme povedať, že táto organizácia využívala viac ako tridsať percent zo zisku len na úplatky a kontrolu médií.
  Svoje podnikanie založili na základe klamstva. Nazačiatku od ľudí dostali rôzne osobné informácie, vďaka ktorým neskôr mohli ukradnúť ich identitu a/alebo obrať ich o všetko čo mali. Následne ich priviedli do malej miestnosti, kde im samozvaný doktor nasadil masku, čím svoje obete zhypnotizoval a následne im pichol latku čo spôsobovala dezorientáciu, závrate, zhoršené videnie a vysokú citlivosť na svetlo. Medzičasom ich buď odviedli za mesto alebo niekedy aj do vzdialenejších lokalít.
  Keď sa prebudili, vďaka kombinácii týchto dvoch faktorov mnohí stratili na krátku dobu pamäť a jediné čo pri sebe našli bola vizitka spoločnosti Nová šanca na život s nápisom: Zariaďte si svoj nový život podľa vašich predstáv.
  Prirodzene, výpadok pamäte netrval večne a mnohí, ak nie všetci, zamierili za zodpovednými orgánmi, kde sa, bohužiaľ, stretli len s výhovorkou, že nemôžu nič robiť. Avšak všetko sa zmenilo pred pár dňami, v momente keď do jednej z mnohých pobočiek vošiel 35 ročný Andrej Wagler a ako jeden z mála nestrácal ostražitosť. Z policajnej správy sa dozvedáme, že došlo k potýčke medzi ním a zamestnancami tejto pofidérnej organizácie. Podarilo sa mu dostáť von, ale nanešťastie, z budovy vybehol na cestu, ktorá sa mu stala osudnou.
  Ide o veľmi smutnú správu, ale jeho smrť zapríčinila, že sa mnohé zložky výkonnej moci konečne rozhýbali a začali vyšetrovať skutočné okolnosti jeho smrti. Možno to vyznie cynicky, ale vďaka nemu mnoho ľudí dostalo novú šancu na život.