Chvíľa starca

Pohár vína padá,
Rozbíja sa o podlahu.
Chutilo nám dobre,
Už ho piť nebudeme.
Nemé pohlady,
Čumia do prázdna,
Bojíme sa ožiť.
Bojíme sa byť,
Tým kým sme boli.
Tie malé nevinné deti,
Čo sa naháňajú po lúke.
Ach ten bezstarostný smiech,
Tá iskra života.
Prečo sme museli dospieť?
Prečo musíme starnúť?
Prečo sa nesmieme vrátiť?
Tam,
Kde nevládol nám nik,
My sme nikomu nevládli.
Tanec, radosť, smiech,
Všetky farby sveta,
Pomaly nás to opúštalo,
Ako hviezdy za úsvitu.
Prečo prišiel deň?
A my sme uzreli pravdu,
Čo nám vtedy stačilo...
Po čom bažíme teraz!
Nie! Stoj! Prosím!
Vráťme sa!
Víno chutí dobre,
Ale ukazuje pravdu!
Ja chcem ležať v mokrej tráve,
Dívať sa na hviezdy,
A hriať sa krásou mesiaca.
Dovoľ mi to!
Dovol mi zabudnúť na seba!
Dovol mi mať radosť,
Len z obyčajného bytia.
Zo začiatku príde ti to divné,
No po chvíli,
Spomenieš si kým sme boli,
Kým sme boli!
Kým už nebudeme.