Symfónia, čo hrala v nás

Ležím na posteli,
Brnkám si na gitare,
Občas mi z oka,
Slza vypadne.
Tupo hľadím do stropu,
Snažím sa zahnať,
Nekonečnú samotu.
Hraním na rozladených strunách,
Snažím sa zabudnúť,
Ako mi bolo v tých chvíľach,
Keď som ju počul pri mne dýchať.
Najkrajšia symfónia-
Tvorená naším bytím,
S najkrajším rytmom-
Našich sŕdc bitím.
Verše nekončiace rýmom,
Spievané hnedými vlasmi,
Česanými vetrom.
Jemné tóny červených pier,
Nežne hladili krk.
Noty skryté v našich očiach,
Udávali takt.
Celý večer preležaný na lúke.
Paleta farieb na oblohe-
Od žltej až po farbu krvi.
Pri poslednej vete našej symfónie,
Milióny žiarivých hviezd,
Chystajú sa na potlesk.
Bolo pár takýchto dní,
Celá jar i leto,
Bola taká i jeseň,
Ale s prvým snehom,
Rozlúčil som sa s tou nehou.
Mráz vošiel do našich duší,
Vo mne stale je.
Aspoň ona sa zachránila,
Hrá v inom orchestri.
Letné slnko na mňa peče,
A ja cítim stále mráz,
Túžim ešte raz počuť,
Symfóniu, čo hrala v nás.