Obyčajný príbeh

Stretli sa, ON a ONA. Náročky? Náhodne? Stretli sa v bare.
„Ahoj!“, povedala ako prvá ONA
„Ahoj!“, povedal jej s doširoka otvorenými očami.
„No, čo mi to chceš povedať?“
„Ja?“, sklopil zrak: „Neviem, ako začať.“
„Tak čo, povieš mi už konečne niečo alebo mám radšej odísť?“
Z jej očí planul hnev, ale zároveň aj túžba a zúfalstvo. Síce sa snažila tváriť nahnevane a ľahostajne, jej oči ju prezradili.
„Nie!“, schytil ju za ruku: „Nechoď! Zostaň, prosím...“
„Čakám.“, povedala čo najľahostajnejšie.
„Ja len hľadám vhodné slová. Nemôžem sa poriadne sústrediť, keď ťa tu tak vidím.“ Pohľadom skĺzol z jej jemných pier na krehké prsia, ktoré zakrývala iba takmer priehľadná látka červeného bavlneného trička: „Skoro som zabudol, aká si krásna.“
„Bla bla bla bla.“, vytrhla si ruku z jeho dlane: „Zase tie isté reči. Toto JA počúvať nebudem! Odchádzam!“ Pozrela na neho s nástojčivým pohľadom a prudko sa otočila. Husté plavé vlasy sa jej zavlnili a ťažko dopadli na plecia.
„Nie!“, skríkol a opäť ju chytil za ruku: „Počkaj, prosím ťa!“ pohladil ju rukou po tvári: „Poď, sadneme si a porozprávame sa o TOM.“
„Dobre, poďme si sadnúť. Som zvedavá, čo mi povieš.“
Potom poslušne prišla k prvému stolu a sadla si. Napätá, s pohľadom upretým do neznáma.
ON si tiež sadol, ruky sa mu triasli, nervózne sa prehrabávali vo vreckách. Vylovil z nich cigarety a zapaľovač s obrázkom zapadajúceho slnka.
„Dáš si?“, spýtal sa jej a otrčil na ňu krabičku so striebornými Mallborkami.
Bez slova, nezúčastnene si jednu vzala. Pripálil jej ako prvej.
ONA vdýchla do pľúc kúdol dymu, chvíľu ho v sebe zadržala a potom ucelene vydýchla. Pery pritom našpúlila tak, akokeby niekoho bozkávala.
ON si tiež zapálil. Urobil pár krátkych vdychov, pričom dym z jeho úst vychádzal veľmi nepravidelne až zajakavo. Končekom prsta odklepol kúsok popola. Vzdychol si:
„Ach! Ja neviem, ako by som ti TO vysvetlil. Neviem, ako by som ti vysvetlil, prečo som TO urobil. Prečo som ťa poTOM nechal tak samu, opustenú, bez vysvetlenia a vlastne aj bez pádneho dôvodu. Naozaj, príčina nie je žiadna...“ Až teraz zdvihla zrak, prestala hypnotizovať jeho dohárajúcu cigaretu a nepriamo sa mu pozrela do očí. „Neviem, čo sa so mnou stalo. Viem iba to, že som si TO uvedomil až príliš neskoro. Príliš neskoro na to, aby som ti povedal PREPÁČ. A zrazu mi TO všetko prišlo veľmi ľúto...“
„To je všetko?“, spýtala sa drsne.
„Nie, chcem ti toho povedať ešte hrozne veľa.“, zadíval sa na jej ostro vystúpené lícne kosti.
„Tak hovor!“, s našpúlenými ústami si potiahla z cigarety a malíčkom ľavej ruky začala kresliť geometrické tvary po doske stola: „Ja ti zatiaľ nemám, čo povedať.“
„Hm...dobre. Uznávam, som slaboch a hlupák...a ty ma teraz asi nenávidíš...“
„Nie, to nie je pravda“, skočila mu do reči: „Viem, že by som mohla, ale srdce mi to nedovolí“
„Takže ma ešte stále ľúbiš?“, opýtal sa s obrovskou nádejou v hlase.
ONA prestala kresliť po stole, odhrnula si vlasy padajúce so čela a svoje skoro priezračné modré oči zapichla do jeho tmavých, farby horkej čokolády.
„Pch!“, prehltla sliny s odporom: „Prečo by som ti mala ja niečo vysvetľovať?“
„Máš pravdu. Prepáč! Ty si nič nespravila.“, dvoma prstami zahasil cigaretu, z ktorej ostal už iba filter. „Ty si TOho vlastne urobila dosť za nás oboch. Ale ja som chybil. Ja som spravil nenapraviteľnú a neodpustiteľnú chybu. Ale...chcel by som ju napraviť a chcel by som, aby si mi odpustila. Čo si myslíš, odpustíš mi vôbec niekedy?“ Po celý čas sa jej díval do očí, no zdalo sa mu, že ona ho vôbec nevníma.
Po krátkej chvíli však trpko povedala: „Neviem, neviem, čo si mám o TOM všetkom myslieť.“
„Prosím ťa, tak na TO zabudnime. Zabudnime na TO všetko. Zabudnime na tie posledné týždne a správajme sa tak, ako keby tu nikdy neboli. Vráťme to všetko späť. Prosím...“
V zápale rozprávania mu pramienok tmavých vlasov skĺzol do čela. Chcel si ho odhrnúť, no zastavila ho JEJ ruka.
„Nechaj.“, povedala nežne. Dlhými, na červeno nalakovanými prstami chytila pramienok vlasov a pomaličky mu ho zasunula za ucho.
„Prosíš ma, ale čo keď ti odpustím, privolím a ty mi urobíš zase TO isté a zase ma opustíš. Napáchaš TO najhoršie a potom si s kľudom odídeš a nebude ťa zaujímať, čo sa deje so mnou!“
„Nie!“, skríkol nahlas, až sa otočili ľudia sediaci pri vedľajšom stole: „Sľubujem! Zmenil som sa. Dozrel som. Ja som si vtedy iba potreboval usporiadať život. Dať dokopy všetko, čo sa za posledný čas stalo. Potreboval som si overiť, či je to naozaj skutočnosť. Či sa TO určite stalo práve nám. Ale teraz mi je to už všetko jasné. Ja nechápem, ako som ťa TAM mohol len tak poslať a zrazu zmiznúť z tvojho života. Ach! Prepáč mi, prosím ťa, prepáč!...Ľúbim ťa. Tak veľmi ťa ľúbim. Tak ma, prosím ťa, už netráp svojou odmeranosťou.“
Pri týchto slovách ju pevne chytil za ruku. ONA len nemo preplietla svoje prsty pomedzi jeho. Sklonila hlavu a vlasy jej padli do očí.
ON sa na ňu neustále díval, pritom ju držal za ruku. Cítil teplo, ktoré z nej sálalo. Toto teplo naplnilo celé jeho vnútro. Nie, už to nebola tá chladná ruka, ktorú držal na začiatku tohto rozhovoru. Teraz to bola ruka, ktorú dôverne poznal. Bola to JEJ ruka.
Zdvihla hlavu a potichu sa rozhovorila:
„Tak ja ťa teda nemám trápiť!“, s ťažkosťou si vzdychla, hruď sa jej zdvihla a ona pokračovala trochu hlasnejšie: „Ale to ti nevadí, že ty si ma trápil, že si ma skoro zabil. Že si si so mnou iba užil a potom, keď sa TO stalo, si TO vyriešil úžasným chlapským spôsobom, umyl si si od TOHO ruky...“, po namaľovanom líci sa jej roztiekol malý potôčik sĺz: „Ja som si myslela, že ma po TOM podržíš, objímeš, že mi pomôžeš sa trochu pozbierať. Skrátka, že budeme opäť normálne existovať. Ale ty nie! Ty si ma proste odhodil, ako takú starú handru. A nebol si schopný ani zdvihnúť ten telefón a opýtať sa, ako sa cítim. Či niečo nepotrebujem, či sa necítim vinná. Áno! Ja som sa cítila zle, dokonca som sa cítila vinná. Počuješ? Vinná! Ale nielen za TO, ale aj za to, že som rozbila náš vzťah. Vieš, koľko nocí som preplakala? Koľko krát som si nadávala, prečo som ťa len počúvala, prečo som TO len urobila. Veď stratila by som ťa tak či tak...“
ON už už otváral ústa, že niečo povie, keď ho ONA zahriakla: „Ticho! Teraz ma neprerušuj!“