Óda na búrku
Spisovateľ/ka: adelaide | Vložené dňa: 6. augusta 2005
http://citanie.madness.sk/view-520.php
http://citanie.madness.sk/view-520.php
|
Z vonku počuť tiché: kvap... kvap... kvap... A dážď padá cez odkvap. Na oknách kreslí obrázky. Ten krásny dážď je centrom mojej lásky, mojej duše, môjho šťastia keď tie kvapky búrku hlásia. Možno čudné je, že milujem plačúce nebo. Pýtaš sa: Prečo? Lebo krásny je pohľad na svetelnú show hromov, bleskov a ich malou hrou, ktorou môžu vyhasnúť tisíce životov. Pre ich krátky život, sotva časť sekundy, môžu prevrátiť životy na ruby. Vládcovia osudu, ktorých sa vždy človek bál, ktorých sám Zeus na nebo posielal. No čo už, život je krutý A bojovať nás často núti. Ale aj po daždi vyjde slnko. A svetlo prederie sa hmlou, hmlou našich osudov. Lúče preniknú cez slzy neba, darcami obilia a chleba a na nebo pred sebou hodia tiene, aby človek spoznal, že nie sú vždy len čierne, ako mračná búrky. A vytvoria dúhu... Vtedy akoby zázrakom, Ľudia zastávajú a pozerajú na oblohu. K tomu ako prílohu, dostanú pár rán chladným vetrom. Ten vietor im vraví šeptom: Pozri sa na oblohu, pozri sa na tú krásu! Na ktorej sa ľudské oči pasú! A tak ľudia stoja a pozerajú do neba. Ach, tá gigantická nebeská klenba. Tá, z ktorej ľudia stále rešpekt majú, Tá, pri ktorej i pán Boh sklonil svoju hlavu a prijal ju za svoj chrám. Áno, aj náš veľký pán. A tak len stojím a pozerám. Posledné slzy padajú na stromy a kríky, zamiloval som sa do mojej milej búrky |
Aššurballit 
27. októbra 2005 20:00:27
