Zvery
http://citanie.madness.sk/view-52006.php
Stál som pri tabuli s fixkou v ruke. Bola matika a učiteľka po mne kričala ako je možné, že to neviem vypočítať. Vlastne som sa ani nesnažil. Len som tam stál, pri pravom krídle, tak aby som bol čo najďalej, a premýšľal, či mi to stojí za to. Či jej to stojí za to. Nikto ju nemal rád. Jediné čo vedela dobre robiť, bolo vrieskať.
„Čo to má znamenať," začala sa rozčuľovať ešte viac, „ako to, že takýto primitívny príklad ani nevieš vypočítať? Načo si šiel na túto školu, keď ani nemáš v úmysle sa učiť a dokončiť ju?" Pevnejšie som zovrel fixku v ruke. Znova ten istý deň, znova tá istá škola, znova ten istý predmet, znova tá istá veta. Koľký raz som to už počul? Stí?
Na moje prekvapenie to dnes bolo inak. Vstala zo stoličky a prešla ku mne. Stála tak blízko, že mi až prskala do tváre ako rozprávala. „Niečo som sa pýtala. Keď už nič iné, mal by si sa naučiť slušnosti a odpovedať." Trhlo mi v tvári. Len moja slušná výchova ma držala od toho aby som jej tu fixku nehodil do hlavy. A to by bol len začiatok.
„Odpovedaj!" zvrieskla. Ťažko som vydýchol. Hnev vo mne bublal. Znova som sa pozrel na príklad na tabuli - ani som nevedel o čo tam ide - a potom späť na učiteľku. Vraždila ma pohľadom. Tá nenávisť voči mne, voči nám všetkým v tejto prekliatej škole. „Hlavne už niečo sprav! Takto nás všetkých len oberáš o drahocenný čas svojou hlúposťou!" Mala pravdu, tak som niečo spravil.
Daroval som jej ešte jeden znechutený pohľad, otočil sa na päte a zamieril k dverám. „Čo robíš?!" kričala po mne, „okamžite sa sem vráť! Vy nemáte právo si tu robiť čo chcete! Niečo som pove..." Vyšiel som z triedy, tresol dverami a pokračoval smerom k záchodom.
Boli pomerne čisté na to, že boli chlapčenské. Predsa len, ľudia v tejto škole, alebo skôr v tomto meste, sú kreténi. Oplachoval som si tvár, keď sa rozrazili dvere a vošla jedna z mojich spolužiačok. Lucia. Bola pekná, milá ku všetkým no nedalo by sa povedať, že by sme boli kamaráti. „Si v pohode?" položila mi ruku na rameno, „niekedy vie byť pekne krutá." Mýlila sa len v jednej veci, v slovíčku niekedy.
„Hej som, vďaka," vypol som vodu, „len už som nemal síl pozrieť jej do očí." Zložila ruku z môjho ramena a oprela sa o umývadlo. „Nechaj to tak. Predsa, nemôžeme ukázať, že nás dostala, že nás zlomila." Usmiala sa, aj keď som jej nepozrel do tváre, vedel som to: „Asi máš pravdu."
Utrel som si kvapky vody z tváre. Zaujali ma jej ruky. Mala ich v obväzoch. Hovorila, že ju doškrabala mačka, ktorú sa snažila zachrániť z kontajneru. Bola divá a nechcela pomôcť. Nakoniec sa jej takto odvďačila. No ja som tomu príbehu neveril. Nie. Ja som videl pravdu hlboko ukrytú v nej. Často týrala svoje domáce zvieratá, alebo tie túlavé, ktoré našla a prichýlila. Vyžívala sa v tom ako škriekali, v tom ako bojovali, v tom ako zomierali. Posledná mačka bola väčšia ako sa zdalo a začala sa brániť. Bohužiaľ, to jej sadistické chúťky len posilnilo.
Pokúsila sa ma znovu dotknúť ale odtiahol som sa.Protivil sa mi jej dotyk. Radšej som odstúpil od umývadla. Mala dokonalo hnedé oči. Bola jednou z tých krajších báb v mojej triede, no pre mňa bola tá posledná čo ma zaujímala. „Som v pohode," zopakoval som a vyšiel zo záchodov.
V tom všetkom zhone som si ani neuvedomil, že som stále mal učiteľkynu fixku. Musel som sa vrátiť späť do triedy, no neponáhľal som sa. Stlačil som kľučku, zhlboka sa nadýchol a vošiel dnu. Pri tabuli už stál niekto iný. Nezaujímalo ma kto to je.
„Pardon," zamrmlal som potichu a rýchlo zamieril ku svojmu miestu v poslednej lavici bližšie k dverám. Aspoň, že som sedel sám. „Za mojich čias by sme si toto nedovolili. Len tak si utiecť z hodiny. Rozmaznané decká. Ste sprostí, nič viac. Keď si uvedomím, že vy ste naša budúcnosť, je mi len zle. Počujete ma? Vy všetci! A ty," učiteľka na mňa ukázala prstom, „aby si vedel zavolám tvojim rodičom aby som ich informovala o tvojom prístupe k učeniu a aj ku mne." Ja som len pokrčil plecami. Bolo mi jedno či to spraví alebo sa len vyhráža. Všimla si to a spustila ďalší krik. Prestal som počúvať.
Už mnohokrát som rozmýšľal, hrabal sa v nej, aby som zistil prečo je taká. Mala manžela, bil ju, podvádzal, správal sa k nej ako k handre. Trvalo to tak dlho, že ju zničil. Ako ženu, aj ako človeka. Dokonca on bol ten, ktorý ju opustil. Nechal ju na zemi prosiť nech s ňou zostane. Akoby to nestačilo, po tom všetkom jej ešte vzal syna. Jedinú rodinu, ktorá jej zostala. V slabých chvíľkach som ju aj ľutoval. No dnes jej jediným hobby bolo vrieskanie. Možno bolo aj dobré, že nevychovala svojho syna. Predsa len, ani necelá hodina za deň je až moc a nie to ešte byť s ňou sám.
Moje myšlienkové pochody prerušil plač. Dohnala k slzám spolužiačku, ktorá stála pri tabuli keď som vošiel. Sadla si na svoje miesto a neúspešne hľadala servítky. Učiteľka len pokračovala, prikladala. Bez akéhokoľvek súcitu.
Keď sa postavila, že zotrie kus tabule aby nám napísala príklad na domácu úlohu, narazila na problém. Fixky boli permanentné. Chalan čo sedel vo vedľajšej lavici sa začal rehotať na plnú hubu. Rovnako tak jeho spolusediaci a postupne sa pridávali aj ostatní. Niektorí tichým chichotom iný zase nekontrolovateľným smiechom. Učiteľka sčervenala od zlosti. Cez všetok ten smiech ani neboli počuť jej vyhrážky ani nadávky.
Vďakabohu zazvonilo. Vybehla z triedy takým rýchlim krokom, že keby nezostali otvorené dvere pravdepodobne by do nich vrazila. Pozrel som sa doľava na spolužiaka, ktorý to celé pôsobil. Vyložil si nohy na lavicu a rozprával sa s prísediacimi.
Tváril sa ako najdrsnejší frajer. Chodil za školu fajčiť, všetkým rozprával o tom ako sa bol včera rozbiť, o tom ako mu nezáleží na tejto škole... Ale ja som videl pravdu. Tak zúfalo sa snažil o uznanie otca, ktorý mu každodenne pripomínal aký skrachovanec je a ako nič nedosiahne. Myslel si, že keď bude obľúbený niečo tým zmôže. Preto to všetko robil. Chudák. Obyčajný chudák.
Medzičasom triedu zaplavil hrozný smrad. Vošiel školník aj s technickým alkoholom aby vyčistil tabuľu. „Nemôžem uveriť, že sa vám to znova podarilo," smial sa, „koľkýkrát to je? Štvrtý či piaty?" Pustil sa do umývania tabule. „Šiesty," zakričal niekto. Školník sa rozosmial ešte viac. „Očividne nie je až taká múdra za akú sa považuje, keď znova naletela." Mal pravdu, ani len netušil ako veľkú.
Vstal som zo stoličky, prehodil som si ruksak cez rameno a odišiel z triedy. „Kam ideš?" ozval sa čísi hlas. Neodpovedal som ani som sa neotočil. Nanešťastie ma stretla triedna. „Aha, práve som za tebou chcela ísť," prevrátil som očami a otočil sa k nej, „bola za mnou vaša matematikárka a žiadala aby som zavolala tvojim rodičom. O čo ide?" Tak neblafovala. Aspoň to si na nej cením. „Nech vám to vysvetlí. Ona má s nami problém. Ja aj tak odchádzam." Nečakal som na jej odpoveď a pokračoval som v ceste k vrátnici.
„Čo? Kam odchádzaš? Veď je len dvanásť! Takto im budem musieť vážne zavolať!" Len som pokrčil plecami. Načo míňať slovami na tých, ktorý nechcú počúvať.
Keď som vyšiel von, udrela mi do nosa krásna vôňa jesene. Bola to jediná vec, ktorá ma tešila na tomto skazenom meste. Škoda, že len na jeseň a na pár sekúnd.
Vydal som sa na cestu domov. Nebolo to práve najbližšie. Stretal som mnoho ľudí. Poznal som skoro každého tu. Nie menami, či po tvárach ale po ich dušiach. Čiernych, skazených a trpkých. Hnusili sa mi. Všetci.
Už ako malý som sa naučil, že nemôžem svoj dar využívať. Spomínam si ako som mal šesť rokov. Môj otec sa tváril ako ten najlepší, najslušnejší človek. Keď som nahlas pred celou rodinou poukázal na to, že má na rukách krv mnohých ľudí, on aj celá rodina sa čudovali kde som to vzal. Odviedol ma stranou a pýtal sa ma ako to viem. Odpoveď „videl som to" nebola najlepšou. Neveril a ani nechápal, no prízvukoval mi, že si také veci mám nechávať pre seba.
Neraz, keď som zostal s mamou sám, pýtal som sa či je to skutočné, to čo v ľuďoch vidím, či je skutočné, to čo som videl u otca, alebo dokonca u nej. Odpoveď znela vždy nie. Na akokoľvek formulovanú otázku. Nie. Čím som bol starší tým som si všetko začal spájať dokopy. Ľudia v mojom meste nosili dokonalé masky na tvárach. Od momentu kedy otvorili oči až do momentu kedy ich nezavreli.
Ale ja som mal možnosť vidieť kým skutočne sú. Za túto masku. Avšak, nemohol som to nikomu povedať. Ľudia verili tomu čo videli a videli len to čo vidieť chceli. Len ja som mal možnosť prekročiť túto hranicu.
Pravdou je, že som to mohol zneužiť, ale nestalo sa tak. Radšej som sa k nim pripojil. Potichu som zapadol. Všetci sme boli prehnití a plní lží. Bola to nákaza, ktorú človek nedokázal, alebo skôr nechcel, vyliečiť.
Práve som prechádzal okolo páru mladých ľudí, ktorí lepili akési plagáty na stenu. Zastal som pri nich. Vegánstvo, ochrana prírody a zvierat. Prešiel som pohľadom na odchádzajúci pár. Boli spolu už dlho. Spolu aj zavraždili jeho matku. Zvýšili jej dávku liekov. Nechutné. Najhoršie na tom bolo to, že im to celé prešlo. Bola už aj tak celkom stará a uhrali to na infarkt. Všetko kvôli dedičstvu a voľnému bytu. Bolo mi z nich zle.
Medzičasom odišli. Znovu som si prezrel tie plagáty. Nemal som nič proti vegánom, ani proti tomu páru čo tie bludy lepil. V mojich očiach boli všetci rovnakí.
Už viac nechcem byť len to malé decko čo mlčky sleduje všetky tie zverstvá. Vytiahol som fixku a veľkým písmom som cez všetky plagáty napísal: „EVIL". Bezmyšlienkovito som fixku zahodil a vydal sa svojou cestou ďalej. Presne to som videl kedykoľvek som sa na niekoho z nich pozrel. Odteraz bude ten plagát symbolizovať zrkadlo ich najtemnejších tajomstiev.
Zrazu som za sebou počul hlasné kroky, až beh. Ignoroval som to. Na moje prekvapenie kroky spomalili, zladili tempo s mojimi. Zrazu sa ma niekto zastavil. Zľakol som sa. Veľmi pomaly som sa otočil k osobe, ktorá stála po mojej ľavici.
Bol to starší muž oblečený v modrej uniforme. Policajt. „Deje sa niečo?" spýtal som sa. Prekvapene zdvihol obočie: „To mi povedz ty. Čo majú znamenať tie počmárané plagáty?" Pokrčil som plecami. Nikdy v živote by som nepovedal, že pár hlúpych kusov papiera bude niekoho zaujímať. „Tak to aby sme sa o tom porozprávali na stanici," vyhlásil a rukou naznačil smer. Nenamietal som. Predsa len, bol to policajt.
Jeho auto bolo neďaleko. O kapotu sa opieral ďalší muž, asi jeho partner. Nepovedal nič. No ich reč tela stačila. Ako keby som si to nevšimol. Očividne ma museli považovať za ešte hlúpejšieho ako som vyzeral.
Počas cesty na stanicu sa rozprávali o futbale. Keď sa jeden z nich pokúsil nahodiť osobnú tému, ten druhý len mykol hlavou ku mne, akoby chcel naznačiť, že nechce nič také preberať predo mnou. Ja som sa len pohodlnejšie usadil a vychutnával si cestu.
Dorazili sme na stanicu. Obaja naraz vystúpili. Jeden z nich otvoril moje dvere a ja som sa k nemu pripojil. Nedíval som sa naňho. Mal som len sklonenú hlavu ako keby som bol vinný. Vlastne som aj bol vinný. Postrčil ma aby som šiel smerom do budovy.
Stanica nebola ničím zvláštna. Taká akú by si ju každý predstavoval - bez života. Rovno som zamieril do jeho kancelárie. On po ceste ešte zdravil pár kolegov, niekomu podával ruku, no nikdy ma nepustil z dohľadu. Už od chvíle čo sme prišli na stanicu ma držal za rameno. Možno by sme vyzerali aj ako otec a syn, keby som len nemal taký skleslý výraz.
Prišiel za ním ďalší kolega. Povedal mi, že sa mám usadiť a počkať naňho. Tak som aj spravil. Nechal ma čakať asi pätnásť minút a potom prišiel s plastovým kelímkom z ktorého sa parilo. Podľa vône som odhadol, že to je káva. Asi čerstvá.
„No," začal, „na začiatok by si mi mohol povedať prečo si to vlastne spravil." Položil ruky na stôl a tváril sa ako keby mi chcel pomôcť. Mlčal som. Nemal som mu čo povedať. „Vieš, držíme tu zberbu z celého mesta. Najhorších z najhorších. Ale ty? Ty mi neprídeš ako zlý chalan. Dokonca by som si dovolil povedať, že si celkom inteligentný. Nepatríš sem. Preto by si mohol ušetriť čas mne, aj sebe a povedať mi čo chcem počuť. Dáme to do záznamu a ty odtiaľto odídeš ani nie za pol hodinku. Čo ty na to?" Stačilo mu pozrieť sa na môj flegmatický výraz aby pochopil, že tadiaľto cesta nevedie.
Odsrkol si z kávy: „No, ja mám celý deň, takže to je len a len na tebe." Oprel som sa o stoličku, preložil si jednu nohu cez druhú a znudene sa naňho pozrel. „Však aj ja," nadvihol som obočie ako by som ho chcel vyzvať na súboj kto toto divadlo vydrží dlhšie. Znova si odsrkol a otočil sa k počítaču. Ja som si zatiaľ prezrel jeho kanceláriu.
Na stene mal zavesený diplom a akési vyznamenanie. Prešiel som pohľadom na stôl. Mal tam fotografiu v rámčeku. Nespomínam si, že by mal rodinu. Teda bol sirota a žena mu zahýbala kým slúžil ako vojak. Keď sa vrátil našiel len prázdny byt s odkazom, že si život zariadila bez neho. Nikdy jej neodpustil. Svoju zlosť si vybíjal na väzňoch, ktorí nespolupracovali, či už vinných alebo nevinných. Občas aj na štetkách s ktorými spával. Komu by sa už len tie sťažovali? A vraj najhorší z najhorších, zberba, sú zavretí. Mne príde, že ich okolo mňa kráča ešte dosť.
Zazvonil mu mobil. Mykol sa, zanadával a zdvihol ho. Väčšina jeho odpovedí tvorila áno a rozumiem. Občas to obohatil aj prekvapivým prosím alebo dlhou pauzou, ktorú sa potom snažil vysvetliť. Ku koncu telefonátu ešte nesúhlasne prehlásil: „Ale..." K čomu už len dodal: „Rozumiem." Položil telefón, oprel sa lakťami o stôl a položil si hlavu do dlaní. „Vyzerá to tak, že môžeš odísť," bolo mu ťažko rozumieť, „no choď. Na čo čakáš?" Vstal som: „To len tak?" Policajt zdvihol hlavu, oprel sa a začal sa hrať s odznakom. „Bez záznamu," dodal, „akoby dnešok ani nebol." Prikývol som, pozdravil a vyšiel z jeho kanclu.
Keď som vyšiel na ulicu, potreboval som chvíľku aby som sa zorientoval kde práve som a kde je najbližšia zastávka na autobus. Našťastie to nebolo ďaleko, vlastne som šiel na tú istú ku ktorej som mal namierené ako v každý všedný deň.
Zastávka bola prázdna. Ešteže tak. Nemal som potrebu dívať sa na ďalšie svinstvá skryté pod vrstvami klamstiev. Autobus bol v nedohľadne a ja som sa začal nudiť. Teda, nudil som sa už od momentu kedy som sem dorazil, ale už ma prestávalo baviť sedieť na lavičke, prechádzať sa dookola, len tak stáť alebo si čítať príchody a odchody autobusov.
Momentálne som stál opierajúc sa ramenom o sklenenú výplň. Zívol som. Na druhej strane akurát prechádzala banda mojich rovesníkov. Smiali sa na celú ulicu i keď boli len štyria. Prešli cez cestu. Šli priamo ku mne. Nespúšťal som z nich zrak a držal si svoj znudený výraz. Sadli si na lavičku, na ktorej som pred chvíľou sedel. Nebola to priamo tá pri mne, no aj tak bola až príliš blízko.
Medzi nimi bolo aj dievča. Asi o rok mladšie ako oni. Vyzeralo nevinne. Nemyslím len jej detský vzhľad, ale najmä jej dušu. Bola pomerne čistá. Prirodzene, musela sa brániť. Všetci traja po nej driapali ako keby to bol posledný kus mäsa pre kŕdeľ supov.
Jeden z bandy si všimol môj nepretržitý pohľad. Okamžite som odvrátil zrak a tváril sa akoby som tam nebol. Nanešťastie ho to neodradilo. Vstal a prišiel ku mne: „Na koho zízaš?" Navážal sa do mňa. „Aby som ti nenajebal na ten tvoj sprostý ksicht." Vzdychol som. Naše mesto sa ukazuje v plnej kráse.
Sotil do mňa. Na sekundu som stratil rovnováhu, ale vrazil som do sklenenej výplne zastávky, takže som nespadol na zem. Chytil ma za tričko a pritlačil päsť ku brade: „Počúvaj ma sem, ešte raz pozrieš čo i len mojim smerom alebo, nedajbože, na jedného z mojej partie, tak ťa zabijem! Počul si?! Zabijem ťa!" V tom medzi nás vtrhlo dievča, ktoré tam bolo s ním a začala ho odháňať. Dal si povedať, no predtým ako sa otočil a odkráčal s celou jeho bandou ma ešte raz hodil do sklenenej výplne.
Posadil som sa. Lapal som po dychu. Bol som trochu v šoku no inak v pohode. Dievča sa vrátilo na lavičku a otočilo mojim smerom: „Prepáč im to. Oni nie sú takí ako vyzerajú." V duchu som sa zasmial. Naivné chúďa. „Aký? Vymletí kreténi?"
Zasmiala sa. „No... hej," pokračovala, „tak sa prezentujú, ale keď som s nimi sama, teda len ja a on, všetci sú normálni. Teraz si musia niečo dokazovať, vieš mužské ego, však to poznáš." Nepoznám. Ja som taký nebýval. Nebolo to tým, že by som nemal partiu, ale ani som nemal potrebu dokazovať kto je väčší chlap. Bolo to hlúpe a detinské.
„Inak volám sa Tania." Videl som ju prvýkrát v živote no musím uznať, že jej meno mi bolo sympatické. Také sa nevídalo často v týchto končinách. „Ja som..." chcel som sa predstaviť ale skočila mi do reči.
„Viem kto si," radostne sa usmiala, „si ten čudák." Zasmial som sa. Trpko, sarkasticky, bez štipky humoru. Na nič iné sa nezmôžu ako ma nazvať čudákom.
„Prepáč, nechcela som," posmutnela.
„V poriadku," upokojil som ju, „som na to zvyknutý." Dali sme sa do reči. Chodila do rovnakej školy ako ja. Predsa len tu nebolo moc z čoho vyberať. Porozprával som jej príhodu z dneška. Čas bežal omnoho rýchlejšie a tak aj autobus prišiel skôr. Obaja sme nastúpili a sadli si spolu dozadu.
Ďalej sme sa rozprávali. Všimol som si, že vždy, keď sme zastavili na zastávke, prudko sa mykla, prestala rozprávať a skontrolovala cestujúcich čo práve nastúpili. „Deje sa niečo?" spýtal som sa, keď mi to už nedalo. „Nie, nie nič," znela odpoveď, „len vieš, nechcem aby ma niekto takto videl. Trochu by mi to skazilo reputáciu." Nechce aby ju niekto takto videl, či v takejto spoločnosti?
„Chápem," prehlásil som, „už pôjdem, v tom prípade." Začala panikáriť. Uvedomila si čo povedala a ako hrozne to vyznelo: „Nie, počkaj! Povedz mi aspoň prečo si taký... zatrpknutý." Otočil som sa a pozrel jej do očí. „Zatrpknutý?" zopakoval som, „ráno vstanem a vidím tento svet, keď idem spať vidím ako sú všetci sním spokojní. Nie som zatrpknutý, som z vás unavený." Vybral som sa smerom k dverám.
Na poslednú chvíľu ma chytila za rukáv: „Keby sa na to dívaš inak. Svet by mohol byť krajší. Každý deň je niečo nové, nové dobrodružstvo. Je tu toľko možností." Usmiala sa. Prešiel som pohľadom z jej tváre na môj rukáv. Vytrhol som sa. „Svet je len čierno-biely. Nič viac, nič menej, nič medzi." S týmito slovami som odišiel. Aj keď som počul ako po mne kričí, aby som počkal. Neobzrel som sa.
Vystúpil som o pár zastávok skôr. Domov som musel odkráčať. Jak ironické. Už som si začínal myslieť, že v tomto meste je niekto, kto stojí za vyvrátenie mojich pochybností, no pritom to bolo len klamstvo. Tania nebola výnimkou. Možno ešte nebola tak skazená ako ostatní, ale raz sa tam dostane. Alebo som už aj ja ako všetci ostatní a vidím to čo vidieť chcem, nie to čo je skutočné?
Keď som prišiel domov, už od dverí som cítil vôňu večere. Dnes varil otec. Bol to nezvyk pretože väčšinou bol vo svojej pracovni. Bol podnikateľ s mnohými firmami, pozemkami a majetkami, ktorý sa nebál zašpiniť si ruky. Z pracovne bolo bežné počuť burácajúci smiech, občas krik s plačom, inokedy rozčúlené hlasy alebo búchanie do stola. Jeho pracovňa mala vlastný vchod na ulicu takže ja, mama alebo sestra sme sa nikdy nestretli s jeho kolegami alebo klientami.
Pozdravil som a šiel k nemu. „Hej, počul som o tom malom incidente. Čo sa stalo?" Takže to bol on kto ma odtiaľ dostal. „Len pár plagátov s dákou trápnou vegánskou tematikou. Veď vieš ako ich nenávidím." Klamal som, aby som sa vyhol ďalšej zbytočnej konverzácií.
Zasmial sa: „To poznám. Nie je nad dobrý steak. Nabudúce sa nemusíš ničoho báť, stačí keď povieš koho si syn a všetci fízli už budú vedieť."
Prikývol som: „Ďakujem." Pousmial sa, pohladkal ma po hlave a pokračoval vo varení.
Onedlho prišla aj mama. Bola dobrou mamou, teda v rámci možností. Dobrou mamou, avšak strašnou dcérou. Neviem čo presne sa stalo medzi ňou a jej rodičmi, ale keď dedo zomieral nebola tam. Bolo to jeho posledné želanie - vidieť ju. Neprišla. Namiesto toho poslala mňa. Ja som sa musel dívať ako dedovi vybehla posledná slza predtým ako naposledy vydýchol, ja som musel utešovať babku, ktorá neprestávala plakať zo straty manžela aj dcéry a bol som to ja kto ju držal a bol tam s ňou, keď zomrela od žiaľu. No ja som neplakal. Len som tam stál a díval sa. Bolelo to. Bolo mi to ľúto. Mal som ich rád. No nič. Ani kvapka. Vyzerá to tak, že predsa len dokonale zapadám medzi komunitu nášho mesta.
S mamou sme sa rozprávali o tom aký som mal deň. Nič konkrétne som jej nepovedal. Niečo som si vymyslel o všedných hodinách, trápnych vtipoch spolužiakov a nudných učiteľoch. Chvíľu potom čo nám otec naservíroval jedlo prišla aj sestra. Väčšina večernej konverzácie sa sústreďovala na ňu. Bol som za to rád. Aj tak som nebol moc hladný a asi polovičku večere som nechal na tanieri a odišiel do svojej izby.
Sadol som si na stoličku, vyložil nohy na stôl a začal kresliť. Išlo o sled menších obrázkov o drakovi v údolí. Blízko neho si ľudia založili dedinu a začali sa rozpínať. Keď narazili na draka, nenapadlo im nič lepšie ako ho zabiť. Boje trvali dlhé dni no nakoniec sa im to podarilo a skolili ho. V ten večer sa všetci tešili a oslavovali, až na kňaza. Ten sa vydal do údolia kde našiel dračie vajcia. Už len siroty. Staral sa o ne, zohrieval ich, snažil sa im nahradiť matku, ktorej smrti dopomohol aj on. Keď sa malí draci narodili, nevedeli rozoznať čo je dobré a čo zlé. Bohužiaľ, kňaz sa nepodobal na ich matku. Zaútočili naňho hoci bol neozbrojený a nechcel im ublížiť. Zabili ho a zožrali. Do pravého dolného rohu som ešte napísal krátky odkaz: „Kto je tu monštrum?" Položil som papier a len som sa díval von oknom.
Už sa zotmelo. Niekto zaklopal a následne vošiel. Bola to moja sestra. V ruke držala mobil a s niekym si písala. „Čo robíš?" spýtala sa bez toho aby vôbec zdvihla hlavu. „Vychutnávam si ticho," znela moja odpoveď. Nevzala to ako urážku, a ani to tak nebolo myslené. Podišla k stolu a pozrela sa na môj papier. „Znovu čierno-biely," poznamenala, „mal by si niekedy skúsiť aj iné farby. Tie sú predsa korením života." Len som pokrčil pleciami. „Vyzerá to pekne, no škoda, že musím ísť," pokračovala, „daj mi to na stôl a ja si to večer pozriem, okej? Ale nie, že tentokrát zabudneš!" Ja som nezabudol. Ani naposledy, ani nikdy predtým. Len som jej to nechcel dať.
„Pozdravuj odo mňa Petra," zvýšil som hlas aby ma počula, pretože už zatvárala dvere. „Ach, s tým som sa rozišla, neklapalo to. Dnes idem von s Milanom." Vraj to neklapalo. Peter bol jej frajer, jeden z mnohých. Spravil by pre ňu čokoľvek. Kľudne by zavraždil desať ľudí, vrátil sa a spýtal sa kto je jedenásty, ak by to moju sestru urobilo šťastnou. Moja sestra mávala veľa partnerov. Asi aj preto si vedela zadovážiť najnovšie a najluxusnejšie veci. A keď došli peniažky, došla aj láska od mojej sestry.
Ešte chvíľu som len nečinne sedel. Skrsla vo mne myšlienka, že by som sa šiel prejsť. Veď už to bol nejaký ten piatok čo som bol uprostred noci v meste. Rodičia spali, takže to bolo o dosť jednoduchšie. Vzal som si len mikinu. Jesenné počasie bývalo ešte teplé.
Kráčal som prázdnymi ulicami, rozmýšľal som nad všeličím. Občas moje myšlienky vystriedal strach z rôznych zvukov v tmavej uličke alebo divných tieňov na budovách.
Prišiel som na most, pod ktorým viedla diaľnica. Už som bol dosť ďaleko od domu. Oprel som sa o hrubé zábradlie a sledoval hviezdnu oblohu. Premýšľal som nad Tanianými slovami. Nad slovami mojej sestry. To s farbami a to s týmto mestom. Všetci ho vidia inak. Všetci vidia svoje masky. Nikdy si neuvedomia kým skutočne sú. Pre nich je ľahšie žiť v klamstve. Nie, oni to nikdy neuvidia. Nikdy neuvidia to, čo vidím ja.
Preto som sa aj neraz zamýšľal nad tým, kto je vlastne tým zlým v celom mojom živote. Predsa len, každá rozprávka má draka, zlú kráľovnú, diabolské dvojča. Ja mám len ľudí tohto mesta. Ale oni nie sú tými zvermi. Nie. To ja som. Ja som ten, kto vytŕča z radu. Ja som ten... čudák.
Nedokážem to. Nechcem viac cítiť váhu vlastného svedomia. Svet nepotrebuje viac zla. Svet je až príliš zlý aj bezo mňa. Zaprel som sa rukami, preskočil zábradlie a zošuchol sa z mosta. Dopad bol tvrdý no stále som cítil svoj dych, svoju myšlienku, svoju bolesť.
Zver. Nič iné som v hlave nepočul. Stále dookola a dookola. Zver. V diaľke som zazrel dve svetlá. Zver. Za chvíľu ukončím ten hlas v mojej hlave. Tú skazu v mojej duši. Zver. Robím im službu. Očistím toto mesto... od zvery.
Mýlil som sa. Svet predsa len nie je čierno-biely. Och nie. On je len čierny.