10 sekúnd

Spisovateľ/ka: Demalia | Vložené dňa: 4. januára 2019
http://citanie.madness.sk/view-52007.php

  Niekde vysoko, možno na strope môjho domu, alebo dokonca ešte vyššie, na nebi, sa objavila časomiera. Nevidel som ju, ale počul som jej charakteristický zvuk vždy, keď sa číslo zmenšilo o jednu. Dovolil som si zaspomínať na tú cestu, ktorou som prešiel.

Desať
  Keď som prvýkrát prišiel, nebol som nikým. Možno tak jeden z mnohých pútnikov, ktorí prechádzali po tomto kontinente a náhodou sa zastavili v meste na okraji územia, ktorú príhodne nazývali Predné stráže, kvôli svojej polohe na rozhraní dvoch svetov.
  Najprv som šiel za veliteľom stráží, ten nehybne stál pred vysokou hliadkovacou vežou. Nevenoval mi moc pozornosti, no za to ma poslal do neďalekého údolia za jeho priateľom, či známym, aby mi dal tréning.
  Dostal som za úlohu uloviť niekoľko dospelých žltých púm, ktorými bolo zamorené celé údolie a následne aj zájsť ešte hlbšie a popasovať sa s obrovskými hnedými medveďmi, čo tam žili. Nebolo to náročné, no vďaka tým dvom mužom, som sa naučil i zdokonalil v používaní meča.

Deväť
  Najprv som mal v pláne len prejsť skrz mesto a pokračovať v ceste na západ, no niečo sa vo mne zlomilo. Zamiloval som sa do vždy-zelených planín naokolo, do prívetivých tvári občanov a aj do pohľadov, ktorými ma vítali.
  Vtedy som oslobodil prvé mesto od banditov. Vlastne to bola len malá dedinka kde žilo sotva päťdesiat ľudí. Pomohol som im a vyslúžil si niekoľkosekundový nepretržitý potlesk. Ten sa mi vpil do krvi, chcel som viac, musel som mať viac.
  Vydal som hlbšie do krajiny. Našiel som väčšie miesta s väčšími problémami i s väčšími výzvami. Zachránil som krásne devy z pazúrov obrovských šeliem. Začali ma prezývať Drakobijcom, no mne to nestačilo.
  Putoval som na východ. Vyhľadal som Vysočiny, domov bosoriek, a uťal hlavy všetkým matrónam, ktoré im vládli. Zvyšné čarodejnice sa povraždili navzájom v nezmyselnom boji o moc. Hovorili mi Lovec čarodejníc, no mne to nestačilo.
  Odišiel som na sever. Zastal som až pri Prekliatej rokline, ktorej vládli gigantické mäsožravé rastliny a rôzne iné zmutované príšery. Prebehol som celou roklinou pričom som za sebou nechával len spúšť a hnijúce telá. Volali na slávu Osloboditeľovi prekliatych, no mne to nestačilo.

Osem
  Posledná misia, posledný kúsok skladačky. Tentokrát som šiel na západ od Predných stráži, do Tiberu. Dva týždne som na sebe nosil ilúziu kentaura aby som zapadol medzi nich. Dva týždne som spával v ich posteliach, dva týždne sme spolu lovili aj bojovali, dva týždne... až kým mi nedovolili vojsť do starého polorozpadnutého kolosea. Našťastie, netrvali na tom, aby som ich vzal so sebou.
  Prebíjal som sa skrz hordy kostlivcov a nemŕtvych. K môjmu cieľu som sa dostal neskoro v noci, vtedy mi len mesiac s hrôzou osvetľoval čo predo mnou stálo. Portál do minulosti chránený dvoma zatratenými dušami uväznenými v priehľadných telách.

 Varovali ma, že to čo chcem spraviť sa mi nepodarí. Vraj ich pána nikto neporazí. Vrhol som sa na nich, ale neodporovali ani nebojovali. Dotkol som sa žiarivého kameňa na piedestáli a zrazu...
  Zrazu som sa ocitol v dobe dávno zabudnutej, v dobe prosperity a najvyššej slávy celého kolosea. No nesedel som na tribúne medzi všetkými ostatnými divákmi, ani som sa neplazil v cele pod nimi čakajúc na môj ďalší zápas vo veľkom ringu. Nie, bol som omnoho hlbšie. V katakombách, o ktorých len málokto vedel.
  Čarodejovi posluhovači ma už čakali. Presekával  som si cestu skrz rôznu háveď, čo mala radšej zostať na druhom svete, vyčistil som každú jednu miestnosť, rozlúštil každú hádanku. Nakoniec som zazrel obsidiánovo čierne oči samotného Aarona.
  Nebol to ľahký boj, ale nakoniec som sa vrátil do prítomnosti aj so stále-bijúcim srdcom prastarého čarodeja. Spolu s tým som oslobodil všetkých zakliatych ľudí v koloseu a vyslúžil si obdiv, po ktorom som toľko túžil. No stále to nebolo... dosť.

Sedem
  Kráľ ma zasypal zlatom, ponúkol mi jeho dcéru i pol kráľovstva, ale ja som odmietol. Nevidel som sa ako človek, ktorý popíja ranný čaj vo vysokej spoločnosti plnej intríg. Ja som sa narodil ako bojovník a ako bojovník aj zomriem. S tými slovami som vstúpil do armády.
  Stal sa zo mňa obyčajný vojak, ktorý musel počúvať rozkazy ako každý iný. Avšak všetko sa zmenilo v momente, keď mi chuť medi zaplnila ústa, husté červené kvapky zmáčali tvár a vôňa ľudskej krvi udrela do nosa. Spravodlivo preliata krv mojich nepriateľov.
  Vtedy sa zo mňa vytratila akákoľvek ľudskosť a nahradila ju len čistá zúrivosť. Vyvraždil som celú ich jednotku. Keď som sa konečne prebral zo záchvatu, dokonca aj moji spolubojovníci sa predo mnou skrývali! Ja som len hrdo stál na bojisku a kričal: „Je tu ešte niekto, kto sa chce mne alebo môjmu kráľovstvu postaviť?" Ale nikto neodpovedal, pretože všetci boli dávno mŕtvi.
  Z tej kôpky zbabelcov za mojim chrbtom sa vynoril vysoký muž s obrovským mečom na chrbte a čiernymi vlasmi po plecia. Bol rovnako zakrvavený ako ja, keď sa predstavil ako vodca Čiernej ruže, najprestížnejšieho cechu o akom svet kedy počul. Ponúkol mi miesto medzi nimi a ja som bez zaváhania súhlasil.
  Na bojisku sme si navzájom chránili chrbty, spolu vypaľovali dediny a potom prepíjali všetku korisť v niekoľkodňových oslavách. V tej chvíli som našiel svojich nových bratov a sestry.

Šesť
  Všetko sa zmenilo, keď vodca raz neprišiel na bojisko. V ten deň som sa na veliteľa zahral ja. Bolo to najpresvedčivejšie víťazstvo aké sme kedy mali a aj naše posledné. Náš vodca sa medzičasom zasnúbil. Povedal, že je unavený z bojov a chce sa usadiť. Všetci čo sa k nemu chceli pridať boli vítaní.
  Mnohí odišli, ale mnohí aj zostali s ním, rovnako ako ja. Uchýlili sme sa do jednej z dedín, kúpili si obrovský dom a celé dni len popíjali a hrali výzvy. Čím zvrhlejšie tým lepšie.
  Život sa zdal byť dokonalý, no ako to už býva, všetky dobré veci sa raz pokazia. Po pár dňoch odišiel prvý, potom ďalší a ďalší. Ani som sa nenazdal a zrazu sme zostali len my dvaja. Naposledy sa prešiel po prázdnom dome, so slzami v očiach mi podal našu vlajku, symbol nášho cechu, za ktorý sme tak veľmi bojovali a povedal: „Som rád, že si prišiel. Nenechaj naše legendy zomrieť v zabudnutí."

Päť
  Bez mojich bratov či sestier, opustený v tomto obrovskom, no predovšetkým prázdnom, dome. Zrazu som cítil ničotu, ktorú som chcel zaplniť cestovaním a obchodom. Vďaka všetkým peniazom v pokladnici sa mi podarilo precestovať až na druhú stranu kontinentu, kde som na čiernom trhu zohnal nepredstaviteľne silný magický predmet.
  S nadšením som sa vrátil do môjho kráľovstva a začal obchodovať. Po niekoľkých hlúpych výmenách som skončil s väčším množstvom omnoho, omnoho slabších magických predmetov. Obchod asi nebol nič pre mňa.
  Posledné peniaze som musel použiť na vyplatenie dlžôb, ktoré po mne zostávali. Konečne som mal nablýskané brnenie čo som vždy chcel, no stále som nebol šťastný, stále to nestačilo.
  Do kráľovstva prišli novinky o pripravovanom turnaji. To bolo to čo som potreboval! Turnaj, tam získam slávu, po ktorej toľko túžim. Nanešťastie som nemal peniaze na prihlášku. Musel som sa vzdať nášho domu i vlajky. Vedel som, že by mi odpustili, keby poznali okolnosti, ale i tak to bolelo.

Štyri
  Nedočkavo som prešľapoval z nohy na nohu ako som čakal na vyhlásenie nasledujúcich súbojov. Bola to moja posledná šanca, no nebol som jediný kto to tak videl. Za mojim chrbtom stáli zástupy mužov i žien čo si mysleli to isté.
  Prišiel úradník aj s dlhým pergamenom a moje meno... moje meno tam nezaznelo. Namiesto toho vybrali mestského šaška, ktorý sa len vychvaľoval svojimi nejestvujúcimi úspechmi.
  Nenechal som to len tak. Vyzval som ho na súboj pred bránami mesta a on súhlasil. Spolu s ním prišlo aj niekoľko jeho obdivovateľov. „Krásny, silný, úžasný, neuveriteľný Zeto!" skandovali.
  Zavrčal som naňho a zaútočil. Hodil sa dopredu, šiel po mojej tvári. Podarilo sa mi zohnúť a zaútočiť na jeho bok. Každý skúsený bojovník by môj zámer odhalil a odvrátil úder ale on nie. On tam len prekvapene stál. Nezastavil som a mečom mu bodol medzi rebrá. Ten bastard sa ani nevedel brániť. Nemal právo sa nazývať bojovníkom.
  Potom čo som ho nechtiac zabil, náhlil som sa k úradníkovi, aby som ho oboznámil so situáciou. Požiadal som o Zetovo miesto v turnaji, ale odmietol. Radšej nechal jeho súpera kontumačne vyhrať.

Tri
  Práve som sedel v Predných strážach a sťažoval sa veliteľovi stráži. Ten len pokrčil plecami. Nemal dôvod ma ľutovať. Za svoj dlhý život stretol mnoho takých ako som bol ja, tak prečo aj? Rozlúčil sa so mnou so slovami: „Choď už, mám ešte veľa práce." Tak ako vždy.
  Prešiel som k starej nefungujúcej fontáne uprostred mesta. Čas si na nej vybral svoju daň. Bola poničená a porastená machmi. Každú chvíľu sa na ňu dáke deti pokúšali vyliezť. Väčšinou si museli pomôcť, postaviť jeden na druhého aby dosiahli na vrchný prstenec a i tak sa im málokedy podarilo vyzdvihnúť hore.
  S úškrnom som práve jednu takú partiu sledoval, keď mi za chrbtom zazneli slová, ktoré všetko zmenili. „Máš pekné vlasy," prihovoril sa mi akýsi sladký tenký hlások. Prudko som sa otočil aby som zistil komu ten hlas patril. Predo mnou sa objavila mladá žena so svetlými vlasmi a božskou krásou v tvári. Nie, nebola to žena, bol to anjel.

Dva
  Nikdy som tomu neveril, ľudí čo o tom hovorili som nazýval bláznami, no nakoniec to aj mňa postihlo. Zamiloval som sa. Bola to ona, kto mi dal novú chuť do života a bola to ona s kým som chcel prežiť zvyšok dní. Ona bola to, čo som celý život hľadal.

Jedna
  Ležali sme na posteli v tesnom objatí. Pozeral som sa do jej nádherných hnedých očí, v ktorých som sa každý deň viac a viac strácal. Vedel som, že sa nám čas kráti, no nechcel som ukázať ako sa desím čiernoty čo ma o malú chvíľu pohltí.
  „Kedy ťa znova uvidím?" spýtala sa tak potichu, že som ju ledva mohol počuť.
  „Čoskoro," zaklamal som. Naposledy sa na mňa usmiala, čím mi roztrieštila srdce na milión malinkých častí.
  Sledoval som ako jej krásny úsmev ničí všetko čomu som vždy veril, ako som sa nenávidel za to, že odchádzam a ako sa stratila v temnote.
 

  Po chvíli nezostalo nič, len čierna obrazovka. Bez jediného slova som na ňu zízal ešte niekoľko úderov srdca, ktoré mi v hrudi bilo ako splašené. Až potom som sa odhodlal zavrieť môj laptop a po celom dni hrania ísť do postele.
  Ako som si líhal do studenej postele, kde ma nik nečakal, v hlave sa mi ozývala len jedna, jediná otázka: Čo to robíš so svojim životom?

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8