Rozlúčková

Vidím v tvojich očiach odraz nás,

a moje pominuteľné šťastie,

prerastám vôňou tichých okamihov,

keď sme nemo ležali vedľa seba,

čas plynul naopak

a chceli sme ujsť  do stratených miest,  

ktoré pre nás nikdy nevznikli.

Už ich budú hľadať iní,

niektorí márne ako my.

Pominuli rýmy a čaro dotykov,

na ktorých sa mi najviac páčilo ich množstvo,

všade na sebe mám odtlačky, ktoré sa nedajú zmyť,

boli príliš horúce, ale nepálili.

Pália len slzy, vykrojené z kútiku očí,

ktoré sa chceli na teba dívať večne.

Dopršali moje ruky, ktoré kývali ti na rozlúčku

a ich tieň ťa volal späť,

boli krehké ako perie v našom vankúši,

niekto iný zas na ňom bude snívať moje ružové sny.

Opustili sme intímne pobrežie Jadranu,

kúpali sme sa v rozbúrenom mori, topili,

asi sme v ňom nevedeli plávať, len sa unášali vlnami,

ktoré nás vyplavili na vyprahnutej pláži,

ostala mi morská nemoc a môj obzor sa stále kýve.

Snažím sa zaostriť, či ťa ešte vidím,

zdá sa mi, že nie si preč.

Omyl.

Nie, si preč.