Po prečítaní spáliť

Spisovateľ/ka: Demalia | Vložené dňa: 23. júla 2019
http://citanie.madness.sk/view-52085.php

  Kráčal som tichým nočným mestom, užíval si cestu a na nič nemyslel. Vlastne ani neviem čo mi to napadlo... vybrať sa uprostred noci na akési pole, či čo to je, za mestom, len preto, že mi to povedal niekto z internetu?
  Vždy som mal strach z nových vecí i problém s dôverou. Kedykoľvek som sa ocitol v meste po zotmení, šiel som len tými istými cestičkami, ktoré neboli príliš využívané a ak som aj náhodou niekoho stretol, zadržal som dych, vyhýbal sa očnému kontaktu a pokračoval ďalej. Kľudne to mohol byť aj zamilovaný pár či banda desať ročných deciek, vždy som spravil to isté. Občas som si kvôli tomu pripadal hlúpo, ale nahováral som si, že to robia všetci.
  No dnes som nikoho nestretol. Bolo príliš veľa hodín, aby sa po vonku prechádzali ľudia, čo nemali nič lepšie na práci a zároveň príliš málo, aby sa domov vracali tí, čo niečo oslavovali. Vlastne som začal nadobúdať pocit, že to nie je náhoda. To miesto, ten dátum.

  Presne pred rokom naše mesto zachvátila správa o novej knihe, ktorá vraj zmení generácie. Vo všetkých rádiách o nej rozprávali, vo všetkých časopisoch i novinách boli články, ktoré špekulovali o čo asi ide. Dokonca ešte pár dní pred plánovaným odhalením ju spomínali v rannej show v televízii, pričom samotný autor ani neprijal pozvanie, čo iba prispelo k zvláštnosti celej udalosti. Nakoniec prišiel veľký deň, všetci, vrátane mňa, nabehli do kníhkupectiev a húfne vykupovali knihu s názvom Po prečítaní spáliť.
  Prvé reakcie na seba nenechali dlho čakať, ľudia stihli nanajvýš vyjsť z predajne a ihneď sa vracali s rozzúrenými tvárami späť. „Čo to má znamenať?" kričali, „veď sú to len prázdne strany." Otázky na, ktoré im Brigádnici a brigádničky za pokladňami nevedeli odpovedať.
  Vtedy z radu vystúpil jeden muž: „S tou knihou je všetko v poriadku, no nie je pre každého. Nikdy nebola vytvorená preto, aby si ju ktokoľvek vzal a pochopil." Po tých slovách zaplatil za jednu kópiu a odišiel. Mnohí začali špekulovať, či to nebol náhodou samotný autor. Keď sa napokon všetci upokojili, kníhkupectvo súhlasilo s vrátením všetkých peňazí a tak sa mnohí vzdali tejto zvláštnej knihy.
  Po dlhých dvadsiatich minútach plných sťažovania sa a bezpredmetného kritizovania, kníhkupectvo stíchlo. Ešte stále tam bolo dosť ľudí s nenápadnou čiernou knihou v ruke. Niektorí si ju kúpili, pretože to považovali za ironický vtip od autora. Predsa len, nemôžu ju nikdy spáliť, keď nemajú čo prečítať. Iní si ju vzali, pretože boli presvedčení, že daný neznámy autor má budúcnosť a raz z tejto knihy bude zberateľský kúsok. Predsa dokázal dať do pohybu celý národ, to sa už dlho nestalo. Nakoniec tu boli ešte tí, kam som patril aj ja, ktorí prišli s cieľom kúpiť si knihu a nechceli odísť bez nej.

  Vyšiel som z mesta. Okolo mňa nebolo nič iné než tma. Žiadne svetlá, žiadne pódium alebo výzdoba, žiadny ľudia oslavujúci môj veľkolepý príchod. Len tma. A tak som šiel ďalej, za svojim nosom, s malou nádejou, že nájdem to čo hľadám alebo aspoň cestu späť.

  Pár dní po celom knižnom fiasku už všetci zabudli na akúsi prázdnu knihu, dokonca aj ja. Založil som ju do poličky medzi ostatné a viac sa tým nezaoberal. Teda, až kým mi neprišiel zvláštny mail bez predmetu či textu. Najprv som to úplne odignoroval, no nedalo mi to. Zahral som sa na Sherlocka a šiel ho preskúmať podrobnejšie.
  Nič. Žiadne príloha, žiadna kópia, žiadny text, jediné čoho som sa mohol chytiť bola adresa odosielateľa:
Poprecitanispalit.com@gmail.com
  Tupo som sa díval na tú zvláštne napísanú emailovú adresu, keď som si konečne uvedomil, že to je internetová stránka. Potešený mojimi detektívnymi schopnosťami, a trochu zahanbený mojou inteligenciou, som danú stránku zadal do vyhľadávača a zaregistroval sa. Vyzeralo to ako klasické fórum, i keď trochu zastarané, no bolo prázdne. Neriešil som to, zavrel internetové okno a pokračoval ďalej v mojom pokojnom živote.

  V diaľke som niečo zazrel. Asi dvadsať alebo dvadsaťpäť ľudí stálo v žiare záhradných lampášov s knihami v ruke. Neďaleko od nich horela malá vatra obložená veľkými kameňmi. Jeden zo skupiny sa odpojil a šiel mi naproti.

  O pár mesiacov prišiel ďalší mail. Totožný s tým prvým. Na krátky moment ma to, znova, zmiatlo, ale rýchlo som si spomenul. Vrátil som sa na stránku a na moje prekvapenie, bola zaplnená príbehmi ľudí.

„Shadow," pozdravil ma familiárne muž v mojom veku, ktorý sa blížil ku mne. Nečakane ma objal, trochu som stŕpol. „Rád ťa konečne stretávam." Po krátkej chvíli, i keď trochu nesmelo, som mu to objatie opätoval. „Poď," potiahol ma za ruku, „už čakáme len na teba."

  Hneď v prvý deň som prečítal celé fórum. Ohlasovací mail prišiel včas, takže všetky príspevky boli staré len pár dní. Nakoniec ma zastavila úplne prvá veta: Som to len ja, alebo aj ostatní ľudia nechcú ísť spať, pretože vedia, že keď sa zobudia, tak to všetko pôjde do sračiek? Na čo mnohí reagovali svojimi príbehmi, názormi alebo len vtipnými, či ironickými komentármi.
  Postupne som si začal všímať aj mená ľudí. Samozrejme, nikto si ako prezývku nezvolil svoje skutočné meno a priezvisko, ale šlo o zmes fiktívnych postáv, náhodných znakov a bizarných anglických slov. Jedným z nich bol aj používateľ menom xXxPussyDestroyeRxXx.
  Keď som to prvýkrát videl, predstavil som si akési dvanásť ročné decko s umastenými vlasmi. Chvíľu som ho sledoval. Je pravda, že bol najaktívnejším používateľom, všetko komentoval, všetkých podporoval a i všeličo priznal. Vôbec nepísal ako decko, možno má len svojský zmysel pre humor, pomyslel som si. Možno aj vďaka tomu som zatúžil spoznať ho a tak som mu napísal: „Ty skutočne musíš nenávidieť mačky, keď sa prezývaš ničiteľ mačiatok."
  Najprv neodpisoval, myslel som si, že môjmu vtipu nepochopil, no o chvíľu mi namiesto správy zavolal. Zaváhal som, ale napokon som zodvihol. Z druhej strany sa na mňa valil neutíchajúci smiech, ktorý po chvíli strhol aj mňa. „Ale máš pravdu," priznal ako si utieral slzy, „som niečo ako dog-person, ak vieš čo tým myslím."
  Nakoniec sme sa rozprávali dlho do noci. Najprv len o našich záujmoch, škole či brigádach a nakoniec aj o jeho najtajnejšie tajomstvá. Niektoré som už počul, pretože ich zavesil aj na nástenku fóra, no väčšina bola len pre moje uši.
  Nechal som ho rozprávať, nič som nepovedal, až kým neskončil. Vtedy som
mal niečo povedať, ale nevedel som čo. Zmohol som sa len na úbohé: „Je mi to ľúto."
  „Nemusí," povedal, „už som sa zmieril s tým, že ma rodina ani kamaráti nikdy neprijmú. A že nikdy nebudem šťastný s chalanom, ktorého ľúbim. Nie je to koniec sveta. Raz príde niečo lepšie."
  „Prepáč mi, že ti neviem ponúknuť nič viac. Chcel by som ti oplatiť to všetko, čo ty robíš pre nich. Podporiť ťa, poradiť..."
  Tlmene sa zasmial. Už dlho som nepočul nikoho sa tak pri mne smiať. Nie škodoradostne, ale úprimne a uvoľnene: „To je v poriadku. Nie na všetko je vždy odpoveď a nie na všetko ju človek potrebuje. Myslím si, že väčšine ľudí by stačilo, keby ich niekto vypočul, ale to by som nebol ja, keby im do toho neskočím." To bol len jeden z mnohých večerov, ktorý sme takto prežili.

  Niektorí nám venovali úsmev hneď potom, čo si premerali naše úzke objatie. Neprekážalo mi to, ale nebol som na niečo také zvyknutý. Zároveň viem, že toto je jediný večer, jediné miesto, kde ho nikto nesúdi, kde môže byť tým, kým skutočne je. A tak som mlčal.
  Všetci sme sa zhromaždili pri malej vatre otočení k mužovi, ktorý toto celé začal. „Papier," teatrálne otvoril čiernu knihu, „vždy som miloval papier. Papier vás nikdy neodmietne, nikdy vás nebude klamať, nikdy nepovie, že na vás nemá čas. Vypočuje si všetko čo máte na srdci a nikdy sa k tomu nevráti, pokiaľ vy nebudete chcieť. A keď sa raz postavíte na nohy, či už vďaka nemu alebo vďaka iným, stačí malá iskra a vaše tajomstvá sa rozplynú vo vetre. Vtedy, akonáhle sa nadýchnete štipľavého dymu, ktorý vám pripomenie tú cestu, všetky tie boje, až vtedy, pochopíte čo ste dokázali a načo vám ten kúsok papiera slúžil. Mnohí by sa zlomili, vybuchli, či sa vzdali, nebyť papiera. Tak mu dnes spoločne poďakujme tým, že konečne porazíme našich démonov."
  Priestorom sa rozoznel slabý potlesk, zatiaľ čo on hľadal správnu stránku vo svojej knihe: „Vždy som chcel byť slávny. Predstavoval som si ako budem prechádzať po ulici, ľudia ma budú zdraviť, poznať. Sníval som o tom ako budú so mnou ľudia rozoberať moje diela. Dúfal som, že mi to dá zmysel, aby som šiel ďalej. Nakoniec som si jedného dňa uvedomil, že nezáleží na tom koľko ľudí ma pozná. Stačí ak čo i len jednému človeku svojim dielom zlepším deň. Je jedno či ide o rodinu, kamaráta alebo náhodného človeka na internete. Umelci nie sú len tí, ktorí rozdávajú autogramy, alebo tí čo stoja pred obrovskými davmi. Sú to všetci, ktorí sa nevzdali a prinášajú úsmevy ostatným, alebo sebe. Pretože pri tom všetkom ako si zabúdame na seba." S tými slovami dramaticky zatvoril knihu a hodil ju do ohňa.
  Jeho príklad nasledoval aj PussyDestroyer. Ešte vždy sa musím v duchu smiať nad jeho menom. Suverénne vystúpil pred všetkých, nalistoval tú správnu stranu a začal čítať: „Občas sa nenávidím za to čím som. Neraz som stál pred zrkadlom a hovoril si, že toto nie som ja. Ľudia ma donútili cítiť sa ako niekto, kto si nezaslúži byť šťastný, kto nemá miesto v spoločnosti. Dokonca to všetko zašlo tak ďaleko, až som o sebe začal tvrdiť, že som asexuál. A možno je to tak lepšie. Možno toto som skutočne ja." Na moment sa odmlčal, zdvihol hlavu, prešiel po celom dave a napokon skončil pri mne: „Nie je to tak lepšie. Samozrejme, chce to čas, či pomocnú ruku, no v konečnom dôsledku, je to skvelý pocit konečne povedať pravdu." Napokon aj on zatvoril knihu a hodil ju do ohňa.
  Keď sa ku mne pripojil, poprvýkrát po dlhej dobe som sa úprimne usmial: „Som na teba hrdý."
  „Nikdy ma život nebavil," začal Meliodas, „ani mi to nevadilo. Jediné čom som chcel bol pokoj od všetkých. Ísť si svojim tempom, robiť to čo chcem, nepotrebujem k tomu vašu neustálu kritiku! Ak chcem svoj život premrhať, tak to je moje rozhodnutie. Možno zlé, no je moje! Nikdy mi to nevadilo, len vám všetkým. Aj vďaka vám ma teraz život nie len nudí, ale aj ho nenávidím!" Zavrel knihu, hodil ju do ohňa a dodal: „Dnes už dokážem otvorene hovoriť o svojich ambíciách, takže ľudia vidia, že mi na niečom skutočne záleží a snažia sa ma podporiť. Aspoň niektorí."
  Nasledovala mladá žena, ktorá sa prezývala Demalia: „Občas sa cítim úplne sama. Akoby som bola opustená v čiernej jame svojho smútku, podceňovania, úzkosti a ktovie akého iného svinstva. Každý deň nemo prosím ľudí okolo o pomoc, no nikto mi nepomôže, nikto ma nezachráni. Som na to sama. Vždy som na to bola sama. Predsa len, vďaka tomu som to dotiahla až tak ďaleko. Jeden sa nemôže spoliehať na druhých. Keď zhasnú svetlá som to len ja kto zostane." Zatvorila knihu a hodila ju do ohňa. „Nie ste sami," pošepkala, „nikdy nie ste na to sami."
  Do žiari čoraz väčšieho ohňa vstúpila nová tvár. Nepoznal som ju z profilového obrázka ani z fotiek, ktoré sme medzi sebou zdieľali. PussyDestroyer vedľa mňa mi stisol ruku, až ma to bolelo. Keď prehovorila, pochopil som prečo. „Som mladšia sestra Sayori. Bohužiaľ tu dnes nemohla byť..." zlomil sa jej hlas, „no jej posledné slová v liste, ktorý nám zanechala boli... chcela, aby som sem prišla a dokončila to čo ona začala." Párkrát sa zhlboka nadýchla, otvorila knihu a postupne čítala jeden zápisok za druhým. Za krátku chvíľu sme prešli najbolestivejším obdobím len sedemnásťročného dievčaťa. Veľakrát si myslela, že sa konečne postavila na nohy, no vždy prišlo niečo čo ju zrazilo na zem.
  Až nakoniec prišiel posledný zápisok: „Je to posledná šanca. Nechcem to spraviť, teda, nechcem si vziať život, len to chcem skúsiť, priblížiť sa k tomu momentu. Chcem vedieť, či v tej chvíli budem chcieť prestať alebo pokračovať. Tak či tak, nemám čo stratiť." Zavrela knihu a hodila ju do ohňa. „Neprestala," dievča už nedokázalo udržať slzy, „našli ju až na druhý deň..."
  PussyDestroyer ma potiahol za ruku. Najprv som nechápal, no potom som si uvedomil, že ukazuje na dievča pri ohni. Spolu sme šli za ňou. Ja som mlčal, ako vždy. Dokonca ani Sayori som nikdy nepodporil. Nemyslel som si, že je na tom až tak zle. „Poznal som tvoju sestru," prihovoril sa jej, „teda, nie tak ako ty, ale mnohokrát mi o tebe rozprávala. Veľmi sa snažila, aby si nikto nič nevšimol, ale to už vieš." Dievča spustilo hlasný nárek a hodilo sa mu do náruče.
  Pri vatre práve stála žena, ktorá čítala o jej vzťahu s akýmsi chlapom. Znelo to ako vytrhnuté z nekvalitnej telenovely, tak som ju sčasti ignoroval. Namiesto toho som zamieril k mužovi, ktorý už od začiatku postával sám, niekoľko krokov od ostatných.
  „To vy ste ju zabili," hovoril som potichu, aby si nás ostatní nevšimli, no dosť zreteľne, aby počul znechutenie v mojom hlase, „keby nebolo vás, to dievča by ešte malo sestru."
  „Skutočne?" muž sa na mňa ani nepozrel, „myslíš si, že by to nespravila, keby nebolo mňa?"
  Prikývol som: „Keby všetky tie hrozné myšlienky nikdy nevyslovila..."
  „Tak by sa udusila," skočil mi do reči, „vzdala by to ešte skôr. Každý jeden zápisok jej dal novú nádej. Možno na to nezabudla, ale aspoň sa zobúdzala odpočinutá. Myslel som si, že našla zmysel i cestu... nečakal... nečakal som..." Na krátky moment sa odmlčal, odkašľal si a pokračoval: „Rád si nahováram, že som jej dal aspoň rok života, keď som už nedokázal spraviť viac."
  Nemal som čo povedať. Nechcel som si to priznať, ale mal pravdu. Spravil omnoho viac ako ktokoľvek z nás, ako ja. Možno keby som tam bol pre ňu, možno keby tam boli iní...
  „Myslím, že si posledný, kto ešte nečítal," dodal muž akonáhle sme sa ocitli v absolútnom tichu, „máš strach? Predsa len prvýkrát sa konečne vzoprieš svojim démonom namiesto toho aby si pred nimi utekal. Nebodaj to teraz nevzdáš, keď si už prišiel tak ďaleko, čo Shadow?"
  Tváril sa akoby to bola len hra. Bavilo ho zahrávať sa s nami. Boli sme len jeho projekty. Donútil nás bojovať so svojimi démonmi, vyliečil nás, zachránil nás. Nechcel som to spraviť, ale... podal som mu ruku, potichu, tak potichu, že som to ani ja sám nepočul, som mu poďakoval a šiel dokončiť to, čo on začal.
  Otvoril som knihu na prvej strane. Oči mi skĺzli na vetu, ktorá ma dodnes ničila: „Bojím sa toho čo privedie zajtrajšok, bojím sa toho čo sa stane, keď niečo spravím, bojím sa toho čo sa stane keď niečo nespravím... občas mám pocit, že sa bojím všetkého, dokonca aj samotného života."
  Pozrel som sa na malý dav predo mnou. Všetci sa na mňa dívali s úsmevom, dokonca jeden úsmev žiaril viac než tie ostatné a vtedy som si to uvedomil. Už ma viac neovláda strach. 
  Možno to bola hlúposť, načo komu bola prázdna kniha, no keby nebolo tej hlúposti... dnes by sme ešte stále ležali na zemi, schúlený do klbka a čakali kým nás niekto vytiahne na nohy. Vďaka hlúposti sme našli spásu, priateľov, silu, šťastie, odvahu, radosť, pravdu. Už nezostalo nič iné, než to dokončiť.
  Zatvoril som knihu a hodil ju do ohňa.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8