Balada podľa skutočnej udalosti.
Spisovateľ/ka: shtunko | Vložené dňa: 7. augusta 2005
http://citanie.madness.sk/view-521.php
http://citanie.madness.sk/view-521.php
|
Prostred lesa rastie kvieťa, krehučké, veď je dieťa. Sotva krásny svet poznáva, slnku šťastne slnkom máva, no každý kvet a každý tvor sa snaží v kruhu svojich žiť. V kruhu, čo jednotný má tvar, čo chce len jednou ihlou šiť. Šiť životy plné šťastia, kde steh stehu nitku drží, kde sa iba zriedka postia, kde každému každý dĺži. Aj ten kvet, ten sprostred lesa, tomu kruhu v šanc sa dáva, by nebol tam prostred leta ako dáka smutná dáma. A vtedy ten nový kvietok k tomu kruhu sa pripája, bo znavený tieňom lesa novou vierou sa opája. Kvet ku kvetu prikláňa sa a pred nimi vynára sa tieň nového ľudí rasa, čo len v smrti z srdca jasá. Však vtedy, rojko, nezbadal, že ho ten tieň lesa vlažil. Ešte toho málo zažil, aby lúče slnka spoznal, čo dávajú svetu život, čo vedia život odobrať. Nevediac, že sám je katom, započal bežať krátku trať. Ten kvet, čo sa Andrej volá, rýchlo sa do víru vtočí a keď naňho les zavolá za plot kruhu ihneď bočí. Totiž spoznal tam priateľa, čo vyhovuje jeho túžbe, a zbláznený v toto teľa je priam slepí v jeho službe. Tento satan, pekla zloba, chce s sebou strhnúť celý svet. On začal hasiť hviezdu neba, on volá k sebe lesa kvet. Podá mu malú obálku: „V nej spoznáš svety na diaľku; v nej je zázrak šťastia pravý!“ Tak ten diabol k nemu vraví. Ukája ho lživým klamom, čo sa jemu stal už mámom a kým zrady plam zahorí do ucha mu už hovorí: „Neboj sa a daj si dávku, dávka zmámi tvoju hlávku, zmárni všetky tvoje bôle, vymaní ťa zo zlej vôle. Predstaví ti život nový, prekrásny a veľmi snový, pridruží ťa k nebies chórom, prikryje ťa bielym rúchom. Len tri stovky stojí blaho. Tok si ho kúp! To nie draho! Za tri stovky korún tvojich dám ti za necht darov svojich.“ Andrej váha, prec je mladý, však na papier s túžbou hladí. Je to debut, v duchu vie to, ruka z ruky už berie to. Belavý kúsok papiera na dlani leží spotenej a Andrej prvne načiera zo studne vášne skazenej. A ihlou, čo má niť krátku, započal vratko vyšívať na žilách smrti vizitku a začal biedne nažívať. Pekelný prášok – zabijak v tej chvíli ukázal mu svet a dal mu možnosť spoznať to, čo nedoprial mu rodný les. Prostred lesa stojí kvet. Už je veľký, už pozná svet. Sotva však má toľko umu, by pochopil žitia sumu. Odvtedy diale spoznáva, v oblakoch neba domov má. Ku kruhu sa len priznáva, jeho deň za dňom radšej má. Už noci sa mu stali dňom, ráno sa mení na súmrak a všetko sa už borí v ňom, vše späť sa vracia ako rak. No nie len duch sa v ňom mení i telo sa hlási k slovu. Čo je smutné v tom znamení? Sú to znaky jeho rovu. Tvár má bledú a dve líca vpadlé, zrenice obe sú sťa kráteri a jeho oči smrtne sú mdlé, nedajú lásky pohľad materi. Jeho žily sťa diaľnice. Kríže zdobia im krajnice. Kríže – vpichy, miesta smrti. Ihly, to sú posli smrti! Tak sa vracia každé ráno, aby večer ísť zas mohol k žriedlu blaha svojho kruhu nevediac kam’s vlastne pohol. Čo je to za sila v ňom, čo ho núti každým dňom hľadať výšky nebeské, zdraviť zbory anjelské? I dnes, vždy tak ako predtým. prišiel domov v biednom stave a v matkinom dobrom slove cíti drápy obzvlášť dravé, čo mu opäť nežne vravia nech sa vráti v lesa tiene, čo mu chránia jeho zdravie. No Andrej to stále nevie. Darmo matka slzy roní, syn jej znovu srdce raní. Prináša jej bolesť známu. Jazvu duše jatrí k ránu. Čas beží, nezná ľútosti, a krája z jeho chleba dní. Plynie čas krátkej mladosti. Andrej len prosí: „Nepadni!“ Prostred lesa vädne kvet, čo pozná mnoho múdrych viet, čo vravia mu, že slnka lúče mož’ byť smrť i žitie rúče. Tak beží čas dnešnou dobou, že to krásne vždy nám škodí. To krásne, čo vždy so sebou nesie “raj“, čo v pád nás vsotí. A všetko, čo má začiatok, sa koncom musí zakľúčiť a svojou slávou ovenčiť musí kat seba samého. Vždy na záver musí prísť deň, čo ozdobí ho zlatá dávka. To bude slávy veniec preň. To do neba bude preň lávka. Každý je strojcom svojho šťastia. On tri krát tri stovky zaplatil, by do raja sa navrátil, kde svojho detstva sen stratil. Posledný kríž jeho žily tvorí sa už hrotom ihly. Tam tečie biele semeno, čo zasialo ten sen mylný. Už posledný svet poznáva. Nie je krásny, nie je vrúcny, už dobré mu nič nedáva. Dáva mu len koniec biedny, čo v špine vlastných výkalov mu nedovolí vyriecť „stop!“ Teraz už vie, že päť je päť a že dosiahol žitia strop. Keď sa nové ráno rodí kat k obeti a už brodí. Jeho nohy rosa zmáča, s istotou však k sebe kráča. A čím viac slnka pribúda, tým viac mu žitia ubúda. A keď slnce obzor minie, Andrej iba viečkom mihne. Prehorká slza ľútosti v poslednej chvíli bdelosti okom sa zrazu prediera. Však jeho telo umiera. Letmý záchvev, posledným pocítil Andrej tamtých dní. Na nebi hviezda zhasína a potom navždy usína. Prostred lesa kvet hynie a telom sa k zemi vinie. A v tej chvíli vie už isto, že zaplatil viac než tristo. Márne matka slzy roní syn jej znovu srdce raní. Prináša jej bolesť znovu. Nie však starú – lež už novú. Novú bolesť straty syna. V jej mysli zavládla zima. Vše je mŕtve – nič nedrieme. Čo ju mrazí všetci vieme. Najkrajšie chvíle života sa často stanú osudom. No žil. To nie je náhoda. To je len výzvou nám ľuďom, aby sme mlčky nestáli, keď bude sa zas z lesa kvet na skusy brať poznávať svet, ktorý je preňho primalý. Ten Andrej už v zemi leží, čo rok sa živil klamným snom. Na svete mu už nezáleží, veď len červy sa mrvia v ňom. Prostred lesa leží kvet a je mŕtvy a viac ho niet. Kvôli túžbe on zahynul, slnka lúče v hruď privinul. |
Jana Barillová 
25. marca 2009 19:54:05
