Tam kde nebolo

„Prečo ste sa rozhodli bývať takto na okraji mesta, slečna?" Zdvihol vodič taxíka oči do spätného zrkadla a žmurkol na mladú ženu sediacu na zadnom sedadle.
Pokrčila plecami „Keď som hľadala niečo na bývanie, bola to jediná možnosť, teda, ak som nechcela bývať nad činskou reštauráciou."

Šofér chápavo pokrútil hlavou a potom sa pobavene uškrnul „Ale aj tak .... bývať takto na okraji..." Mia sa zasmiala „Budete sa smiať, ale ... páči sa mi tu, iba zopár domov a to ticho, verte, aj vy by ste si zvykli."
„Ale taká mladá žena ako vy, by mala žiť v centre a loviť milionárov."

Vodič vyhodil na aute smerovku a zaparkoval pred malým domov s predzáhradkou, ohradenú nízkym plotom, ktorý pôsobil ako by bol iba pre estetiku. Dal sa totiž bez akejkoľvek námahy preskočiť.

„Ďakujem za radu a drobné si nechajte." zasmiala sa žena na taxikára a vystúpila z auta. Muž jej čosi zahmkal na pozdrav a šliapol na plyn, auto so škrípavým zapišťaním zmizlo v zákrute medzi stromami. Bolo niečo po polnoci a Mesiac sa práve vynáral spoza stromov. Nastavila tvár nočnému vzduchu a chlad jej prebehol dlhými vlnitými vlasmi. Usmiala sa do tmy „Konečne doma."

Taxikár mal možno pravdu, mladá žena nemá čo hľadať v týchto odľahlých častiach mesta, ale ona tento pokoj milovala. Absolútne ticho a kyslík, o ktorý sa nemusela deliť s ďalšími ľudmi.

Časť mesta v ktorej stál jej dom, bola jednou z najodľahlejších. O pár desiatok metrov už začínal lesopark a ďalej už boli iba zanedbané hospodárske pozemky. Od susednej brány sa ozvalo tiché zakňučanie. Mia sa obzrela a potichu cmukla perami na psa, ktorý stál na zadných a ňufák prestrčený pomedzi otvor v bránke. „Ticho Zoro lebo zobudíš paničku."
Prv než urobila krok smerom ku svojej bráne, v kabelke jej zavibroval mobil. Jednou rukou prijala hovor a druhou prehrabávala obsah kabelky kvôli kľúčom.
„Mia!" zakričal v reproduktore ženský hlas až Mia musela mobil od ucha odtiahnuť. „Ahoj Tami, nezabudla som si v bare kľúče?" pozdravila priateľku a stále sa hrabala v kabelke.

„Nie alebo nevšimla som si, nemôžeš sa dostať domov Mia?"
„Asi hej ááá ..." vítazne zaštrngala kľúčmi do reproduktora „Mám ich, čo sa stalo keď mi voláš?" naslepo sa pokúsila v tme strčiť správny kľúč do dverí a nahnevane zasyčala keď sa jej to nepodarilo na prvý pokus.

„Nebudeš veriť drahá, ale Patrik ma pobozkal!"

Mia sa usmiala, pri poháriku vína s priateľkou si k ich stolu prisadli dvaja mladý muži, ktorý potom s nimi strávili celý večer. Tamia ju šeptom varovala že blondiak je jej a nemá si robiť chuť. Očividne sa jej to podarilo.
„To je milé Tamia, blahoželám." Zažmúrila Mia do svetla, ktoré sa automaticky zažalo nad vstupnými dverami.
„Pozval ma zajtra do kina." Pokračovala nadšene Tamia, a po krátkej prestávke dodala „A mám pocit že Martin po tebe pozeral tiež, mala si vidieť jeho horúce pohľady keď sme tancovali. Ta tvoja blúzka je asi naozaj pekná. A Martin bol tiež fešák, máš jeho číslo?" Mia sa uškrnula, pohľad jej skĺzol na bledomodrú blúzku so širokými rukávmi a rafinovane rozopnutými gombíkmi na hrudi, ktoré odhaľovali menej ako sa na prvý pohľad zdalo. Farebne ladila s bledomodrými plátennými teniskami a po kolena krátkmi, bielými nohavicami.

„Vieš Tamia ... do šľaka ..." zanadávala keď jej spadli kľúče.

„Čo sa stalo?"

„Nič, nič, len mi padli kľúče. Neverila ako ma bolia nohy."
Priateľka sa zachichotala „Zdieľam s tebou tie pocity. Nemali sme sa toľko vrtieť na parkete a ozaj, stále platia tie naše zajtrajšie nákupy?"

„Prečo by nemali?" Mia sa za sebou zabuchla dvere a naslepo hmatala po stene hľadajúc svetlo. „Len či si náhodou nezmenila názor. Potrebujem tvoju radu. Akonáhle skončíš v bufete vyzdvihnem ťa, do kina s Patrikom potrebujem niečo veľmi ...." zmĺkla keď na ňu Mia zasyčala. „Mia, stalo sa Ti niečo?"

„Ticho, ja .... zavolám ti neskôr Tamia." Zrušila hovor, skôr než stihla Tamia odpovedať. Na okamih sa jej zazdalo že niečo prebehlo chodbou, spájajúcou všetky miestnosti v dome.

„Halo?" šepla skôr pre seba. Nebola si istá, možno sa jej to zazdalo a možno sa otvoreným oknom v kúpeľni dovnútra dostalo nejaké zviera. V ruke sa jej opäť rozvibroval mobil, letmo pozrela na display aby zistila že jej opäť volá Tamia. Trvalo to len okamih sekundy, ale keď znovu obrátila oči ku chodbe, potichu, vydesene vykríkla a mobil jej vypadol z ruky.

Z prítmia chodby pomaly vystupovali obrysy zhrbenej postavy. Mia sa zdesene natlačila chrbtom o dvere a bez toho aby sa nadýchla hľadela ako tvor, vyšší od nej takmer o hlavu zastal na hranici, kam siahalo svetlo z predsiene. Počula jeho hlasný, sípavý dych a v šere rozoznala mohutnú hlavu bez vlasov. Úzke oči sa vo svetle žiarovky z predsiene leskli. Mäsité pery, teraz odhrnuté vo výraze, pripomínajúceho psa pred útokom, odhaľovali dva rady zašpicatených zubov. Telo vyzeralo takmer ľudsky, pomerne chudé ale svalnaté. Dlhé ruky končili pazúrmi, aké vydávala v hororových filmoch a bez problémov by preťali kravu napoly.

Mia bez pohnutia hľadela ako tvor mierne pokrčil kolená, poznanie že zautočí jej strelilo zaucho a ona sa prebrala z tranzu. S výkrikom schmatla kľučku na dverách a skôr než tvor vrazil do dverí, ich zvonku zabuchla.
Dvere sa otriasli od nárazu a zvnútra sa ozvalo ... vlčie zavytie? Prv než si Mia uvedomila čo sa deje, či vôbec o tom mohla rozmýšľať, ju inštinkt donútil obrátiť hlavu nabok, aby včas zbadala ako z tieňov kríkov vystupuje ďalší tvor a za ním postava zahalená v kapucni. Dvere za ňou sa znovu otriasli a podľa zúfalého zaškrípania pántov dalo sa čakať že tretí náraz už nevydržia.

Zahalená postava otočila hlavu smerom k Mii a v slabom svetle bolo vidieť ako sa usmiala. Na chvíľu ku nej neznámy zodvihol ruku, v geste akoby ju volal ku sebe a potom niečo šepol tvorovi, ktory stál pri ňom. Ozvalo sa zavrčanie a tvor, opierajúci sa prednými rukami či labami o zem sa pohol vpred. V tej istej chvíli sa dvere znovu otriasli a panty s vysokým zakvílením povolili. Mia sa rozbehla ku plotu, a bez toho aby sa zdržovala otvorením bránky ho ľahko preskočila.

„Pomoc!" vykríkla v behu, ale bolo malo pravdepodobné že by ju v túto hodinu niekto počul, zvlášť, keď túto oblasť obývali prevažne starší ľudia. Za sebou počula hlasné dychčanie svojich prenasledovateľov. Nepotrebovala sa otočiť aby spoznala že tvory sú rýchlejšie, ich sípavý dych bol čoraz zreteľnejší.
Do očí sa jej natisli pálivé slzy, ktoré v okamihu začali svoju púť jej tvárou. Nechápala čo sa deje, ani čo sa ju to snaží zabiť. Strácala dych a cítila ako jej povoľujú sily. Letmo sa obzrela a takmer skamenela od šoku. Jej dom pohlcovali obrovské plamene, na ulici pred ním stála neznáma postava.

Za ňu sa neúnavne hnali dvaja lovci. Otriasla zo seba žiaľ zo straty domu. Na to bude čas inokedy, teraz bolo hlavne dôležité ostať nažive. Do žíl sa vliala nová sila a ona opäť napredovala.

„Pomoc! Pomôžte mi niekto!" vykríkla v nádeji že snáď bude mať šťastie a niekto ju začuje.

Ulica bola však tichá a prázdna, odpovedal jej iba tichý šum stromov v parku a štekot zatúlaných psov. Z parku po jej boku sa ozvalo mrmlanie a z tmy sa po nej vrhol ďalší lovec. Stihla odskočiť, ale pazúromn jej zasiahol rameno. Ostrá, pálivá bolesť jej obklopila zmysly a Mia len silou vôle dokázala udržať svoje telo pri vedomí.

Cítila na koži svoju vlastnú krv, ako steká tenkými pramienkami a zbavuje ju sily, ktorá bola teraz tak potrebná pre záchranu. Jej zmysly otupené bolesťou sa vypli a svet sa obostrel do jemného závoja sivastej hmly. Myšlienka na život a jeho radosti ju stále a mechanicky nútila bežať vpred.

Hoci telo napredovalo, v duchu sa zmierila so smrťou. Zvláštne , ako človek dokáže rýchlo pochopiť že na svete už nebude dlhšie ako pár minút. V zlomkoch okamihov si uvedomí všetko dobré čo ho stretlo a vety, ktoré zabudol alebo nechcel vysloviť. Ospravedlnenia, vyznania lásky či len jednoduché „Ahoj, ako sa máš" v tejto chvíli pripomínali nedosiahnutelné ciele, tie chvíle, ktoré mohla a nestrávila so svojími najbližšími boli teraz tým najvatším hriechom.
Neverila že to raz povie, ale v tej chvíli si už bola istá, že je pripravená zomrieť. Aj keď tak veľmi túžila žiť. Zažiť a povedať ešte toľko vecí ...

Do chrbta jej udrelo ťažké telo a ona s tichým výkrikom urobila zopár kotrmelcov. Skor než sa stihla postaviť jej na brucho dopadla ťažká noha a prinútila ju ostať ležať. Do oči sa jej narinuli nové slzy z nečakanej bolesti a tlak na bruchu jej bránil dýchať. Vystrašene zhíkla keď pocítila ako jej niektorý zlízol krv z kolena, ktoré si rozbila pri páde. Pokúsila sa ujsť, ale jej vezniteľ zavrčal a nohu pritlačil silnejšie. Z hrdla sa jej vydral bolestný ston a na okamih upadla do bezvedomia.

Prebrala sa na páchnucí dych pri tvári, pootvorila oči a hľadela do tých cudzích, úzkých, a studene modrých bez rias a obočia. Tvor roztiahol ústa v akomsi úškľabku a obmotal dlhé, tvrdé prsty okolo jej krku. Mia zachrapčala v ťažkom nádychu a pokúsila sa uvolniť ocelové zovretie. Úškľabok lovca sa iba prehĺbil a zodvihol ruku tak, že Mia ledva dočiahla špičkami nôh na zem. Pocit akoby sa pľúca zalievali vriacim kovom postupne zosiľoval a Miine ruky, ktoré sa doteraz snažili uvoliť prsty, pomaly oťaželi a ostali visieť pozdĺž tela.

Jej svet sa strácal v ťažkej tmavej hmle, náhle zatúžila vidieť rodičov a sestru. Z jej očí sa vynorili veľké, ťažké slzy. Už nemala silu bojovať, poddala sa osudu.

Bolestne vydýchla keď jej telo dopadlo na tvrdú kamennú cestu. Okolo nej sa šírilo podráždené vrčanie a kovový pach krvy. Silné, ostré biele svetlo ju obostrelo zo všetkých strán. Pokúsila sa donútiť telo k ďalšiemu pokusu o útek, ale v okamihu jej obostrela temnota, tak čierna že i svetelný lúč najsilnejšej baterky by ju nedokázal poraziť.