Eye among the blind (Oko medzi slepými)
http://citanie.madness.sk/view-52165.php
Anovell 1907 Jeseň
Moji rodičia boli šťastní ľudia. Žili si pohodlný život v strednej triede, nedalo sa povedať, že si mohli vyskakovať, no ani nemuseli žobráčiť. Jednoducho priemerný, znesiteľný život. Ako mnohí iní, prišli do štádia, kedy ich život vo dvojici už nebavil. Všetko pripravili na príchod nového potomka, vybrali aj dve mená, pre chlapca i dievča, ale keď prišiel ten veľký deň, spálňou sa najprv rozoznel plač mojej sestry, Lucy, a až potom ten môj.
Snažili sa to zvládnuť, bojovali za naše šťastie, klamali nám, tvárili sa, že všetko je v poriadku, i keď ich to vnútri zožieralo. Po pár rokoch sme so sestrou nadobudli pocit, že niečo nie je v poriadku, začal som si všímať ako matkina psychika upadá. Mnohokrát som ju videl sedieť za oknom a vyklopáva akúsi melódiu. Chcel som jej pomôcť, ale Lucy ma vždy zastavila so slovami: „Nechaj to tak, toto nie je náš boj." A ja som zbabelo poslúchol.
Nakoniec, po šestnástich dlhých rokoch klamstiev, nám rodičia povedali čo sa vlastne stalo a ako sa snažili zvládnuť situáciu. Vraj si napožičiavali peniaze od istého dobrotivého pána Herieta, ale nech sa snažili akokoľvek, obchody nešli a nedarilo sa im splácať. Keď na to dobrotivý pán prišiel, rozhodol sa nám všetkým ponúknuť možnosť zbaviť sa tohto ohromného dlhu. Rodičia zaslepení vidinou slobody súhlasili a tak nás upísali k novodobému otrokárovi.
„B-152 vypadol, choď ho nahradiť," povedal mi a pokračoval v ceste. Nečakal ani na moju reakciu, pretože vedel, že jeho želanie je mi rozkazom. Pozrel som na jednu z kuchárok, ktorá práve miesila cesto. Celá sa triasla. B-152 bol jej manžel a to, že vypadol prinajlepšom znamenalo, že odpadol z tepla. Prinajhoršom... nie, to sa určite nestalo.
„Pozriem sa naňho, keď pôjdem okolo," prisľúbil som a ľahko sa usmial. Len poďakovala a vrátila sa späť k robote. Povzdychol som si. Toto sa stávalo častejšie než by jeden dokázal zniesť. Nestrácal som čas a vydal sa zobrať si náradie.
Netrpezlivo som prešľapoval z nohy na nohu, ako som čakal na výťah. Nenávidel som robiť dole v bani. Vlastne som nenávidel robiť v tejto celej prekliatej továrni na soľ. Denne som tu strávil osem hodín, pričom som stále premýšľal nad útekom. Niekam preč, ďaleko od Herieta, od jeho prekliatej továrne, od brán Anovellu... od svojej rodiny. Nechcel som už viac žiť život, ktorý nám zariadili rodičia ich zlými rozhodnutiami. Škoda, že to sa nikdy nestane.
Keď výťah s veľkým rachotom konečne dorazil, známy muž odsunul dvere a rezko vykročil von. Jeho smena práve končila. Aké to šťastie. „Hej," okríkol ma, „ideš pozrieť otca?"
Posmutnel som: „Bohužiaľ nie. Ešte na posledné hodiny ma zavolali dolu. Prosím vás, koľko je hodín?" Muž vytiahol pozlátené vreckové hodinky, na ktorých bolo vidno niekoľko čiernych škrabancov.
„Dvanásť," povedal a rýchlo ich schoval späť do nohavíc. Poďakoval som mu ako som zatváral dvere a spúšťal sa dolu do šachty. Ešte štyri hodiny. Normálne by som mal mať pauzu. Namiesto toho som stál v starom výťahu a mykal sa pri každom divnom zvuku.
Cestou do skladu s vybavením som stretol ešte niekoľko ďalších ľudí. Niektorí končili, iní zase začínali a pár z nich dokonca aj šlo na prestávku. Nerozumel som systému triedenia robotníkov alebo smien, no nebol som platený za premýšľanie. Vlastne, nebol som platený vôbec.
Vzal som si jeden z menších krompáčov, normálny by som ani neuniesol. Nasadil som si jednoduchú helmu a vestu. Prehodil náradie cez plece a povzdychol si. Toto budú dlhé štyri hodiny.
Bolo mi jedno čo si kto pomyslí. Jednoducho som to potreboval, ale aj tak som sedel prikrátko. Moje telo si nedokázalo ani trošku oddýchnuť. Každý pohyb ma stále bolel. Nehovoriac o tom, keď som sa snažil odložiť náradie na miesto. Vzdal som sa snaženia a nechal všetko ležať na zemi.
Celý ubolený som sa vydal na dlhú cestu von z továrne s nádejou, že tam Lucy už bude čakať. Nemal som chuť a ani silu ju hľadať. Bohužiaľ, dochvíľnosť nebola jej silnou stránkou.
V mnohých veciach sme si boli až príliš podobní, neraz nás to dostalo aj do problémov, ale teraz som mohol s čistým svedomím prehlásiť, že ja som bol tým svedomitejším. A hlavne dochvíľnejším.
Posledné kroky som prestal krívať, začal som premáhať všetku bolesť čo mi zúrila v celom tele. Nechcel som pôsobiť zlomeno. Nešlo len o akúsi mužskú hrdosť, ale hlavne som jej nechcel ešte viac ubližovať. Aj tak to máme všetci ťažké a ľútosť ničomu nepomôže.
Vďakabohu, tam v diaľke stála a nervózne klepkala nohou. Ešte nikdy som nebol tak rád, že ju vidím. „Kde toľko trčíš?" povedala namiesto pozdravu. Nezastavil som, no predsa som jej daroval úprimný úsmev.
„Ako si sa dnes mala?" spýtal som sa namiesto odpovede.
„Ale ani sa nepýtaj," začala, „dnes ma poslali umývať podlahu v jedálni na druhom poschodí. Nikoho som tam nepoznala takže som sa ani porozprávať nemohla! No najhoršie bolo, keď nejaký nafúkaný idiot v luxusnom oblečení prechádzal okolo a nechtiac mi kopol do vedra. Musela som začať úplne odznova..."
Potom pokračovala mnohými nadávkami na aristokraciu a ako nás považujú za odpad spoločnosti. „A čo ty? Aký si mal deň?" spýtala sa ma napokon, no odignoroval som ju. Za sebou som začul zvuk kopýt. Rýchlo som ju odtlačil na kraj cesty. Chvíľku na to okolo nás prešiel koč. Nevídali sme ich tu často, pretože si ich ľudia nemohli dovoliť a bohatí našu štvrť radšej obchádzali.
„Znovu ma zavolali dolu, takže nič moc," povedal som, keď sme sa vrátili späť na cestu.
„Takže ako každý iný deň," konštatovala Lucy. Bohužiaľ, nemohol som spraviť nič iné, než prikývnuť.
Domov sme dorazili asi o desať minút neskôr. Lucy šla variť večeru a ja zakúriť v kachliach. Bol to už niečo ako každodenný rituál. Rodičia to síce od nás nikdy nežiadali ale vracali sa domov neskôr a podstatne viac zmorení prácou než my. Keď som skončil, rozhodol som sa zaisť do mesta.
Anovell bol rozdelený na tri štvrte. Najchudobnejšiu, alebo ako som jej rád hovoril, Otrocká štvrť, kde sme žili my. Pracovali sme v továrni za trochu jedla, bývanie a oblečenie. Druhá bola Obchodná štvrť. Tá tvorila akýsi zlatý stred. Ľudia si mohli dovoliť vlastné bývanie, akú-takú kultúru alebo vzdelanie a aj prácu, za ktorú sa nemuseli hanbiť. Poslednou bola Aristokratská štvrť. Plná prepychu a nafúkaných ľudí. Celé dni sa len chválili o tom kto je ako bohatý a kto dokáže lepšie znepríjemňovať život ostatným. Nikto nemal zakázané chodiť do inej štvrte alebo opúšťať tú jeho, ale ľudia vám dokonale naznačia, že tam nepatríte.
Nakoniec som skončil v menšej knižnici v Obchodnej štvrti, takže som mal o prechádzku postarané. Miloval som to tam. Bolo to jedno z mála miest, keď nie jediné, kde som mohol v kľude čítať. Doma ma väčšinou rušil škrabkajúci zvuk Lucynho pera. Ona preferovala písanie vlastných príbehov a ja zase čítanie cudzích. V tomto sme sa celkom dopĺňali. Vždy som jej vedel povedať objektívnu kritiku, aby sme obaja napredovali.
Dorazil som domov až po rodičoch, ktorí už sedeli za stolom. Na večeru bol zemiakový prívarok. Lucy nič iné ani variť nevedela. Nie že by bola neschopná, to nie, no iné suroviny sme ani nedostávali.
Namiesto toho, aby som si prisadol, prešiel som k nej. „Mne daj menej," nebol som až taký hladný, nahováral som si, aj keď v skutočnosti som chcel nechať viac otcovi. Nedávno mi jedna kolegyňa prezradila, že si začal brávať dlhšie smeny, aby to uľahčil mne i Lucy. Nič nám nepovedal, no aspoň takouto troškou sa mu odvďačím. Zaslúži si to.
Len prikývla a nakladala ďalej. Pomohol som jej odniesť taniere ku stolu, potom príbory a nakoniec aj chleba. Dokonca aj ten upiekla zatiaľ čo som ju nechal samú.
Všetci sme sa najedli v tichosti. Potom som spratal zo stola a umyl riad. Lucy mi pomohla, i keď som ju odhováral. Rodičia len odišli spať. Ironicky som sa zasmial nad zaujímavosťou našich životov ako som jej podával ďalší tanier.
Večer som si čítal. Tá kniha ma vôbec nebavila, ale keďže som nebol dostatočne unavený a iná kniha mi doma nezostala, nemal som moc na výber. Všetko by bolo ako každý iný deň keby si Lucy zrazu nesadla na moju posteľ.
„Premýšľala som," začala a ja som sa v duchu niekoľkokrát prežehnal, „čo keby sme šli niekam von?"
Hlúpy nápad. „A kam by sme asi tak išli? Nemáme peniaze, vlastne sme nikým. Nikoho nezaujímajú naše životy. Jediné čo môžeme je pracovať až kým nezomrieme. Nehovoriac o tom..."
Lucy ma prerušila skôr ako som stihol dokončiť myšlienku: „Pôjdeme ku Trom prízrakom." Tri prízraky. Miesto, o ktorom len chýri rozprávali, miesto, kde umelci mohli prezentovať svoje výtvory bez zábran či strachu, miesto, ako stvorené pre ňu, aby sa predviedla svetu, povstala z popola a nepriazne osudu.
Síce som pre svoju sestru chcel to najlepšie, no moja racionálna myseľ kričala opak. Ani som sa neobťažoval spustiť oči z knihy: „Nie."
Prisunula sa ku mne bližšie: „Prosím." Skúšala na mňa tie jej psie oči, ktoré ma už toľkokrát presvedčili.
„Nie," zopakoval som a pretočil na ďalšiu stranu.
„Erick," chytila ma za bradu a prinútila pozrieť sa na ňu, „v živote sú chvíle kedy sa musíš rozhodnúť medzi tým čo je jednoduché a čo je správne. Toto je jedna z nich." Po krátkej odmlke dodala: „Prosím. Sprav to pre mňa."
Okamžite som oľutoval, že som ten jej nápad vôbec zvažoval: „Ako?"
„Vezmeme si rodičovské veci, aby sme zapadli. Nechali si oblečenie z mladosti. Možno trochu nemoderné, ale viac nemáme."
„A ako sa chceš dostať dnu?" Omnoho väčší problém bude sa tam aj udržať neprezradení. Neviem sa správať tak snobsky ako oni.
„Čo myslíš tým ako? Normálne prejdeme hlavnými dverami, hlupáčik. Nejdeme vykrádať banku."
Hlasno som vzdychol a pokrútil hlavou, no Lucy vedela, že ma dostala. Šibalsky sa usmiala a odišla z našej spoločnej izby. Ja som ešte chvíľu sedel na posteli stratený vo vlastných myšlienkach. Čo jej to zase v tej chorej hlave len napadlo? A čo mňa napadlo ísť do toho s ňou? Prvýkrát v živote som mal v pláne spraviť niečo správne namiesto jednoduchého a už teraz som to ľutoval.
Radšej som vstal skôr, než by som si to rozmyslel a šiel si pre otcove staré oblečenie. Snažil som sa byť čo najtichší, aby som nezobudil rodičov, no ani jeden z nich ešte nespal. Nič mi nepovedali a na nič sa ma ani nepýtali. Nikdy by som nepovedal, že spoločnosť môže takto zlomiť človeka.
Už oblečený v jednoduchých hnedých nohaviciach s čiernym opaskom, bielou košeľou a vestou krémovej farby som čakal na ulici. Zrazu som sa ani tu necítil vítaný. Každý jeden okoloidúci mi daroval pohoršený či závistlivý pohľad.
Keď konečne Lucy vyšla von, okúzlila nie len mňa. Mala elegantný aj keď jednoduchý čierny kostým. Pamätal som si, že ho mama mala len raz, no určite na nej nevyzeral tak dobre.
Jeden kabát som mal prehodený cez plecia a druhý som podal Lucy. „Vyzeráš úžasne," usmial som sa, „ostrihala si si aj vlasy?" Ona len prikývla a naznačila mi, aby som nastavil ruku, nech sa ma môže chytiť.
Popravde sa mi viac páčila predtým, ale toto bola jej chvíľa, jej večer a preto som nič nepovedal. Spolu s vlasmi stratila aj istú detskosť, ktorá ju akosi prenasledovala celý život.
O chvíľu sme prešli za továreň a tým aj odišli z Otrockej štvrti. Pred nami sa rozprestieralo poloznáme prostredie: Obchodnícka štvrť. Spomínal som na tie rôzne miesta, kde sme sa hrávali ako deti, keď ešte život bol znesiteľný.
Ako sme prechádzali, ľudia namiesto toho, aby len zízali, nás začali zdraviť. Muži jemne nadvihli svoje klobúky alebo občas cylindre a ženy naznačili jednoduchý úklon. Ich gesto som opätoval, no Lucy nie.
„Čo povedali rodičia?" prerušil som ticho ako sme sa náhlili k Trom prízrakom.
„Nič. Doslova nič. Mama sa zmohla na to, aby ma objala a usmiala sa. Otec sa ani len s tým neobťažoval."
„Nevyčítaj im to," zastavil som ju, „aj pre nich to boli rovnako ťažké mesiace ako pre nás, ba dokonca ešte ťažšie. Snažia sa byť najlepšími rodičmi akými dokážu byť." Prikývla a bez ďalších slov sme pokračovali v ceste.
Ako sme sa blížili k Aristokratskej štvrti, ulice sa začali vyprázdňovať. Pouličné lampy mali pridané vzory, chodník tvorila dokonalá jednoliata dlažba, bež akýchkoľvek dier, budovy boli vyššie, návesné štíty elegantnejšie a vkusnejšie. Všetko pôsobilo akosi cudzo.
Vrátili sa aj neisté pohľady ľudí. Predpokladal som, že to je kvôli môjmu klobúku. Tu už všetci nosili cylindre. Chcel som zapadnúť a preto som začal okoloidúcich zdraviť rovnakým gestom, ktoré som obkukal predtým. Niektorí mi odzdravili, ale našli sa aj takí, ktorí ohrdnuto otočili hlavou. Lucy sa stále len náhlila vpred a ignorovala všetky spoločenské pravidlá.
Zastala pred najvyššou budovou v centre. Zo všetkých okien vychádzalo žlté svetlo, na prízemí sa mihali siluety ľudí s pohármi v ruke a zvnútra šla dobrá nálada. Slávne Tri prízraky.
Pozrel som na Lucy s nedôverou: „Posledná šanca vrátiť sa." Namiesto odpovede ma pustila a otvorila dvere. „Prečo to s tebou nikdy nemôže byť jednoduché," hlesol som ako som k šiel za ňou po schodoch. Dnu sme vstúpili spoločne.
Na okamih ma oslepilo umelé svetlo všetkých olejových lámp a lustrov. Lucy mi zatiaľ natlačila do ruky jej kabát. „Ja sa idem pripraviť, ty zanes kabáty a nájdi si miesto." Nečakala na moju odpoveď a ihneď sa stratila v dave. Hodnú chvíľu som tam len stál snažiac sa vymyslieť čo budem robiť.
„S vládou aristokracie súhlasím, ale myslím, že oligarchia je už priveľa," rozčuľoval sa muž s vychádzkovou palicou v ruke.
Oproti nemu stála neprirodzene veľká osoba, celá zahalená do čiernej látky s bielou maskou na tvári: „Ak by sa vám darilo vykorisťovať tých úbohých ľudí v továrni ešte viac, určite by ste hovorili inak."
„Čo si to-" začal sa rozčuľovať muž s palicou a následne aj odišiel. Záhadná osoba sa pomaly otočila a pozrela na mňa. Zadíval som sa do jeho prázdnych čiernych očí v tvare polkruhu s oblou časťou otočenou nahor. Prešiel mi mráz po chrbte. Neviem či ma viac znervózňoval jeho záhadný namaľovaný úsmev v rovnakom polkruhovom tvare, alebo šev čo sa tiahol stredom jeho tváre a končil až na špicatej brade.
Prešiel ku mne. Jeho plachta zostávala stále v rovnakej štruktúre aj keď chodil. Akoby sa len vznášal. „Ste tu nový," skôr oznámil než sa spýtal, no ja som aj tak nervózne prikývol, „divák alebo umelec?"
Hlas sa mi triasol: „Divák. Prišiel som so sestrou, tá má poviedku."
„Mladé talenty," vykríkol radostne, „potrebujeme viac mladých talentov! Poďte, ukážem vám kde si môžete sadnúť." Neisto som ho nasledoval.
„Čo si myslíte o práci svojej sestry?" jeho otázka ma vyviedla z miery. Ešte nikdy som takto nad jej poviedkami neuvažoval. Väčšinou som balansoval na hranici, aby som jej neublížil, no zároveň, aby som ju neoklamal.
„Úprimne, neviem," odpovedal som neisto. Muž v maske zastavil a otočil sa ku mne. Chcel počuť viac.
„Nemyslím si, že ide o niečo náročné, predsa len je to zopár strán textu, ktorý vytvorí príbeh, ale zároveň, nech je môj názor akokoľvek kritický na všetkých umelcov, sám by som nedokázal vytvoriť nič lepšie, či dokonca na rovnakej úrovni. No radšej to nechám na skúsenejších, aby rozhodli, na tri prízraky."
Vtedy som si uvedomil, že muž stojaci oproti mne je jedným z nich. „Múdre. Nesebecké. Zaujímavé. Každý jeden aristokrat, ktorého som kedy stretol povedal, že jeho dielo je dokonalé. Zvláštne. Už som strácal nádej, ale možno sa nakoniec nájde niekto kto dokáže vidieť v týchto slepých časoch."
Trochu neisto a trochu zmätene, som poďakoval, teda aj by som poďakoval, keby sa za mojím chrbtom zrazu neobjavila Lucy. Okamžite mi vytrhla oba kabáty z ruky: „Ja sa o to postarám, ty si choď sadnúť. Už to bude začínať."
Otočil som sa na prízrak, ktorý mi rukou ukazoval kadiaľ mám ísť. Tentokrát som mu už poďakoval. „Dúfam, že sme sa nestretli naposledy pán..."
„Erick," dokončil som zaňho
„Erick," znel potešene, no nedával som tomu väčší význam.
Prišiel som do veľkej miestnosti s desiatkami ľudí. Na jednej strane boli miesta na sedenie a na druhej pódium. Všetci hlasno debatovali, i keď nie o umení. Prešiel som k poslednému radu a sadol si úplne vľavo. V mojej blízkosť, predo mnou, sedel tučný chlapík, ktorý potichu chrochtal. Potlačil som svoje znechutenie.
Steny lemovali mnohé obrazy. Každý jeden z nich bol namaľovaný rovnakým štýlom a podpísaný rovnakými iniciálami: LSK. Jediná badateľná zmena bola v nich. Čím staršie sa obrazy zdali, tým kostrbatejšie iniciály, alebo sa dokonca postupne zmenšovali, až kým pri poslednom nesplynuli do obrazu. Pri ňom sa začínalo obrovské pódium.
Postupne tam chodia jednotliví umelci a prezentujú svoje diela. No nechápal som významu obrovskej platformy za ním. Bola tak vysoká, že ktokoľvek by sa tam postavil určite by si udrel hlavu o strop.
Moje myšlienky prerušil nával ľudí, ktorí sa nahrnuli dnu. Väčšinou zapĺňali predné rady. Postupne som si každého jedného z nich prezeral. Skúšal som napodobniť ich chôdzu, mimiku i výraz tváre. Ak mám zapadnúť, musím byť dokonalý.
Zniesol sa ku mne hlas, ktorý patril mladej, pôvabnej žene. Nerozumel som jej a prišlo mi neslušné pýtať sa znova, tak som len prikývol, dúfajúc, že nebude chcieť nič viac.
„Ach, Gubert? Si to ty?" prehovorila ešte predtým než sa posadila. Okamžite som sa celý zmätený otočil jej smerom, rovnako ako chlapík predo mnou. Na tvári bol ešte zašpinený od čokolády a v ústach niečo prežúval. Odtiaľ pochádzali aj tie divné zvuky čo som počul predtým.
Muž predo mnou sťažka preglgol ešte stále veľké sústo, očividne sa ponáhľal a poriadne ho nerozžul: „Och, Elie, rád ťa znova vidím!" Cítil som sa hlúpo. Ako som si len mohol myslieť, že si ma pomýlila s niekym ako je on? „Vidím, že si dnes prišla so spoločnosťou," dodal. Obaja na mňa pozreli so zdvihnutým obočím.
„Nie," Elie sa zasmiala, „sedel tu už predtým. Vlastne ani neviem kto to je."
„Som Erick," predstavil som sa s pohľadom upretým k zemi. Obaja mi darovali neistý a zároveň trochu rozpačitý pohľad a pokračovali vo svojej konverzácií akoby som tam ani nebol.
„Kde si bol minulý týždeň?" spýtala sa vyčítavo Elie, „premeškal si moju báseň Ohlušujúce ticho."
Nečakala na jeho odpoveď, keďže sa vrátil k hodovaniu na koláčoch: „Určite si sa niekde napchával. Ako vždy. Nenájdeš si ani chvíľu, aby si sa venoval umeniu, jedlo je všetko na čom ti záleží." On len pokrčil plecami a otočil sa jej chrbtom. „Hovädo!" udrela ho zozadu po hlave.
Potichu som sa zasmial. Nečakal som, že aj aristokrati sa správajú takto... detinsky. Elie si ma všimla a pridala sa ku mne.
„Ja by som si rád vypočul vašu báseň," prihovoril som sa, „páči sa mi ten oxymoron, ktorý ste tam vložili." Ani neviem prečo som to vlastne povedal, asi som chcel byť len slušný.
Nemo na mňa pozerala, či dokonca zízala, až mi to bolo nepríjemné. Možno som zle pochopil čo oxymoron znamená? Predsa je pravda, že to bola Lucy, kto ma to slovo naučil.
„Úchvatné," znela odpoveď, keď konečne prehovorila, „je len málo ľudí, ktorí to slovo poznajú a vždy v mojich očiach stúpnu ak ho použijú." Nechcel som si to priznať, ale potešilo ma to.
Celá miestnosť stíchla ako vstúpila prvá vysoká postava oblečená celá v čiernom a s maskou na tvári. Postupne ho nasledovali ďalšie štyri. Všetci vyzerali rovnako. Odlišovali sa len maskami. Zasadli na platformu za pódiom.
„Ste tu prvýkrát, však?" zasmiala sa mi do ucha Elie. „Poznám to podľa toho výrazu. Sú to prízraky. Ten napravo," ukázala na muža s úsmevom otočeným nadol, „to je Ten, ktorý je smutný." Očividne im došla fantázia práve v momente, keď vymýšľali ich mená.
Prstom prešla na postavu vedľa, ktorá mala namiesto úsmevu len niekoľko krížikov. „Ten, ktorý mlčí."
Ďalšej postave chýbal akýkoľvek úsmev. Doslova. Mal len pár čiernych očí. „Ten, ktorý načúva."
Tentokrát maska s rovnou priamkou ako úsmev. „Ten, ktorý nevie."
A posledný bol prízrak, s ktorým som mal už tú česť spoznať sa. „Ten, ktorý je šťastný."
„Prečo sa to tu volá Tri prízraky, keď v skutočnosti ich je až päť?" spýtal som sa akonáhle dokončila svoj výklad.
„Neviem. Strávila som tu väčšiu časť svojho života, ale očividne to nie je dosť na to, aby mi to prezradili." V jej hlase som začul jemný náznak pobavenia. Náš krátky rozhovor prerušili vzdialené kroky. Predstavenie sa začalo a prišiel prvý účinkujúci. Začínali básne.
Každú sme spolu s Elie rozoberali v krátkych útržkoch ticha. Mala skutočný prehľad a ja som jej miestami nestíhal. Niekoľkokrát som musel prikývnuť a predstierať, že rozumiem o čom hovorí, aj keď som nemal ani len najmenšieho tušenia. Nechcel som to uznať ale jej spoločnosť sa mi páčila čím ďalej tým viac.
Popravde som nerozumel úlohe prízrakov. Celú dobu tam len bez slova sedeli na svojich miestach. Vlastne celý priebeh večera ani nijak nekorigovali ani neovplyvňovali. Niekto prišiel odrecitoval svoju báseň, diváci mu venovali potlesk - zo slušnosti alebo pretože sa im to skutočne páčilo - a potom prišiel ďalší umelec.
Sedenie ma už začínalo unavovať a básne sa mi začali splývať. Samozrejme, stále sa menili pozitívne s negatívnymi, o ženách a o prírode, ale už som sa nevedel dočkať Lucynej poviedky. Myslím, že Gubert mal rovnaký názor, keďže medzičasom zaspal.
Hneď ako skončila posledná báseň všetci sa bez akéhokoľvek oznamu alebo vyzvania postavili a vyšli z miestnosti. „Prestávka," oznámila mi Elie. Chcel som ísť pozrieť Lucy a dodať jej trochu sebavedomia, i keď to nepotrebovala, no moje plány narušila Elie.
„Poďte so mnou, Erick. Chcem vám niečo ukázať." V tom momente ma moja zvedavosť premohla a tak som ju poslušne nasledoval. Chrápajúceho Guberta sme nechali samého v miestnosti s prízrakmi a mojim klobúkom.
Po schodoch sme vyšli na strechu s presklenou kupolou v strede. Opatrne sa okolo nej preplížila až na okraj strechy. Eliena veľká sukňa jej to moc neuľahčovala. Svižne som ju nasledoval.
Posadila sa na okraj a ja som zostal stáť za ňou. Výhľad čo sa rozprestrel pred nami mi vyrazil dych. Celé mesto sme mali akoby na dlani. Všetky tie svetlá lámp, všetky tie budovy, všetky tie osudy nič netušiacich ľudí. Úchvatné.
„Keď som bola malá chodila som k Trom prízrakom len kvôli tomuto výhľadu."
„Je nádherný," prisvedčil som.
„Povedzte mi Erick," začala, „ako to, že som vás ešte nikdy predtým nestretla? Človeka ako ste vy by som si určite zapamätala."
„Prisťahoval som sa len nedávno," snažil som sa vymyslieť čo najuveriteľnejšiu lož.
„Odkiaľ pochádzate?"
Jej otázky akoby nemali konca. Nevedel som čo povedať. Nepoznal som iné mestá okrem Anovellu.
„Rozumiem," prehovorila napokon, „ospravedlňte moju zvedavosť." Chcel som ju upokojiť, možno nakŕmiť ďalšími lžami, ale nestihol som. „Som rada, že ste si vybrali naše mesto. Už som unavená z tých všetkých snobov, ktorí pomaly ničia všetko vďaka čomu bol Anovell vždy výnimočný."
V duchu som sa cítil polichotený. Možno bolo hlúpe hádzať všetkých aristokratov do jedného vreca: „Skúšali ste odísť aj za hranice tejto štvrte? Všimol som si vcelku enormné rozdiely medzi jednotlivými vrstvami." A nie len ekonomické.
„Zbláznili ste sa?" oborila sa na mňa, našťastie zostala otočená chrbtom „tí hlupáci nemajú zmysel pre umenie! Jediné čo vedia je pracovať a kradnúť si aj tú trochu, ktorú majú."
Nepotreboval som počuť viac. Otočil som sa a potichu odišiel, dokonca si ma ani nevšimla, radšej sa sústredila na svoje prázdne urážky. Mýlil som sa, všetci sú rovnakí.
Neponáhľal som sa. Bez Elie som ani nevedel koľko mám ešte času, kým predstavenie znovu začne. Ako som sa blížil k miestnosti počul som známy hlas. Lucyn hlas.
„Čo z toho, že zajtra bude lepšie? Ráno sa zobudím a je dnes." Zaznela posledná veta. Premeškal som to. Zapredal som vlastnú sestru. Chvíľu to trvalo, ale aj Lucy si vyslúžila burácajúci potlesk obecenstva. Dokonca sa pridal aj Ten, ktorý je šťastný. Nie tak ako ostatní, ale pridal sa. Videl som to a som na ňu hrdý.
„Ale ona je len otrokyňa!" zakričal niekto v dave a potlesk okamžite stíchol. Nahradili ho zmätené pohľady ľudí, ktorí sa dívali na všetky strany, aby zistili komu ten hlas patril, rovnako ako Lucy. Jej pohľad sa zastavil na mne. Na jej tvári som nevidel hnev ani znechutenie, len smútok a sklamanie.
Stokrát som si v duchu povedal, že som to spravil preto, aby som všetkým ostatným ukázal čoho je aj spodina schopná, že aj my máme zmysel pre umenie, a nie preto, že som jej závidel jej úspech.
Predsa len, stokrát opakovaná lož sa napokon stáva pravdou...