Nový dokonalý štát

David sa zobudil s odhodenou prikrývkou. Za posledné dni sa to zmenilo na každodenný rituál. Nanešťastie, dnes to nebolo len tak hoc aké ráno. Zobudil ho jeho chichotajúci sa starší brat, ktorý práve prišiel k nim domov a bez ohľadu na to, či niekto v izbe spí alebo nie, si ľahol na posteľ oproti nemu. Kedysi, kým tam ešte býval, patrila jemu. David to neriešil, už si na brata zvykol. 

  Zamieril do kúpeľne, kde si opláchol tvár prúdom studenej vody. V zrkadle uvidel obyčajného chlapca na hranici dospelosti, síce trochu unavený, no aj skrz to sa usmieval. David nebol ničím výnimočný, okrem jeho veľkých zvedavých očí, nemal žiadne výrazné črty, ktoré by kradli pohľady žien, či vyvolávali závisť v očiach mužov. Svojou priemernou výškou a priemernou postavou pôsobil dokonale normálne, či akosi neviditeľne. Niekto by ho nazval nezaujímavým, no práve takí ľudia sú ako čistý papier, z ktorého sa môže stať majstrovské dielo, alebo len zbytočný odpad.
  Z kuchyne sa ozvala jeho mama, bezducho sa zasmiala na pravidelnej rannej relácií. Síce každý deň vysielali nové a nové časti, menili sa hostia i moderátori, no veľa vtipov bolo podobných a názory vždy smerovali ku chvále Nového dokonalého štátu. Ľudia síce nemohli vypnúť svoj televízor, ale aj skrz sa mnohí rozhodli sledovať rannú i večernú reláciu.
  Z hrdzavej chladničky si vzal ovsenú kašu. Bola studená a nechutná, čiže rovnaká ako včera. Misku si položil na stôl, vedľa mamy. Navzájom sa ignorovali, akoby tam ani nebol, až kým David neprehovoril: „Prečo to sleduješ?"
  „Prečo sa na to pýtaš?" odpovedala jeho mama. David už vtedy pochopil, že to bolo hlúpe a mal radšej zostať ticho, no ona pokračovala: „Možno to je tým, že sa nevieš zmieriť so svojim životom a preto si myslíš, že nikto z nás to nedokáže, ako tvoj otec. Alebo si len hlúpy burič..."
  „Nie som burič-" skúsil namietnuť, ale zastavila ho zdvihnutím ruky.
  „Neskončila som," poznamenala sucho a pokračovala, „no aby som odpovedala na tvoju patetickú otázku... Baví ma to. Oni aspoň prinášajú trochu noblesy do tohto zatuchnutého príbytku. Mal by si ich sledovať viac. Môžeš sa od nich veľa dozvedieť. Určite viac než z tých tvojich prehnane zdramatizovaných knižiek."
  David prevrátil očami a radšej už nič nepovedal.
  „Choď už do inštitútu. Nech ťa tu nestretne otec. Vieš ako vždy vyvádza." Nehovoriac o tom, čo spraví, keď tu nájde jeho brata, Marca. Jediné čo Marcovi zostáva je dúfať, že ich otec bude príliš unavený z roboty a pôjde si odpočinúť do svojho vysedeného kresla, ktoré drží len vďaka otcovej silnej vôli.
  Keď David vyšiel z vchodových dverí, začul vzdialené kroky, či skôr dupot. Niekto šiel k nemu vo veľmi ťažkých topánkach. Za krátky moment sa spoza rohu vynoril sused, čo býval o tri poschodia vyššie. Ako prechádzal okolo, kus odevu sa mu zachytil o zábradlie. Nezastavil, aby si ho vyslobodil, namiesto toho zatiahol silnejšie a roztrhol si svoje šedé montérky, ktoré kedysi dávno bývali modré. David počkal, kým sa starý robotník stratí za druhým schodiskom, až potom pokračoval ďalej. Zostávalo mu zísť ešte osem poschodí.
  Všetci ľudia z mesta bývali v jednom obrovskom bytovom dome. Nápad Vodcov, aby nevznikali medzi ľuďmi zbytočné rozdiely. V prvých týždňoch všetkých prominentných obyvateľov Nového dokonalého štátu dávali na vyššie poschodia, mnohí sa doslova bili, aby mohli byť na samom vrchu, až kým si neuvedomili, že výhľad na zničenú zem, ktorá zostala po vojne, nestojí za nič a zároveň sa nemohli pohodlne prepraviť až nahor. Po tom zistení veľmi rýchlo vymenili všetky byty. Odvtedy sú najnešťastnejší navrchu a každý deň musia vychádzať na deviate, ako David, či dvanáste, ako iní chudáci, poschodie minimálne dvakrát denne.
  David zišiel tri poschodia. Už z diaľky mohol počuť hlasné mľaskanie prerušované vášnivými stonmi. Na chvíľu zastal na medziposchodí, premýšľal, či tam má vtrhnúť a vyrušiť kohokoľvek pri čomkoľvek, čo práve robia, ale povedal si, že už mu to je jedno. Sklonil hlavu a pokračoval vo svojej ceste.
  Prvá si ho všimla žena. Okamžite od seba odstrčila jej manžela, ktorý pravdepodobne odchádzal do práce. Mal na sebe oblečenú šedú košeľu, vyblednuté čierne nohavice a decentne vyzerajúce topánky. Chvíľu sa tvárili akoby sa nič nedialo, no hneď ako David odišiel na nižšie poschodie, vrátili sa k ich lúčeniu. Nakoniec sa ozvalo zabuchnutie dverí a mladomanželia pokračovali v tom, čo začali na chodbe.
  Zastal. Párkrát potiahol nosom, aby identifikoval zvláštnu vôňu, ktorá sa šírila bytovkou už od štvrtého poschodia, no stále silnela. Káva, výsada úspešných. Ale na tom nebolo nič zvláštne. Predsa len, mnoho privilegovaných si ráno doprialo tú zvláštnu čiernu tekutinu. Nie, toto bolo niečo iné.
  Otvorili sa dvere a na chodbu vyšiel muž v strednom veku s dokonale upravenými vlasmi, čistým modrým oblekom, šálkou v ruke z ktorej sa parilo a novinami pod pazuchou. Noviny... ďalšie zbytočné médium.
  „Pán Nethersole," oslovil ho David, „prosím, nechajte ma pomôcť vám."
  Nethersole zdvihol pohľad od svojich nemotorných rúk, s ktorými sa pokúšal zamknúť dvere: „Budem viac než vďačný."
  David mu s úprimným úsmevom vzal noviny i šálku. Nethersola mal rád. Síce dokázal byť občas otravný, hlavne, keď sa cez noc zle vyspal, no väčšinou mu ponúkol rôzne novinky zo zákulisia Nového dokonalého štátu. Pracoval ako vedec, takže vždy vedel niečo nové.
  „Tak," Nethersole začal ich typický rozhovor, „ako sa darí rodičom?"
  „Nebudem klamať," David mu podal kávu, „nelepší sa to, no všetci sa snažíme."
  Nethersole si odsrkol zo stále horúcej tekutiny: „Rozumiem. Predsa len nikto nepostaví nový štát za jednu noc, no nemám pravdu?" Zasmial sa na svojom vtipe, David mu nerozumel, no nechcel, aby sa cítil zle, tak sa k nemu pridal.
  „Inak," pokračoval Nethersole, „vieš o tom, že práve dnes spúšťame novú továreň v severnom bloku, ktorá by mala slúžiť predovšetkým pre ženy? Chceme tam zaviesť niečo, čo by mohli robiť a nemuseli len sedieť doma, starať sa o deti, alebo niečo také. Predsa len, byť stále zavretý doma musí byť na zbláznenie."
  „Už ste mi o tom hovorili. Takže sa to konečne podarilo?"
  „Áno," prikývol Nethersole, „aj keď ešte chvíľu potrvá, kým budeme môcť zamestnať prvých ľudí, no je to na dobrej ceste!" Potešene pokračoval mnohými príhodami, ktoré sa mu udiali pri vybavovačkách s úradmi, konštrukcií návrhov, alebo ako sám riadil stavbu, keď stavbyvedúci vážne ochorel.
  Už boli asi na polceste ku laboratóriu, kde Nethersole pracoval. Vtedy si uvedomil koľko toho narozprával a tak sa spýtal: „Ako sa ti vlastne darí v Inštitúte pre vzdelávanie? Za pár dní budeš mať skúšky, však?"
  David, ešte stále neprebudený, počúval Nethersola len spolovice: „Čo? Teda, áno. Ďakujem za opýtanie. Ak mám pravdu povedať, celkom sa nudím. Všetky knihy čo nám dali som mal prečítané ani nie za týždeň, nehovoriac o jazyku, sám by som dokázal písať eseje a eseje bez akýchkoľvek väčších problémov. Ale, bohužiaľ, stále tam musím každý deň sedieť." Na záver ešte pokrčil plecami, aby to nevyzeralo, že nedajbože kritizuje systém.
  „S tým by som ti mohol pomôcť," navrhol mu Nethersole, „keď prejdeš skúškami a nezapáči sa ti žiadna z ponúkaných prác, o čom pochybujem, tak príď ku mne. Niečo vymyslíme." Na krátky moment ho familiárne objal okolo ramien.
  David nevedel čo robiť, čo povedať, stále len vyvaľoval oči: „Ďakujem, moc to pre mňa znamená... ja..." Skôr než sa stihol spamätať, Nethersole už bol preč a akurát vchádzal do jednej z mnohých budov východného, najbližšieho, bloku. Dokonca si aj od neho zabudol vziať svoje noviny. Nestalo sa to poprvýkrát, takže namiesto toho, aby to riešil, radšej zamieril do Inštitútu pre vzdelávanie. Už aj tak stratil dosť času.

-

  Budova na kraji Nového dokonalého štátu, Inštitút pre vzdelávanie mladistvých dvanásteho až šiesteho poschodia. Tento inštitút ich učil najmä ako sa starať o rôzne rastliny a zvieratá, ako rozoznávať mnohé horniny, ako narábať s nástrojmi a v pokročilejších rokoch aj základy gramotnosti.
  Najzvláštnejšie na celom vzdelávacom procese bolo, že výučbu mnohí ani nezvládali. Nový dokonalý štát bol ešte primladý, aby sa zbavil všetkých kultúrnych rozdielov, či rôznych nárečí, ktoré boli kedysi celosvetovými jazykmi. Len málo rodičov sa snažilo, a predovšetkým, učilo svoje deti spoločný jazyk. Radšej ich naučili svoj materinsky, v tom prípade bola pre nich táto výuka ako stvorená.
  Ale to nebol Davidov prípad. Jeho matka zanevrela na svoje korene, nikdy nerozprávala o predošlej zemi, nikdy nespomínala na to ako bolo kedysi lepšie. Ona bola nadovšetko spokojná s novým systémom a to vkladala aj do svojich detí. Na rozdiel od jeho otca. Tomu vládcovia vzali jeho milovaný alkohol, samozrejme, že bude nenávidieť celý svet, len škoda, že názor starého ožrana nikoho nezaujíma.
  Keď David konečne dorazil do triedy, všetci poslušne sedeli vo svojich laviciach a dívali sa pred seba, až na jedno dievča v druhej lavici pri dverách. Tá si horlivo čítala akúsi malú fialovú knihu. David sa rýchlo posadil na svoje miesto v poslednej lavici v strede.
  Ani nie za minútu do miestnosti vstúpila päťdesiatnička s okuliarmi, svetlou blúzkou a dlhou béžovou sukňou. Na jej dlhom krku sa vysoko týčila hlava s povýšeneckým výrazom. Neexistuje nik, kto by tú ženu mal rád, dokonca ani jej manžel, či dcéra.
  „Dobrý deň trieda."
  „Dobrý deň madam Etheringtonová," ozvali sa zborovo všetci žiaci. Učiteľka striehla svojim jastrabím pohľadom na konkrétnych chlapcov, pri ktorých mala podozrenie, že by mohli pokaziť jej honosné, ale zbytočne ťažké meno.
  Nakoniec nikoho nenašla a tak pokračovala ďalším ranným zvykom: „Keď sme sa už tak pekne privítali, je čas, aby sme zvolali na slávu našim dobrotivým Vodcom. Pracujú nepretržite celé dni i noci, aby nám všetkým zabezpečili pohodlný a ničím nerušený život."
  Všetci vyskočili na nohy, pravú ruku položili na srdce, vypli hruď a bezducho sa dívali pred seba, zatiaľ čo ich učiteľka spievala patriotickú pieseň. Niektorí žiaci sa k nej dokonca pridali, iní len hýbali perami. David patril k tým, ktorí spievali, no len potichu, pre seba.
  „Krásne," poznamenala učiteľka. Na jej stole ju už čakal predpripravený pohár vody spolu s knihou. Ovlažila si hrdlo a pohľadom, z ktorého tuhla krv v žilách počastovala celú triedu. „Krásne," zopakovala, „len niečo nebolo v poriadku. Možno malá drobnosť." Dvoma prstami sa oprela o stôl, všetkú svoju pozornosť presunula na lavice pri dverách.
  „Malinký detail, ktorý kazil náš zážitok," pomalým krokom zamierila k jednej z lavíc, „pravdepodobne by si to nik nevšimol, ale zabúdate na malý fakt. Našich milovaných Vodcov dokáže uraziť aj taká banalita, ako keď niekto nedáva pozor pri piesni, čo im prevoláva na slávu, ale namiesto toho si číta knihu. Čo si o tom myslíte, slečna Penningtonová?"
  Celá trieda sa otočila na dievča v druhej lavici. Tá rýchlo zaklapla knihu a schovala si ju pod stoličku. „Prepáčte, už sa to nebude opakovať."
  Madam Etheringtonová sa nekompromisne usmiala: „Som si istá, že nie, ale nebudeme riskovať, však?"
  Dievča sťažka preglglo. Dívala sa jej priamo do očí, no dlho nevydržala. Po krátkej chvíli sa podvolila, siahla pod svoju stoličku a podala jej knihu. „Ďakujem," zvrtla sa na päte a odišla k svojmu stolu, bez toho, aby sa pozrela, čo za knihu to bolo.
  „Tak trieda, budeme pokračovať tam, kde sme skončili naposledy. Prosím, otvorte si knihy na strane dvadsaťtri a Ralph môžeš začať, potom budeme pokračovať jeden po druhom, tak ako vždy..."
  Všetci ju poslúchli, až na slečnu Penningtonovú, tá bezducho hľadela pred seba a niečo si šepkala.
  Ani David sa nehrnul do čítania nudného historického textu, ktorý opisoval chabé dejiny ich mesta. Možno aj preto mala tá kniha len niečo cez päťdesiat strán. Už dávno ju prečítal, na prvej hodine, keď im ich rozdala. Radšej si krátil chvíľu pozeraním sa von z okna. Sledoval ako všetko krásne zapadá, nik sa nikam neponáhľa, všetko je v dokonalej harmónií. Podarilo sa im to. Vytvorili Nový dokonalý štát, i keď bol len o veľkosti mesta.

-

  David blúdil mestom ešte dve hodiny. Prechádzal sa sem a tam, ešte si nenašiel svoje obľúbené miesto hoci tu žil už šestnásť rokov, čo podľa nových zákonov znamenalo dospelosť. O týždeň bude na všetko sám, nebude nik, kto by ho držal za ruku a ukazoval cestu. Bude sa musieť zaradiť do bežného života, nájsť si prácu i ženu, dokonca sa aj odsťahovať od rodičov.
  Začínalo sa stmievať, čas ísť domov. Už z diaľky mohol vidieť ako veľká skupinka mužov prichádza skrz východnú bránu. Tam, niečo menej než hodinu cesty, sa nachádzala uholná baňa, v ktorej pracovali všetci z dvanásteho poschodia. Občas tento nepekný osud postihol aj ľudí z nižšieho poschodia, rovnako ako jeho otca, keď prišli o prácu, alebo jednoducho potrebovali viac ľudí v kameňolome, či v bani. Napriek ťažkej práci, tam mnohí chodili radi. Na ich mozoľoch sa budoval Nový dokonalý štát, ktorý budú raz všetci ospevovať.
  Prišiel v najhoršej možnej chvíli, takže sa musel doslova pretláčať davom, aby sa dostal do svojho vchodu. Vtedy si všimol pomerne veľkú skupinu ľudí postávajúc v polkruhu o dva vchody ďalej. Žmúril tak silno, až ho z toho oči rozboleli, ale nič si nevšimol. Rozhodol sa preskúmať to z blízka.
  „Prosím, prosím," počul z diaľky zachrípnutý hlas, „nič sme nespravili my-" Slová stíchli a nahradili ich údery obuškom výkonnej moci muža siedmeho poschodia. Boli omnoho tvrdší než tí z ôsmeho, väčšinou ich využívali na chytanie zločincov a tých z ôsmeho zase na riešenie malicherných susedských konfliktov.
  David sa konečne dostal dosť blízko, aby videl, čo sa tam deje. Dobitú ženu ťahali za ruky po prašnej ceste smerom na námestie. Vôbec sa nezaujímali o jej odhalené telo či roztrhané šaty.
  Nasledoval ich muž v rovnakom veku i stave, avšak šiel po vlastných s rukami za chrbtom. Tvár mal sfarbenú do fialova, nik by ho v tom stave nespoznal. Sledoval len svoje nohy a kráčal vpred.
  Posledné šlo dievča so sprievodom ďalších dvoch mužov. Našťastie, nebola dobitá tak ako jej rodičia, no predsa mala rozbitú peru. Pravdepodobne nevzdorovala, keď videla čo spravili s jej rodičmi. Možno vycítila jeho pohľad, i keď ju sledovali tucty iných, a otočila sa jeho smerom. Usmiala sa naňho. Nie zamilovane, ani túžobne, skôr bolestivo, akoby si uvedomovala, čo práve spáchala svojej rodine, kvôli jednej hlúpej chybe.
  Pri jej prázdnom úsmeve Davidovi zovrelo hrdlo. Odišiel skôr ako sa dav rozišiel. Nechcel na seba upútať žiadnu prebytočnú pozornosť a tak pomalým krokom vyšliapal až na deviate poschodie. Na nikoho sa nepozrel, s nikým sa nerozprával, snažil sa nepremýšľať nad svojou spolužiačkou z Inštitútu pre vzdelávanie.
  Hneď ako prišiel domov zamieril do svojej izby. Ignoroval zvedavý pohľad mami, ktorá sedela na pohovke a sledovala večerné správy. Vyzliekol sa zo svojej nepohodlnej košele a šiel do kuchyne.
  Na stole ho už čakala už studená večera.
  „Nie som hladný," vyhlásil, „idem spať. Bol to dlhý deň."
  „Marc ma poprosil, aby som ti povedala, nech ho zajtra navštíviš," zakričala po ňom mama, „vraj pre teba niečo má či čo. Nepýtala som sa."
  David prikývol, potichu poďakoval za informáciu a odišiel späť do izby.
  Keď si konečne ľahol do postele, prikrývku si vytiahol až ku krku, otočil sa na bok, tvárou ku stene. Snažil sa zaspať, ale stále musel premýšľať nad tým, čo sa stane s Violettou Penningtonovou a jej rodinou.
  Všetko to premýšľanie ho tak zmohlo, že nakoniec zaspal.