Slnečný štát

Ležal som v tráve, neďaleko za našim táborom a užíval si chvíľu kľudu. Posledné dni sme cestovali, keďže sme prišli o všetky úrodné polia i zdroje vody. Bol to typický cyklus, na ktorý sme si už všetci zvykli. Väčšinou sme na jednom mieste vydržali len niekoľko mesiacov, potom sme museli zbaliť všetky stany, nástroje, zbrane, jednoducho všetkol, čo sme mali a vybrať sa na dlhú cestu za Slnkom, aby sme našli ďalšie úrodné pôdy.
  Nebol to zlý život. Teda, posledné týždne sú vždy ťažké, človeku praská zem pod nohami, jedlo je nechutné a všetci sa obmedzujú, aby zásoby vystačili na cestu. Ale zato tu boli aj dni ako tieto, keď som sa mohol vyvaliť do krásnej zelenej trávy.
  Našťastie mi nezostala žiadna robota. Dokonca ma aj mama, Slnečná Kňažka, poslal preč z tábora, vraj by som len zavadzal. Ani otec, Zúrivý Vlk, ma nevzal na výpravu do neďalekého lesa, kam sa šiel pozrieť aj s jeho druhmi. A nakoniec môj brat, Nočný Vlk, sa niekam vytratil s jeho priateľkou. Ešte neboli oficiálne partnermi, no prezradil mi, že na tomto mieste chcú zorganizovať obrad. 
  Zavrel som oči, steblá trávy ma hladili na lícach, zatiaľ čo sa na mňa usmievala kráľovná nebies, moja stará mama, Slnko. Spomínal som si na príbeh, ktorý vždy rozprávala cigánka, ktorá cestovala s nami. Patrila k najhorlivejším uctievačom Slnka a preto dostala meno Slepá Akolyta.
  Bol to príbeh, ktorý som už tak dobre poznal, o dobe kedy Kráľovná nebies, Slnko, a ostatní ľudia spolunažívali v miery, jeden vedľa druhého. Ona im dávala svoje teplo, aby sa nikdy nemuseli skrývať a svetlo, aby vždy videli na prekrásny svet, ktorý vytvorila len a len pre nich. Jediné čo chcela na oplátku bola spoločnosť.
  No ľudia nepočúvali. Nadobudli pocit, že oni sú tí králi, ktorým všetko patrí. Začali bezhlavo ničiť prírodu vôkol nich, klčovať stromy, trhať kvety, ničiť lúky, len preto, že chceli veci, čo by im uľahčili život.
  Samozrejme, Kráľovnej sa to nepáčilo. Prehovorila s nimi, vyjadrila svoju nespokojnosť a oni jej sľúbili, že všetko napravia. V ten deň, keď sa menila so svojim bratom, Mesiacom, s úsmevom povedala: „Ničoho sa neboj braček, ľudia sú chápaví, určite poslúchnu."
  Keď sa vracala zo svojho odpočinku, jej brat sa len smial. Ona najprv nechápala, no akonáhle sa pozrela dolu, na ľudí, pochopila prečo tomu tak je. Cez tú krátku chvíľu si vybudovali prístrešky, ktoré odrážali jej lúče a celí sa zahalili do látky tak, aby sa ich už nikdy nemohla dotknúť. Kráľovná bola naštvaná. Skúšala sa s nimi porozprávať, no oni len predstierali, že ju nepočujú.
  Bola zmätená, predsa len sa mali tak dobre. Utekala za svojim bratom, so slzami v očiach mu rozpovedala čo sa deje. Vtedy, poprvýkrát zavládla na oblohe tma uprostred dňa. Nanešťastie, jej brat nezdieľal takú lásku k ľuďom a tak len pokrčil plecami a povedal: „Vidíš to, už ťa viac nepotrebujú." Nechcela tomu uveriť, myslela si, že si ju brat doberá, tak ako vždy. Vrátila sa na svoje právoplatné miesto na oblohe a sledovala ako sa ľudia rozrastajú.
  Prešlo niekoľko týždňov kedy len smútila a ľutovala sa. V tej nepozornosti sa ľuďom podarilo osídliť celý kontinent, vybudovať si väčšie obydlia, ušiť hrubšie kabáty i vypestovať chutnejšie plodiny. Ako tak sledovala svojich milovaných ľudí, napadlo jej, že by ich mohla len tak nežne postrčiť, možno im len naznačiť, nech sa vrátili k nej.
  Najprv im zapálila pár domov, aby sa pripomenula, no oni boli pripravení. Cez všetky strechy prehádzali hrubé plachty žltej farby a lúče sa k nim už viac nedostali. Tak im vysušila neďaleké jazero, z ktorého si brali vodu, ale aj na to sa pripravili. Vykopali niekoľko studní, ktoré schovali pred jej zvedavými očami. Keď to zistila, rozzúrila sa a spálila im všetku obživu, ktorú si tak usilovne pestovali, ale ľudia neboli hlúpi, spravili si zásoby, ktorými naplnili dve obrovské silá.
  Kráľovná bola v koncoch, už im nemala na čo siahnuť, okrem ich holých životov a tak to radšej vzdala.
  Neskôr, ešte v ten deň, jeden muž zahalený v žltej kapucni vystúpil na najvyššiu horu, aby sa k nej priblížil. Kráľovná bola viac než pripravená na ospravedlnenie, ktoré jej všetci ľudia boli predsa dlžní, no muž sa neprišiel ospravedlniť. Nie. On jej prišiel vyhlásiť vojnu. „Už ťa viac nepotrebujeme," povedal muž, „prestaň nám strpčovať život a nechaj vládnuť svojho brata!" S tými slovami muž odišiel, dokonca ani nečakal na jej reakciu.
  Kráľovná nebies sa tomu síce chcela vyhnúť, no ak oni chcú mať vojnu tak nech je tak. ...
  A tak spálila všetkých, ktorí sa vtedy prechádzali po povrchu, nezáležalo jej na tom či to boli deti, dospelí alebo starci. Nakoniec sa ľudia prispôsobili. Prestali vychádzať, keď vládla ona a o svoju skrytú úrodu, i všetko ostatné, sa starali, keď vládol jej brat.
  Znenávidela ich ešte viac, zúrila, žiarila jasnejšie ako kedykoľvek predtým, dokonca aj zničili obrovské kusy prírody, ktoré sama vytvorila. V nekončiacom amoku šla za svojim bratom a ponúkla mu, že bude stáť na nebi aj zaňho, nahovorila mu, že si zaslúži odpočinok, predsa len sa tak veľmi namáhal posledné dni... Mesiacu nezáležalo na jej úmysloch a tak túto ponuku prijal.
  Keď nastal čas, aby zavládol jej brat, ľudia pomaly začínali vychádzať von zo svojich príbytkov, len na to, aby ich Kráľovná spálila na popol. Hystericky sa smiala, keď ich odvial vietor a rozfúkal na všetky okolité polia. Bohužiaľ, bolo ich len málo, čo takto skončili a jej dochádzala sila. Vydržala žiariť len jeden ďalší deň, potom padla ustatá na zem, priamo medzi ich chatrče.
  Z posledných síl sa zahnala, niekoľko z nich zničila a odhalila sieť podzemných tunelov. Všetko to bola lož. Už dávno nebývali na zemi, ale pod ňou. Za ten čas vyšľachtili nové rastliny, vymysleli prístroje, ktoré simulovali jej lúče takmer dokonale a vybudovali kvalitné zavlažovacie systémy. Už viac nemuseli vychádzať na povrch. Nikdy.
  Prehrala. Teraz si to už uvedomila. Prehrala. No nechcela znova zostať sama. Už nie. Všetok jej žiaľ sa miešal s hnevom, zapĺňal jej telo, celú ju ovládol, až... až kým neexplodovala v dážď bielych iskier, ktoré zničili každý jeden dom, každé jedno pole, každý jeden strom, vysušili každý jeden potok, každé jedno jazero, roztopili každú jednu horu, zabili každý jeden život, čo mal práve tu smolu, že bol na povrchu. Nezostalo nič... a predsa sa na obzore zjavila mladá, krásna žena s bledou pokožkou, belasými vlasmi a zlatými očami. Okrem toho, že kráľovná všetko zabila, stvorila i nový život, jej dcéru, Summes.
  Summes sa hneď dala do práce. Obnovovala malý kúsok flóry a fauny, vytvorila nádhernú oázu nádeje. Na sklonku dňa sa uložila na jednej ňou vytvorenej pasienke. Keď sa prebudila, pýtala sa kráľovnej nebies čo má robiť, kam má ísť, no kráľovná jej neodpovedala. Nemohla. Vzdala sa svojej ľudskej podoby i daru reči v prospech svojej dcéry.
  Princezná Summes to nechcela nechať tak. Chcela napraviť to čo zničila táto nezmyselná vojna medzi nimi dvoma, no samej sa jej to nepodarí. Potrebovala pomoc a koho iného pomoc, než samotných ľudí.
  Vybrala sa do tmavých tunelov pod troskami jednej z chatrčí. Zdalo sa jej, že blúdi najmenej štyri dni, keď konečne našla prvého človeka. Vyzeral akoby niečo hľadal, preto si ju na prvý pohľad nevšimol, a tak sa mu prihovorila. Mladý muž zdvihol pohľad, veľmi pomaly si ju premeral od hlavy až po päty a rozutekal sa čo mu nohy stačili.
  Princezná naňho kričala, ako za ním bežala: „Neprišla som vám ublížiť!" Ale muž nezastavoval, až kým neprišiel do samého srdca tohto  zvláštneho sveta. Po stenách sa nachádzali dekoratívne vodopády, malinké stromčeky i rôzne príbytky zahalené plachtami. Vtedy si princezná uvedomila, že oni nepotrebujú zachrániť. Ľudia sú silní, odolní a prispôsobiví. Už chcela zahanbene odísť, keď sa jej niekto prihovoril: „Si krásna."
  Čo môže znieť ako všedný príbeh je vlastne skutočnosť. Muž sa do princeznej zamiloval, vzdal sa svojho pokojného života v Podzemí a vyšiel s ňou na povrch. Onedlho, skôr než by si jeho oči zvykli na to všetko svetlo, sa k nim pridali ďalší, čo boli už unavení z nekonečnej tmy a ďalší, ktorí sa rovnako nechali opantať jej krásou, či slepo nasledovali Zúrivého Vlka.
  A tak sa Summes vzdala svojej moci i nesmrteľnosti, aby obnovila dostatok prírodných zdrojov, nech všetci môžu žiť spolu. Nanešťastie, pôdy už neboli tak úrodné, jazerá tak hlboké a stromy tak vysoké, preto sa raz za čas museli vždy presťahovať na iné miesto, pričom nasledovali Summes, ktorú začali prezývať Slnečná Kňažka, a tá šla vždy za žiarov svojej matky, našej Kráľovnej nebies, Slnka.

-

  „Hej!" skríkol niekto, „poď sem!" Postavil som sa, aby som sa mohol lepšie rozhliadnuť. V diaľke som zazrel môjho otca, Zúrivého Vlka, a jeho partiu ďalších troch chlapov ako sa vracajú z lovu.
  „Ako to šlo?" spýtal som sa, keď som prišiel k nim.
  „Dve lane a tri zajace," odpovedal Zúrivý Vlk a hlavou mykol k jeho dvom druhom s laňami prehodenými cez plece. Obaja mi kývli na pozdrav.
  „Kde je váš štvrtý?"
  „Šiel napred. Poveril som ho, aby pripravil ubytovanie, pre nášho malého hosťa." Na ramene niesol akúsi žltú plachtu. Ulovili ďalšieho Podzemného, ktorého teraz čaká súd. Keď som to videl prvýkrát, ostro som protestoval, no môj názor nikoho nezaujímal. Odvtedy som sa poučil a nechal si svoj názor pre seba. Následne sme sa všetci spolu vydali do tábora.
  Mená ako také zmizli aj s pôvodnými ľuďmi. Teraz sme používali len prezývky. Každý dostal druhé meno po otcovi a dcéra zase po mame, prívlastok si človek musel zaslúžiť, preto po väčšinu detstva sme všetci boli len mladý. No niektorí, ako ja, sa narodili s niečím natoľko zvláštnym, že sme dostali prívlastok hneď. Prezývali ma Snežný Vlk, kvôli mojim bielym vlasom. Teda aspoň to tvrdili, ja som ich nikdy nevidel, ale veril som im.
  „Viem, že to prináša nešťastie, no mohol by som vidieť úlovok?" spýtal som sa Zúrivého Vlka po dlhej odmlke.
  „Mali by sme ťa radšej prezývať Zvedavé vĺča, nie?" poznamenal posmešne jeden z jeho druhov.
  „Alebo Zasnívané vlčisko," pridal sa druhý, „zase si si bol utápať hlavu v oblakoch, čo?"
  Nereagoval som ani na jedného z nich. Všetkú svoju pozornosť som smeroval na Zúrivého Vlka. Ten napokon zastal, zložil si prikrývku z pleca a odhalil v nej zabalené mladé dievča: „Našli sme ju ako zberá bobule v lese. Pravdepodobne tam už žila nejakú tu dobu a špehovala nás. Niet pochýb o tom, že je jednou z Podzemných."
  „Hlupáci..." hleslo dievča. Na viac sa nezmohla a ani by nestihla, keďže Vlkova päsť ju okamžite zasiahla do brucha a vyrazila dych. Ten ju zabalil ešte skôr akoby sa spamätala, prehodil cez plece a pokračoval v ceste.

  „Nesieme ju Slnečnej Kňažke, nech rozhodne čo s ňou," povedal ležérne, akoby ani o nič nešlo, „poďte, nech na nás nemusia tak dlho čakať!" Zavelil a všetci pridali do kroku. Teda všetci až na mňa. Ja som tam ešte chvíľu stál a spracovával, čo sa práve udialo. Videl som veľa súdov, ale nikdy som nebol k odsúdenej takto blízko.
  Pohol som sa až, keď sa všetci traja stratili za obzorom. Vybehol som na kopec a uvidel ako sa spojili s posledným druhom. Celá partia teraz šťastne prechádzala táborom. Všetci ich ospevovali, považovali za hrdinov, predsa len, priniesli jedlo na najbližšie dni. Úbohé dievča zložili do jedného z menších stanov, ktoré používali ako väzenie.
  Väčšina tábora už bola hotová s rozkladaním vecí a tak nasledovala oslava. Kuchári začali pripravovať mäso, ich pomocníci krájať divo rastúcu zeleninu, ostatní zatiaľ tancovali, zabávali sa, klebetili, či sa len zohrievali pri vysokej vatre. Vďaka tomu rozruchu som sa mohol nepozorovane preplížiť do väzenského stanu.
  „Hlupáci..." zašepkalo dievča, ktoré bolo teraz priviazané lanom o stoličku. Nenechali jej ani jediný kus oblečenia, takže som videl jej dobité telo. Určite utekala, mala dorezané celé členky i chodidlá, a potom sa bránila, preto ju zmlátili na nepoznanie. „Hlupáci..." zopakovala. 
  „Prečo," prikročil som k nej., „prečo to stále opakuješ?"
  Vydala chrapľaví zvuk pripomínajúci smiech. Zdvihla hlavu najviac ako len dokázala: „Vy... hlupáci."
  Celá sa triasla, s každým slovom bojovala, musela hrozne trpieť. „Tu máš," spoza opasku som vytiahol malú poľnú fľašu, „napi sa." Vylial som si trochu na prsty, navlhčil jej popraskané pery a potom podal samotnú fľašu. Nepretržite pila niekoľko sekúnd, až kým sa nerozkašlala, pričom vypľula posledné dúšky vody, čo sa jej zasekli v hrdle.
  Nepríjemne dlhú chvíľu sme sa na seba v tichu dívali, keď konečne prehovorila: „Prečo ste tu? Prečo žijete na povrchu?"
  „Vojna s kráľovnou už skončila," ľahko som sa usmial, „Slnko nám odpustilo a zoslalo svoju dcéru, aby nás viedla. Už to je bezpečné."
  Odvrátila pohľad: „Hlupáci..."
  „Prečo sme podľa teba hlupáci?" skúsil som znova, no odignorovala ma. Celou silou som udrel do zeme: „Hovor so mnou!"
  Očami sledovala ako sa pomaly usádza prach, ktorý som rozvíril, až potom pokračovala: „Všetci ste hlupáci ak veríte tej rozprávke. Žiadna dcéra slnka neexistuje. Tá, ktorú nazývate Summes je len klamárka a vy hlupáci."
  „Nie," otočil som sa jej chrbtom pripravený odísť.
  „Je to len obyčajná žena, ktorá bola vyhostená z nášho mesta a tak sa vrátila s tým príbehom. Niekoľko slepých chlapov a naivných žien sa rozhodlo ju nasledovať."
  Už som vychádzal zo stanu.
  „Volá sa Sarah. Žila vedľa mňa, no nebola spokojná so svojím životom a tak sa rozhodla kradnúť, klamať, preberať mužov, kaziť ostatných. Vyhodili ju, no tým jej len dali možnosť, aby dosiahla to, po čom vždy túžila..."
  Bola to chyba, no našťastie ma nikto nevidel. Mohol som sa pripojiť k ostatným a tváriť sa akoby sa nič nestalo, i keď som stále premýšľal nad jej slovami.
  „Je to len klamárka... a vy ste... hlupáci..." povedalo dievča, no už tam nebol nik, kto by ju počul.