Topánočka

„Zas je tam tá skurvená topánka!" mrmlem nahlas a vydesene pre seba, opierajúc si pritom čelo o sklo okna. Nie, toto už nie je vtipné.
Vyhodila som ju 14x! Opakujem štrnásť krát a ona je tam znovu.

Malá, detská teniska s ružičkou vpredu.

Leží na tráve, neďaleko chodníka a vysmieva sa môjmu údesu. Vybehla som v pyžame na vlhký jesenný vzduch, schmatla tenisku a s rukou nad otvoreným smetným košom som zamrzla.
Nie, teraz to vyriešim inak.

Mala som trochu lampového oleja, ktorý mi ostal z leta. Poriadne som topánku zaliala v kovovom vedre a plná zlosti škrtla zápalku. Vzduch sa okamžite naplnil hustým čiernym dymom, napriek tomu že som stála vonku pred domom, som mala pocit že sa nemôžem nadýchnuť.

Ok, susedia ma udajú za pálenie smetí, výborne. Všetci sú tu prudko environmentálni.

Rýchlo sa na seba nahádzala oblečenie do práce a utekala som na autobus. Sychravé počasie prvého jesenného dňa dokonalo vystihlo moju dnešnú náladu. Popri bežnom papierovaní v práci mi v mysli stále trčala tá topánka. Keď sa mi na pozemku objavila prvý krát, obehla som všetkých susedov v okolí, či niekomu nechýba. Záhradu mám síce oplotenú, ale raz som čítala článok ako nejakému týpkovi nosila jeho mačka divné veci. Tak možno aj tu je nejaká mačka úchylná na topánky a môj trávnik.

Keď sa ale susedia po treťom raze začali na mňa pozerať ako na idiota, prestala som s tým. Topánku som vždy hodila po ceste do práce do smetného koša a viac sa nestarala.

Ale ona je tam každé ráno, každé skurvené ráno!

Večer konečne doma, som si vyložila nohy, na stolík pred seba položila šálku s čajom. Kolegyňa mi dnes zo srandy dala akýsi sypaný s kamilkami a neviem čím na ukludnenie.

Vraj mám kruhy po očami. No hádaj čo drahá, nechceš mi aj ty hodiť svoju čižmu? 

Prehrávač na CDčka ticho zašramotal aby si vymenil nové CD. To už bol nápad kúpiť si taký, ktorý do seba zmestí 3 CD naraz, keď si ich mení vždy to tam škrípe ako nechty po tabuly.

Miestnosťou sa ozvali jemné tóny akejsi meditačnej hudby, ten album som kúpila od indiánov ktorí vyhrávali u nás na námestií. Vtedy sa mi to zdala ako super investícia. 

Ach ...

Chňapla som po svojom mobile že si prebehnem instagram. 

Hudba na okamih stíchla, ozval sa znovu zvuk menenia CD a lampa vedľa mňa pohasla a zažala opäť naplno. Mám už napozeraných dosť hororov aby mi prebehli zimomriavky po tele.

Hudba sa zmenila na jazzovú, jediné CD ktoré sa mne osobne podarilo napáliť. Priznávam, na čierno. Vzduchom sa drali drzé saxofónové tóny a ja si predstavila Lízu Simpsonovú. Ako v červených šatôčkách a perlách na krku (nezdalo sa Vám nikdy divné že ich nikdy neroztrhla? Či len ja som vždy bola nemehlo na náhrdelníky) vyhráva v strede mojej obývačky. 

„Kde mám topánku?" ozval sa jemný detský hlások priamo v mojom uchu.
Strhla som sa a otočila sa daným smerom, samozrejme že tam nik nebol. Končekmi prstov som si poťukala na spánky. Potrebujem dovolenku ...

„Moja topánočka!" 

„Kde mám topánočku!"

„Nie si moja kamarátka?"

„Vždy som bola s Tebou."

„Vráť mi ju." 

„Nemôžeš ísť."

„Spálila si seba."

„Ona za to nemohla."

Hudba úplne stíchla a skôr než som sa stihla otočiť, pred mojím kreslom sedelo drobné dievčatko. Modré šatôčky, vrkôčiky. Bola by celkom roztomilá keby na mňa nehľadela bielymi očami a prsom ukazovala smerom k dverám, kde stálo ďalšie dieťa.
Smiech oboch detí sa niesol miestnosťou ...