jeseň (2020)

už ma neboleli uši
a ani čosi medzi nimi
slepý organista odišiel fajčiť
a strecha kostola je baldachýn

ja znova preložený do opičích dní
čo nedostalo sa mi patričného génu
posteľ vrzgne a moja hrubá bunda
zgrdzmaná tlačí na chrbte

hoci svet stráca mieru
(a že či stráca mieru!)
aj tak si zaoblil chudý kobrí chrbát
a kdesi vo vytvorenom ohnisku
zapálil
cigaretu a chvíľu ju čelom od nás
vyfukoval

***

včera som ľahol na posteľ
a potom napísal som báseň
a tak si znova idem ľahnúť
či sa to aj dneska nestane

báseň čo predloží otázku
o srdci toho, kto si ju v duchu
prečíta a nahlas vysloví
a vzápätí si nájde odpoveď
pri ďalšom čítaní:
„nikdy som nebolo bližšie onomu
ktorý to písal".

hovorí zo mňa vlastná skúsenosť
koľko už bolo takých sŕdc
čo ani netušili že sa im
čo i len nepatrne
priblížilo to nepatrné
moje