Krvavá túžba: zrodenie netvora

Kapitola 1
Píše sa rok 1469, 15. storočie v mestečku Sevenoaks v Anglicku. V mestečku sa práve nachádza pánska rodina Cllewenttovcov, ktorí oslavujú 18 narodeniny ich druhej dcéry Angelíny - mala úzku miernu tvár, na ktorej mala výrazné širšie lícne kosti. Nápadnými perami si získala každého, na koho sa usmiala. Tmavohnedým hebkým rovným vlasom, ktoré jej siahali až pod lopatky. Jej mačacím hnedozeleným očiam nemohol nikto odolať zo žiadnych panovníckych synov, dokonca aj jej postava sa pohybovala v tej správnej pánskej chôdzi, akú si mohli dovoliť len pánske dievčatá. Keď sa Angelína prechádzala medzi ľuďmi v mestečku, každý ju musel pozdraviť - hlavne dedinskí chlapci, ktorým pri pohľade na ňu priam padali sliny z úst. Angelína bola milé dievča, všetkým pozdravy opätovala zdvihnutím ľavej alebo pravej ruky a menšími ladnými pohybmi jemných prstov, záleží od toho, z ktorej strany sa jej ľudia zdravili. Tento rok chcela Angelína osláviť narodeniny u jednej z ich poddaných slúžok - u Amílie, ktorá jej prichystala náramnú oslavu. Cllewenttovci prišli k starým dreveným dverám so štvorcovou kovovou mriežkou a priezorom. Otec Egmund na ne zaklopal mohutnou rukou a zovretou päsťou. V tej chvíli mu otvorí Amília. Egmund si hneď všimol jej výzor a v duchu si pomyslel, aký asi bude večer v dome jeho služobníctva, keď jeho slúžka je oblečená v bielej košeli z ovčej vlny a na rukáve jej svieti veľký hnedý fľak." Egmund sa radšej pozrel do zeme, aby nemusel vidieť aj tú chudobu, ktorá vládne vo vnútri. Amília ich príjemným hlasom privítala:
„Len poďte pekne ďalej, už vás netrpezlivo očakávame."
Angelína bez váhania vstúpila s nadšením do malej drevenej miestnosti, kde bol veľký kozub, ktorý rozohrieval celú miestnosť. Na drevenom stole stáli kovové poháre. Vedľa neho bolo rozložených šesť drevených stoličiek, na nich sa rozprestierala akási biela chlpatá látka, slúžila na zohrievanie pozadia. Po výdatnom jedle si Amília spomenula, že má darček pre Angelínu, a tak sa prudko postavila zo stoličky, jej manželovi skoro zabehla drevená fajka, s ktorou sa stále hral s jazykom v ústach. Po chvíľke napätia prichádza Amília z dverí jednej z izieb na prízemí a drží v ruke nádhernú hodvábnu šatku zlatej farby, žiarila ako zlaté mince. Angelíne pohľad na ňu vyzdvihol krásne obočie a tvár sa jej rozjasnila, akoby zazrela niečo, po čom neskutočne túžila:
„Je to nádherné, Amília, ďakujem veľmi pekne." „To je šatka k tvojim šatám na narodeninovú oslavu," podotkla Amília a nežným úsmevom sa pozrela na Angelínu, na ktorú ešte mrkla svojimi hnedými očami.
Po dvoch hodinách, keď odišli od slúžky, si Egmund konečne vydýchol, že nemusí už byť v tej biede. Tereza vidí smútok v očiach svojho manžela.
„Čo ti je?" zisťuje tichým hlasom.
Egmund sa clivo zadíval na svoju ešte stále krásnu ženu. Zahľadel sa do jej zelených očí, potom na tmavé čierne vlasy i plné pery namaľované jasnou červenou farbou.
Prešiel očami po nádherne vyzerajúcich šatách gotického štýlu. Vrchný odev z ľanu bol v strihu gotického surcot, spodné šaty so široko strihanými rukávmi a krátkym predným šnurovaním zase bez ôk z čistej bavlny, na ktorých sa od pása nadol spodný aj vrchný odev rozširuje. Potom len tíško vyslovil:
„Drahá, keď vidím tú chudobu, akú v tom dome mala Amília s mužom, moje srdce premýšľa nad tým, ako im pomôcť.
Rád by som im ponúkol prácu, keďže sú nám zo služobníctva najbližší. „Myslím si, že je to dobrý nápad," podporila ho manželka a chytila ho za ruku, ich prsty sa pretínali a pohľadom si hovorili, ako sa neskutočne milujú.Clleventtowci sú pánmi zámku Hever južne od mesta Sevenoaks. Po príchode na zámok sa každý člen rodiny vyberie do svojich komnát, aby si odpočinuli a pripravili sa na oslavu Angelíniných narodenín. Angelína si sadá na drevenú stoličku s hodvábnym poťahom dovážanú priamo z Talianska, ktorá je z vyrezávaného duba. Angelína sa doňho pozrie. Pred zrkadlom s dreveným rámom, na ktorom su vyrezávané ruže, všíma si ako jej jemné vlasy padajú pred oči a ona si ich odhŕňa z tváre. Potom siahne po svojom čiernom kostenom hrebeni s latinským nápisom Te amo. Veľmi dobre vie, čo znamená ten nápis. Prudko si vzdychla. Zdvihla sa zo stoličky a priblížila sa k francúzskemu oknu. Po krátkom výhľade na prekrásnu záhradu s ružami, fialkami a pokosenou trávou si ladným pohybom sadla na posteľ a zvierala zlatistú látku, ktorú jej darovala Amília, až kým jej nepadli viečka. V skorých ranných hodinách sa opitý zvonár potáca po meste, obzerá sa po mieste, kde si môže aspoň na chvíľku sadnúť. Približne pri tretej lavičke od jeho domu má pocit, akoby ho niekto sledoval. Spočiatku sa len otočí a vykríkne do prázdneho vetra.
„Hej! Ty chrapúň, ukáž sa mi, lebo keď ťa nájdem, roztrhám ťa!" zvolal hlasito. Ale nikto sa mu neozýva, počuje iba šum vetra, ktorý sa mu obtieral o červené líca. Po chvíľke hľadenia do neznáma svojím rozmazaným pohľadom len kývne rukou, otočí sa a potichu si zašomre popod nos:
„Chuligán jeden, radšej idem do tej hnusnej práce."
Tackajúcou chôdzou sa vydá opäť ku kostolu. Najskôr tomu nevenuje pozornosť, ale čím je zvonár bližšie ku kostolu, tým častejšie počuje hlas. Keď zvonár zastane, hlas prestane. Zvonár opäť pomaličky otáča, pretože sa bojí nástrahy, ktorá číha za ním. Keď dokončí svoju otočku, nič neuvidí a rozhodne sa ísť rýchlo do kostola. Je od neho vzdialený už len kúsok, no v tej chvíli stojí pred ním chlap. Temer sa dotýkajú nosmi. Zvonár čo najrýchlejšie odskočí, vyvalí veľké hnedé oči a preglgne slinu, ktorá mu ide ťažko dole hrdlom.Chlap je do pol pása holý, spodok tela má zahalený bielou plachtou, ktorú asi ukradol niekomu zo šnúry. Jeho oči sú červené, akoby mu v nich pálil samotný oheň, jeho pleť je však biela, akoby bol podchladený. Zvonár zase preglgol ťažkú slinu a spýta sa neznámeho:
„Chlapče, nie je ti zima...?" Ten sa naňho zahľadí, hlavu nakloní do strany, akoby nechápal, čo sa ho zvonár pýtal. Zvonár zopakuje otázku: „Rozumieš, čo sa ťa pýtam? Nie si podchladený?"
Tajomný muž sa len vystrel a hlavu dal rovno. Pousmial sa naňho vlčím úsmevom. Vtom ohromnou rýchlosťou chytí zvonára pod krk a silným stiskom ho začne dusiť a dvíhať od zeme.
Zvonár, ktorý len tak-tak lapá po dychu, ho škriabe po tvári a na pleciach drapľavými nechtami. Keď je zvonár na pokraji udusenia, záhadný muž ho pustí na zem a vraví mu potichu:
„Jediná cesta na záchranu tvojho chabého života vedie cez les, ak prejdeš cez rieku, si zachránený a nechám ťa žiť."
Túto hrozivú vetu šepol zvonárovi do jeho špinavého ucha a potom si oblizol pery. Hlasito sa usmial a vyceril svoje špicaté ostré očné zuby. Zvonár sa zľakol a čo najrýchlejšie sa zdvihol zo zaprášenej zeme. Utekal čo mu len nohy vládali po dvoch litroch vína. Zvonár sa počas zakopávania o vlastné nohy pri úteku stále obzeral, či ho desivý muž neprenasleduje. V polovičke cesty si myslí, že už neznámeho stratil z dohľadu a utiekol mu, no vtom sa zjaví rovno pred tvárou divoká obluda. Zvonár, keďže neubrzdil, celou rýchlosťou narazí do hrude tajomného muža a padne opäť na špinavú zem. Chce sa pokúsiť aspoň o márny výkrik na pomoc, zastaví ho neznámy muž. Prikloní sa k zvonárovi, jednou nohou si kľakne na zem, sleduje zvonára krvavými očami, studený ukazovák mu drží na perách. Šeptom a pokojne mu povie:
„Nič sa ti nestane, neboj sa, nebudeš to ani cítiť, hlavne sa nebráň, lebo potom ťa to bude bolieť."
A plnou silou zvonárovi zahryzne do krčnej tepny, z ktorej mu veľkými hltmi vysáva krv z celého tela. Zvonár potichu prosí z posledných síl o svoj márny život, ale záhadný ho ignoruje a pokračuje vo svojej činnosti, až pokiaľ zo zvonára nezíska aj posledné kvapky krvi. Pri náznakoch svitania na oblohe sa rozhodne ukončiť svoje krvavé chúťky, zdvíha sa zo zaprášenej zeme a podopierajúc sa o svoju ruku sa postaví zo zeme. Zohavené telo ešte vyzlečie a oblečie si zvonárove šaty.Telo potom zdvihne, akoby to bol len kus papiera. Položí ho za veľký kameň, ktorý je hneď vedľa neho. Po odložení tela a naplnený krvou sa rozbehne neskutočnou rýchlosťou, akoby sa listy ani nehýbali, len on sám sa pohyboval v zastavenom svete až na starý cintorín, ktorý je neďaleko mestečka Sevenoaksu. Po príchode naň vidí obrovitánsku kryptu. Otvorí ju pomocou získanej sily, ktorá mu prúdi v žilách. Vytrhne celé zhrdzavené mreže. Vkráča do krypty. Je tam veľká tma. Červené oči sa mu zmenili na svetlo žlté ako mačke, ktorej sa oči prispôsobia tme. Vidí ako za svetla, kde sa čo nachádza. Poobzerá sa po celej tmavej miestnosti. Na stenách visia dve fakle. Prichádza k jednej z faklí. Dlhými prstami ju zovrie do dlane, vyberie ju z hrdzavého stojana na stene. Skloní sa a druhou voľnou rukou vezme malý kameň zo zeme. Začne škrtať kameňom o kamenný múr, z ktorého vybiehajú iskry. Prikladá k nim fakľu, zapáli oheň. Žltkasté oči sa mu vrátia do pôvodnej červenej farby. Zapaľuje aj druhú fakľu a prvú fakľu položí späť do hrdzavého stojanu. Kameň pustí z dlane, padá na kamennú podlahu. Vyberie sa k jednej z dvoch kamenných rakiev. Dlane položí na okraje kamenného poklopu. Svaly sa mu napínajú a odtláča kamenný vrchnák hrobky. V hrobke leží bezvládne kostnaté telo v hodvábnej košeli. Tú si neznámy muž zoberie z tela a kostnaté telo zahadzuje vedľa hrobky. Starej, zaprášenej, špinavej košele zvonára sa zbavuje odhodením na kostnaté telo. Pozapína si svoje manžetové gombíky a ukladá sa do kamennej rakvy, kde za sebou zatvára príklop rakvy, aby sa mohol po výdatnom jedle uložiť cez deň na spánok.