Už sa ťa nebojím - Kapitola 1
http://citanie.madness.sk/view-52282.php
Konečne leto, pomyslela som si spokojne a poďakovala čašníčke, ktorá mi priniesla objednávku. Asi piatykrát mi pohľad nedočkavo zablúdil k náramkovým hodinkám.
Zasa mešká.
Do zorného poľa mi vbehla žena vo vyzývavých letných šatách.. Náhlivo smerovala ku kaviarni. O chvíľu sa terasou ozvalo rázne klopkanie jej vysokých podpätkov.
„Prepáč, že meškám," prisadla si ku mne zadýchaná Klára a odhrnula si z tváre závoj čiernych, lesklých vlasov.
„Nič nového pod slnkom," mávla som rukou, pobavene registrujúc dvoch mladých mužov, poškuľujúcich po nej z vedľajšieho stolu. Stavím sa, že doteraz si ani nevšimli, že je tento stôl obsadený, a to tu sedím už dobrých pätnásť minút.
Klára je totižto presne ten typ ženy, ktorá všade, kde sa zjaví, priťahuje na seba pozornosť.
„To teplo je hrozné, úplne ma vyšťavilo," posťažovala si moja najlepšia kamarátka a objednala si chladenú bazovú limonádu, ktorú následne nedočkavo vytrhla z rúk obsluhujúcej servírky a dychtivo sa z nej napila.
„Matej sa včera vrátil z Anglicka," oznámila naoko ľahostajne, ale mňa neoklamala. Určite by sa najradšej od radosti roztancovala po kaviarni.
S Matejom boli dvojčatá. Mali medzi sebou veľmi silné puto, ktoré som im v minulosti, vzhľadom na to, že ja súrodenca nemám, často závidela. V Dedinke, kde sme vyrastali, a kde nám dodnes bývajú rodičia, sme prežili krásne detstvo. Stala sa z nás nerozlučná trojka. Priateľstvo vydržalo aj v období dospievania, kedy sme si navzájom vymieňali rady, čím zapôsobiť na opačné pohlavie. Rozdelila nás až dospelosť. Matej sa vybral hľadať šťastie do zahraničia a my s Klárou sem, do Mesta.
„Teraz býva u našich," pokračovala, „ale neskôr príde za mnou a oslávime jeho príchod. Už teraz sa teším!"
„To verím, pozdravuj ho odo mňa!"
„Odkážem," potvrdila. „A ty? Čo máš nové?" vyzvedala so záujmom.
„Všetko po starom, veď to poznáš."
„Čo chlapi?"
„Klára!" prevrátila som očami. „To sa ma zakaždým musíš na toto pýtať?"
„Tak inak. Dokedy mieniš byť sama?"
„Viem ja?"
Po pravde, v milostnom živote sa mi moc nedarilo. Ani jedna z mojich známostí neprerástla do naozaj vážneho vzťahu. Túžila som po láske a zároveň nechávala týmto veciam voľný priebeh. Čo má prísť, príde.
„Niekedy je potrebné ísť tomu naproti, inak ťa to oblúkom obíde," mudrovala Klára po oboznámení sa s daným životným krédom.
„Ako to vyzerá s Tomášom?" zaviedla som reč na jej priateľa.
„Ten je už minulosť," mávla rukou, s dlhými, perfektne upravenými nechtami, nalakovanými výraznou červenou farbou.
„Prečo? Čo sa stalo?" začudovane som zdvihla obočie, aj napriek tomu, že ma to až tak moc neprekvapilo. Moja kamarátka pri žiadnom mužovi nevydržala viac než mesiac, maximálne dva.
„To nestojí za reč," odfrkla, „ale zajtra mám rande s Erikom, o ňom ti potom zvestujem všetky detaily." V očiach sa jej šibalsky zablyslo a ja som so smiechom pokrútila hlavou. V tomto sme boli úplne odlišné. Pre mňa predstavovalo nadväzovanie kontaktov vykročenie z komfortnej zóny, trvalo mi dlhšie si niekoho pustiť k telu. Jej to nerobilo najmenší problém.
„Musím si odskočiť," zdvihla sa Klára a mne v tej chvíli zavibroval telefón položený na stole. Načiahla som sa poň a prečítala si práve doručenú správu.
Pôjdeš so mnou zajtra na obed? Alebo ma odsúdiš k platonickému obdivovaniu tvojej osoby iba na diaľku?
„Fíha, čo sa tu vyškieraš ako slniečko na hnoji?" sondovala Klára po návrate z toalety, nájduc ma zízať na displej so stále zdvihnutými kútikmi úst.
Rýchlo som mobil odložila.
„Kto ti písal?" spovedala ma.
„Kolega."
„Fešák?" zbystrila.
„Ujde," snažila som sa znieť ľahostajne a pokúšala sa nemyslieť na jeho vysokú postavu, orieškovohnedé oči, tmavé vlasy a úsmev, pri ktorom sa mi podlamovali kolená.
„Laura!" vykríkla Klára netrpezlivo, na môj vkus prihlasno. Pár ľudí sa otočilo smerom k nám.
„Musíš tak kričať?" napomenula som ju a prihrbila sa pred pohľadmi okolo sediacich.
„Áno, musím! Lebo po celý čas tu sedíš, tváriš sa ako stelesnenie nevinnosti a pritom si vypisuješ ľúbostné správy s kolegom?! Toto zaváňa škandálom, vážená," potmehúdsky sa uškrnula. „Laura a milostný pomer na pracovisku. Kto by to povedal?"
„Nezveličuj! Nevypisujem nikomu ľúbostné správy a už vôbec sa nejedná o milostný pomer. Juraj ma iba pozval na obed, to je celé," ohradila som sa.
„Takže Juraj. Dlho ťa balí?" vypočúvala ma Klára ďalej.
„Neviem, asi dva týždne. Sem tam mi napíše nejakú správu, alebo prehodíme pár slov v práci. Poznáme sa už dlhšie, len som ho až doteraz obzvlášť neregistrovala. Netreba z toho robiť aféru," významne som na ňu pozrela, dúfajúc, že mi dá konečne pokoj.
„Ukáž, čo ti napísal?" nedala sa odbiť a schmatla podávaný mobil, ktorý mi vrátila so znechuteným výrazom v tvári. „Chlapík sa hrá na romantika. Už ťa asi prekukol, určite vie, že na takéto sladké rečičky ťa dostane."
„Náhodou, mne sa jeho správy zdajú milé." Klárino zhodnotenie sa mi ani trochu nepozdávalo.
„Tlačí ti kaleráby do hlavy," dopila limonádu a rázne položila prázdny pohár na stôl.
„Nechajme to tak, je to kolega. Tým to pre mňa hasne," ukončila som náš rozhovor.
„Dobre robíš," prikyvovala, „vieš jak sa hovorí: Co je v domě, není pro mě."
Spolu s ďalšími, asi štyridsiatimi zamestnancami, som sediac vo firemnej kantíne počúvala dlhý a nudný príhovor riaditeľa elektrotechnickej firmy, ktorá ma zamestnávala na personálnom oddelení. O týždeň nás mala svojou návštevou poctiť inšpekcia, takže sme dostávali podrobné inštrukcie k tomu, aby všetko prebehlo hladko a bez zbytočných komplikácii.
Zrazu mi vo vrecku zavibroval mobil. Strhla som sa a ubezpečila, že ma nikto nepozoruje. Pomaly som vybrala telefón a pod stolom nenápadne skontrolovala, kto mi píše.
Pomoc! Je tu riadna otrava. Zachrániť ma môže jedine úprimný úsmev od krásnej ženy.
Vzápätí prišla druhá správa.
Zachrániš ma prosím TY?
Obidve písal Juraj. Sedel za stolom predo mnou a keď mi k nemu zaletel pohľad, zistila som, že sa na mňa pozerá. Nedalo sa inak, pery sa mi samé zvlnili v miernom úsmeve. Opätoval mi ho a otočil sa späť.
Ďakujem ti, krásna víla.
Hlavou mi ostražito preletelo: Nesmiem to nechať zájsť priďaleko, mohli by z toho byť problémy.
Po rozpustení porady sme sa rozliezli, každý na svoje pracovisko. Dnes kancelária patrila len mne, lebo Mariana, ktorá okupuje pracovný stôl oproti môjmu, mala voľno.
Platí ten obed? Znovu písal Juraj.
Prišlo mi nezdvorilé donekonečna ignorovať jeho pozvania. Východiskom sa javila nezáväzná odpoveď, ktorou ho neurazím, ale ani nevzbudím dojem, že by medzi nami mohlo byť niečo viac. Prepáč, nemôžem, už dačo mám, možno inokedy.
Obratom dorazila reakcia: Zajtra?
Hm, ten sa teda len tak ľahko nevzdáva.
Uvidím, dáme si vedieť.
Druhý raz musím byť ráznejšia. Dať jasne najavo, že nemám záujem, aj keď to nebude pre mňa jednoduché. Moja povaha si priam vyžadovala s každým vychádzať najlepšie ako sa dá, a to mi bránilo niekoho prvoplánovo odmietnuť. Dokonca aj Klára ma už veľakrát varovala, že práve neschopnosť povedať rázne nie, ma dostane v živote do problémov.
Odložiac mobil som si vyhodila z hlavy myšlienky na Juraja a začala sa plne sústrediť na prácu. Povinnosti nepočkajú. Musím skontrolovať, či sú všetky dokumenty v poriadku. Šéf by ma zabil, keby sa objavili nejaké nezrovnalosti práve počas inšpekcie.
Deň mi ubehol ako voda. Pre istotu som ostala zatvorená v kancelárii aj počas obednej prestávky. Veď čo ak narazím na Juraja? Mohol by odhaliť moje klamstvo a prísť na to, že v skutočnosti nemám na obed žiadny program.
Z firmy som odchádzala niečo po štvrtej popoludní, pomalým krokom sa uberajúc na autobusovú zastávku. Prenasledovalo ma vyleštené, čierne športové auto. Šofér prispôsobil tempo jazdy môjmu kroku. Nervózne som sa obzrela. Kto to môže byť?
Okienko na vozidle sa spustilo. „Ahoj," ozvalo sa. Z auta sa na mňa usmievali veselé orieškovohnedé oči. „Zveziem ťa?" navrhol Juraj a hneď sa aj načiahol, aby pootvoril dvere na spolujazdcovej strane.
„Netreba, na zastávku to je kúsok, ale ďakujem."
„No tak," naliehal, „rád ti oplatím službu. Ty si ma už dnes zachránila, tak mi dovoľ ti to vrátiť. Nasadaj!" zavelil, keď videl, že nerozhodne prestupujem na mieste.
Váhavo som nastúpila do auta.
„Tak," otočil sa ku mne, usadenej na sedadle, „kam to bude, madam?"
„Domov," automaticky zo mňa vypadlo.
„Ku mne?" zdvihol pobavene obočie.
Až vtedy mi trklo, že nemá predsa odkiaľ vedieť, kde bývam. Líca mi očerveneli, pripadala som si ako školáčka. Čím to je, že ma tento muž tak veľmi znervózňuje? Vysvetľujúc mu cestu k môjmu bytu, som sa v snahe vyzerať uvoľnene a nad vecou, nenútene zasmiala.
Šoféroval rozvážne a zodpovedne.
„Chodíš do práce autobusom?" prehodil, keď zastavil na červenú.
„To len dnes, lebo mám auto v servise."
„Niečo vážne?"
„Nie, našťastie len obyčajná prehliadka."
„Ale to je škoda, to už moje taxi služby nebudeš potrebovať," zažartoval.
„Už asi nie," pripustila som.
„Tak sme tu," zaparkoval pred vchodom do bytovky.
„Ďakujem."
Pri vystupovaní ma chytil za ruku.
„Laura," oslovil ma.
Otočila som sa k nemu s otázkou v očiach.
„Čo ten obed?"
„Obed?" zopakujúc, ako keby dané slovíčko bolo pre mňa úplne nové, som získavala čas na vymyslenie nejakej duchaplnej odpovede, ktorou jeho ponuku odmietnem.
„Tak zajtra?" v hlase mu zaznela nádej.
„Ja zajtra nemôžem, prepáč," vyjachtala som.
„V poriadku," odtiahol svoju ruku, „odpusť, nebudem ťa viac obťažovať, nevysvetľuj si to zle."
„Ale veď ma neobťažuješ," rýchlo som sa pokúšala zachrániť situáciu, „len mám už niečo dohodnuté na zajtra s kolegyňou a..." stíchla som, nevediac, či mám pokračovať ďalej, alebo pre istotu mlčať.
„A?" opáčil.
Okej, budem priamočiara a prestanem ho vodiť za nos.
„A neviem, či je dobrý nápad, aby sme my dvaja šli spolu na obed. Si milý a lichotí mi, že máš o mňa záujem, ale nezabúdaj, že sme kolegovia. Vo firme by o nás určite začali klebetiť a celé by sa to mohlo skončiť zle."
Fakticky ma znepokojovala vidina, že ohrozím svoje miesto. V živej pamäti sa mi ukotvili všetky neúspešné pracovné pohovory, absolvované po tom, keď som sa dvadsaťdvaročná, s čerstvým bakalárskym titulom presťahovala do Mesta. Rodičia nesúhlasili, mali strach, že to nezvládnem. Preto bolo nájdenie práce a prenajatie bytu pre mňa obrovskou výhrou. Onedlho sa ku mne prisťahovala Klára, presvedčená, že aj pre ňu je mestský život to pravé orechové. Vzala miesto recepčnej v menšom hoteli a pri prvej príležitosti sa odsťahovala do vlastného podnájmu. Nebudem klamať, jej odchod mi priniesol úľavu. Môj byt sa ukázal byť primalý pre dve osoby a spolužitie s ňou miestami vcelku náročné. Našťastie sme to ustáli a naše životy nabrali postupne nový smer. A aj napriek tomu, že odvtedy už ubehlo päť rokov, spomienky na tieto časy vo mne nikdy úplne nevybledli. Nikdy nezabudnem na tú neistotu, do akej sa dostane človek bez práce. A milostné pletky na pracovisku sú dokonalou skratkou k vykázaniu z firmy. Pred očami sa mi premietal obraz šéfa, podávajúceho mi so zamračeným výrazom v tvári výpoveď, vyjadrujúc hlboké sklamanie nad mojou morálkou...
„Fíha, ty nebudeš práve optimistka," pretrhol niť mnou vymýšľaných katastrofálnych scenárov Jurajov hlas.
„Skôr realistka," odhodlane som vyhlásila.
„Povedzme, že máš pravdu," súhlasil so mnou. Aspoň spočiatku. „V tom prípade si mi dlžná pozvanie na kávu."
„Prosím?" unikal mi smer jeho úvah.
„Vec sa má tak," začal a podľa iskričiek v očiach mal evidentne niečo za lubom, „že zaviesť ťa domov je pre mňa zachádzka, vzhľadom k tomu, že bývam na opačnom konci mesta. Pokiaľ sa teda budeme tváriť, že sme LEN kolegovia, musíme sa tak k sebe aj správať."
„Ale my sa tak netvárime, my naozaj SME kolegovia," zdôraznila som.
„Vieš čo by urobil správny kolega na tvojom mieste?"
Keď som nereagovala, pokračoval.
„Pozval by ma na pivo. Na revanš. Ty, keďže si žena, ma môžeš zavolať na kávu. Či chceš, alebo nie, patrí sa to," spokojne sa oprel na sedadle a založil si ruky na hrudi.
„Nevravel si náhodou, že oplácaš službu ty mne?" zamračila som sa.
„Situácia sa zmenila," mykol ramenom. „Môže za to ten tvoj kolegiálny problém."
Očividne mu záležalo na tom, aby sme si spolu niekam vyrazili.
„Takže káva?" skúsil to opäť.
„A ty si myslíš," odsekla som naoko urazene, „že ženy nepijú pivo?"
„Ejha, pani kolegyňa, začínate sa mi páčiť čím ďalej, tým viac. Tak pivo? Zajtra o siedmej?"
Zasmiala som sa a rezignovala: „Dobre, tak platí. Dovidenia, pán kolega."
„Do SKORÉHO videnia!" prízvukoval a veselo mi zamával.
Vošla som do vchodu a čakajúc na výťah sa blažene pousmiala. Zásada nezačínať si s kolegom, dostávala prvé trhliny. Juraj ma priťahoval, páčil sa mi jeho zmysel pre humor, vyjadrovanie...
Vyzerá to tak, že máš problém, dievča, ohlásil sa môj vnútorný hlas. Neostalo mi nič iné, ako mu dať aspoň sčasti za pravdu. Ale jedno posedenie pri pive ešte nič neznamená, nie je to rande, utvrdzovala som sa, zápasiac s nutkaním zdvihnúť telefón a so všetkým sa zveriť Kláre. Napokon, ani sama neviem prečo, som tak neurobila. Premklo ma tušenie, že by sa mi to pokúšala vyhovoriť. O hodinku neskôr, idúc do servisu vyzdvihnúť si auto ma pohltili myšlienky o tom, čo si oblečiem a do ktorého podniku si pôjdeme sadnúť. Jurajova tvár sa mi vynorila pred očami ešte aj večer pri zaspávaní.
Ráno som sa zobudila s pocitom, že sa mi o ňom snívalo. Pred zrkadlom v kúpeľni som oproti predošlým dňom strávila viac času a žmurknúc na svoj odraz sa pobrala do práce. Priznávam, s omnoho väčším nadšením než po iné dni.
Prekvapilo ma, že na parkovisku pred firmou stál Juraj. Čaká tu na mňa?
„Dobré ránko, pani kolegyňa," privítal ma s vysmiatou tvárou. „Auto je v poriadku?" kývol hlavou smerom k môjmu štvorkolesovému tátošovi a ja som prisvedčila.
„Krásne ránko prajem!" zašvitoril ženský hlas za mojím chrbtom.
„Dobré ráno," odzdravili sme s Jurajom jednohlasne.
„Akí ste zosynchronizovaní," zasmiala sa Mariana. V jej hlase sa krátko mihla zle potlačená irónia.
Zrazu ma súril čas. Stáť tam bolo ako vystavovať sa vo výklade. Čím dlhšie tu ostaneme, tým to bude čudnejšie.
„Musím ísť, pekný deň," zamrmlala som.
„Vďaka, aj tebe! A večer sa vidíme," mrkol na mňa.
Srdce sa mi rozbúšilo o niečo rýchlejšie.
V kancelárii ma privítal Marianin skúmavý pohľad.
„To malo byť čo?" namierila na mňa ukazovákom.
„Netuším, čo tým myslíš," tvárila som sa ľahostajne.
„Predsa ty a ten fešák z ekonomického! Stojíte uprostred parkoviska, vyškierate sa na seba ako slniečka,..."
„Prosím ťa, prestaň!" zahriakla som ju.. „Nikto sa na nikoho nevyškieral. Normálne sme sa spolu bavili."
„Keď myslíš," odmlčala sa, ale hodila na mňa ešte jeden skúmavý pohľad, ktorý jasne vyjadroval, že sa ešte uvidí, kto má pravdu.
Hodiny sa v ten deň neskutočne vliekli. Po rozume mi chodilo len nadchádzajúce stretnutie s Jurajom. Sústrediť sa na prácu bolo vylúčené, ale podarilo sa mi zachovať zdanie, že je všetko v poriadku. Mariana sa ma už viac na nič nevypytovala.
Po príchode domov smerovali moje kroky rovno pod horúcu sprchu. Kvapky teplej vody mi stekali po pokožke a ja som túžila, aby sa spolu s nimi odplavila aj nervozita, ktorá ma celú prešpikovala. Zabalená v uteráku, sediac pred zrkadlom, som asi desať minút zvažovala, či sa mám, alebo nemám maľovať. Vyhral kompromis. Zvýraznila som si riasy a pery natrela jemným rúžom, usilujúc sa docieliť ležérny vzhľad. Ako niekto, kto si ide vyraziť s kolegom. Nie ako žena, ktorá chce zapôsobiť na muža. Rozpustené vlasy mi v miernych vlnách padali na chrbát. Obliekla som si džínsy a biele tričko s krátkym rukávom. Cez ramená prehodila svetlofialový svetrík. Večery bývali ešte celkom chladné.
Juraj ma prišiel vyzdvihnúť presne o siedmej. Tiež mal oblečené džínsy a tenký pulóver.
„Čo tak neskorá večera, pani kolegyňa?" vychrlil hneď medzi dverami. Šíril sa okolo neho závan zmyselnej mužskej vône.
„Večera? Dohoda znela na jedno kolegiálne posedenie pri pive. O večeri nepadlo ani slovo," podozrievavo sa mi zúžili zreničky.
„Prepadol ma vlčí hlad a na prázdny žalúdok sa nemá piť, tak čo mám robiť? Nehľadaj v tom skrytý zámer, sľubujem, že budem slušný," na potvrdenie svojich slov zdvihol dva prsty, akože prisahá.
Podarilo sa mu dosiahnuť moju kapituláciu.
„Tak dobre, nenechám ťa hádam umrieť od hladu. A po pravde, aj mne škvŕka v bruchu."
„Žena čo pije pivo a nebojí sa priznať, že je hladná. To sa tak často nevidí," radostne sa zaškeril a vybrali sme sa do neďalekej talianskej reštaurácie.
Počiatočná nervozita postupne zo mňa opadala. O budúcnosť sa budem strachovať neskôr. Z Juraja sa vykľul skvelý a zábavný spoločník. Presedeli sme spolu takmer tri hodiny a stále sme sa mali o čom rozprávať. So záujmom sa ma vypytoval na koníčky, názory, sny a predstavy o živote. Keď sme neskôr stáli opäť pred vchodom do mojej bytovky, až mi bolo ľúto, že sa ten čarovný večer chýli ku koncu.
„Ďakujem, že si so mnou šla von," hľadel mi do očí. „Si krásna, inteligentná a pozoruhodná žena. Je mi s tebou príjemne. Aj keď iba ako s kolegyňou," neodpustil si narážku, „ale snáď si to časom rozmyslíš." Chytil ma nežne za ruku a priložil si ju k perám. „Maj sa, Laura," otočil sa a pomaly odišiel.
Páči sa mi jeho zafarbenie hlasu, ktorým ma volá po mene.
Cestou vo výťahu ma zachvátil zmätok a hlava sa mi vznášala v oblakoch. Mám za sebou dokonalé rande. Až na to, že sa jednalo iba o nezáväzné stretnutie s kolegom. Alebo??
