Koniec

Jeho duša odišla. Jednoducho sa vyparila z tela. Vyletela cez jeho rozrezané žily. Keď sa žiletka silno zakusla do jeho obidvoch zápästí a všetko sa zaplnilo krvou. Do ľavého a najskôr do pravého. Tesne predtým bol rozhodnutý zomrieť. Ležal vo vani plnej teplej vody a odhodlával sa k tomu činu. Para stúpala nad jeho telo a zrkadlo bolo zarosené tak, že nemohol vidieť svoj odraz v ňom. To mu ale vyhovovalo. Nechcel sa vidieť. Nechcel vidieť toho zbabelca, ktorý sa chce zbaviť seba a všetkého ostatného, aby našiel pokoj kdesi v nebi, alebo v pekle. Kvapky studenej vody z kohútika mu pomaly dopadali na vystrčený palec ľavej nohy. Tri silné lampy v kúpeľni vytvárali veľmi príjemnú atmosféru. Atmosféru ako stvorenú pre túto príležitosť. Odraz svetla v kachličkách spôsoboval, že bol už po dlhšom ležaní vo vani celkom pokojný. Celkom rozhodnutý. Keď vstupoval do vane, robil to veľmi opatrne, pretože voda ho pálila. Ale voda nebola to jediné a najhoršie, čo ho pálilo.

Všetko sa to skončilo vtedy, keď mu povedala, že už s ním nechce mať nič spoločné. Proste ho má plné zuby, chcela spoznať niekoho nového po troch rokoch spoločného chodenia. Povedala mu to normálne natvrdo, nemala k nemu žiadne zľutovanie. Vôbec nerozumel, čo sa mohlo stať. Nerozumel, ako sa mohlo všetko razom tak zmeniť. Plánovali spolu budúcnosť, deti, svatbu... Už dlhší čas sa mu zdala nejaká iná, ale nevedel rozpoznať, čo sa deje. Keď sa jej na to pýtal, vždy povedala, že všetko je v poriadku. Predtým aj všetko v poriadku bolo. Boli naozaj šťastní, milovali sa, áno, bol si istý, že aj ona milovala jeho tak, ako on ju. Hovorili im, že sú ako dve hrdličky. Stále spolu, stále sa držali za ruky, objímali sa, pozerali sa navzájom zamilovane do očí.

Tretí rok už spolu takmer žili. On býval s rodičmi, starší brat sa odsťahoval. Ona bývala iba s mamou, s ktorou vychádzala veľmi zle. Prespávala u neho skoro každý deň, chodila s ním a jeho rodičmi na výlety, na večere, na nedeľné rodinné obedy. Mala u neho nasťahované skoro všetky svoje veci, v kúpelni mala na poličkách svoju kozmetiku, na vešiaku zavesený svoj uterák. Vtedy už spolu naozaj vážne hovorili o dieťati a svadbe. Aj jeho rodina sa stále vypytovala, kedy budú konečne zásnuby.

Druhý rok boli spolu zriedkavejšie. Každý mal svoje priority. Ona potrebovala dokončiť školu a on mal novú prácu, ktorej vtedy obetoval väčšinu svojho času. Ale ich vzťah bol pevný. Keď neboli spolu, často si telefonovali, písali a hlavne si dôverovali. To bolo v tom období pre ich vzťah to najdôležitejšie. V období pred tretím rokom, keď boli spolu zase skoro každý deň.

Prvý spoločný rok bol ako z rozprávky. On jej princ, ona jeho princezná. Bozkávali sa doma, bozkávali sa na chodbe, bozkávali sa v električke v autobuse, na ulici, na zastávke... Jej mame, ani jeho rodičom sa to veľmi nepáčilo. Stále mysleli iba jeden na druhého a zabúdali na školu a iné povinnosti. Chodili neskoro domov a keď prišli, ešte si pred spaním telefonovali. Ich rodičia sa z toho išli zblázniť.

Keď sa poznali ešte iba veľmi krátko, nikto iný pre nich neexistoval. Zaľúbili sa jeden do druhého až po uši. Jednoducho sa našli. Chodil za ňou do nemocnice, nosil jej ovocie a obľúbenú orieškovú čokoládu. Alebo skôr on našiel ju. Našiel ju na záchode s rozrezanými žilami a volaním o pomoc v očiach. Bolo to na oslave jedného známeho a krv zdobila malú miestnosť.