Cesta domov

Sú chvíle, keď človek nechce nikoho stretnúť. Nikoho, s kým by sa musel rozprávať. O počasí trebárs, že večery sú ešte celkom chladné, vložiac medzi každý ďalší príspevok do nútenej debaty trápnu prestávku.
Pohľad upretý do zeme, silený smiech.
Náladu nevylepší ani na mol opitý človek, neurčito sa pohybujúci po všetkých kútoch chodníka. V hlave mu znie akási zvláštna hudba, súdiac podľa pohybov a krokov.
No nič, kráčam ďalej.
Bezdomovci, celá hŕba, stačí si len vybrať. Žena bez nosa, chlapík so skleneným okom, iný bez prstov na ruke.. Hm, zrejme im niečo chýba.
Svetlá veľkomesta. Sú vždy iné. Sú iné keď sa človek prechádza s milovanou osobou, iné, keď sa pozerá do peňaženky, či si ešte dakam vyrazí. Sú iné z okna odchádzajúceho vlaku. Hlboký nádych mi nedopravil do pľúc ani jednu molekulu čerstvého vzduchu - riziko cestovania.
Pátram po príčine mojej "hodinky spleenu".
Beznádejne. To je tak, keď sa hľadá príčina, zrazu všetky hlasy zmĺknu.
Tisícky myšlienok a ani jedna ucelená, dôkazom je tento text. Alebo kniha marketingu.

Ktovie kam idú všetci?? Domov, jasné, ale za čím?? Za rodinou, za šťastím, za televíziou, za záchodom, za jedlom, za sprchou, za alkoholickým partnerom, za čím?
Stará bratislavská za oknom, stovky áut, tá istá otázka.
Nálada sa nezlepšuje, ale aspoň sa mi už nechce plakať. A načo by to aj bolo dobré?
Pomaly dochádzajú nápady, ktoré ani nikdy neboli.
Pomaly, pomaly žijeme, pomaly umierame..

Sú chvíle keď človek nechce nikoho stretnúť.
A vtedy pomôže pero a papier.. Ďakujem..