Prepac meskam III.

Spisovateľ/ka: Lilith | Vložené dňa: 14. augusta 2005
http://citanie.madness.sk/view-553.php

„Bolo to za dávnych čias, keď ešte žili škriatkovia, princezné a zlý obrovia. Keď po lesoch behali čarovné srnky a zakliate deti, čo blúdia a nikdy nevyrastú. Keď sa domčeky stavali z medovníkov a v maličkých domčekoch žili kŕdle trpaslíkov. Keď vo vode vedela sviečka svietiť a ľudia mohli lietať. Bolo to dávno pradávno...“ Sandra začala svoje rozprávanie. Skupinka malých detí na ňu zaujato pozerala. Vypleštené veľké detské očká pomaly ani nežmurkli a pootvorené ústa plné dier po zuboch nemohli ani prehltnúť. V tej chvíli ich nezaujímalo nič iné iba svet plný zázrakov a čarov. Svet úplne iný, ako ho poznajú. A Sandra ich stále napínala a nedala na sebe ani poznať, ako jej rozprávky dopadnú. Každý deň si pre svojich malých zverencov v škôlke vymýšľala nové a nové príbehy.

„Princ vyslobodil princeznú, ktorá sa premenila naspäť na krásne dievča. Čarodejníka Viktora uväznil tam, kde Viktor väznil svoje obete, v čarovnom strome života. A tak dodnes rodí jeden jediný strom na svete farebné ovocie slanej chuti. O pár dní bola svadba a princ si konečne vzal princeznú za ženu, lebo ju ľúbil.“

„A čo sa stalo s Máriusom?“ ozval sa malý chlapček.

„Marius chodil deň čo deň k tomu stromu a polieval ho, aby jeho pán večne žil.“

„Jéjjjj!“ ozvalo sa z úst malých stvorení.

„Tak, ale teraz už ideme von. Zajtra si povieme rozprávku o ľuďoch malých ako prst. A o ich zvláštnych schopnostiach...“ navnadila ich, pomohla im dostať sa do bundičiek a šli na prechádzku.

Princ si vzal princeznú a žili šťastne, mali kopu detí a ľúbili sa...skutočnosť však bola úplne iná. V tejto rozprávke si síce princ vzal princeznú. A možno to bolo aj z lásky, ale časom sa ich „a žili šťastne až kým nepomreli...“ zmenilo na niečo, čo nepripomína žiadnu rozprávku. Princ začal behať za princeznami z okolia. Nebolo ich veľa, ale naša princezná to vedela a mrzelo ju to. Tá naša princezná bola tak trošku netypická. Nebála sa drakov a draci o ňu ani príliš nestáli. Nebála sa hlbokej studne ani megaobrovských pavúkov. Nebála sa smrti ani života. Jediné, čo ju desilo bola samota. A tak sa tvárila, že je jej život dokonalý. A to, že jej princ behá za princeznami prehliadala. Veď čo na tom, aj tak sa každý večer vráti domov, poslušne ju pobozká, naje sa večere, ktorú mu pripravila a zaľahne do tej istej postele ako ona. A tvári sa rovnako spokojne ako ona. Obaja predstierajú, že sú šťastní, ale ani jeden nepovie „mám toho dosť.“ Ona nechcela byť sama a tak znášala aj poníženie a on v nej našiel dokonalé zázemie a istotu. Možno sa raz zaľúbi a opustí ju, ale teraz na to nemá dôvod. Má niekoho, kto sa o neho stará, stará sa o celý byt a poskytuje mu oporu. To nerobí ani jedna milenka.

Tak takto vyzerá táto rozprávka, ktorú vám teraz rozpoviem. Bolo to asi takto :

Sandra vedela, čo sa deje, nebola predsa hlúpa. Ale aj tak keď prišla z práce domov, začala variť syrovú omáčku, ktorú on tak rád...Nechystala mu romantickú večeru, lebo to by bolo už príliš. Ona sa najedla, pustila si telku a čakala, kým sa jej manžel vráti domov. A tak plynul čas. Mal prísť o piatej, ale o šiestej ho nebolo. Sedem, osem, pol deviatej...a Sandra vedela, na čom je. Radšej nevnímala čas. Vykašľala sa na to, koľko je hodín. Ale bolelo ju to. Veľmi. Trhalo ju to a stále jej nedalo pokoj vedomie, že nie je pre neho dosť dobrá. Neuspela, bola slabá...prečo inak by chodil za inou? Bolo to ako nočná mora. A aj keď to vyzeralo, že Sandra hľadá záchranu v tom, že si to nepripúšťa a žije si vo svojom vlastnom svete dokonalého manželstva, pravda bola taká, že udržať si tento svet a nepodľahnúť pocitom, strachu, hnevu a panike bolo tak vyčerpávajúce, že jej to bralo všetky sily. Jediné miesto, kde na to zabúdala a bola opäť sama sebou bolo medzi deťmi v škôlke.

A tak odbilo deväť, keď sa konečne otvorili dvere. Hlava rodiny konečne dorazila. Sandra bola zvedavá, čo povie. Prizná sa? Vonku pršalo a on bol celý mokrý. Stiahol si dáždnik, oprel ho o stenu, striasol si z kabáta vodu a potom ho zavesil na vešiak.

„Ó, drahá,“ privítal ju bozkom na líce, keď mu prišla oproti, aby si vypočula jeho verziu. „mali sme poradu, trochu sa to pretiahlo. Prepáč, meškám...“ a to bolo to posledné, čo povedal. Sandra čakala vyhováranie, ale zrazu v nej čosi puklo. Čosi sa zlomilo a zazvonilo na poplach. Prečo z nej robí nechápavú a hlúpu kozu? Zrazu sa uvolnilo všetko, čo Sandra v sebe potláčala. Neplánovala to. Bol to len spontánny výbuch. Už viac neuniesla bolesť. Schytila jeho mokrý dáždnik a prudkým ťahom ho bodla do brucha. Nepremýšľala. Akoby sa jej telo hýbalo samo. Nevnímala čo robí, ale keď uvidela, čo spravila, okamžite sa pustila dáždnika.

On zrazu zmenil medový výraz tváre na zdesenie. Oboma rukami si prichytil krvácajúcu ranu, naposledy sa nadýchol a spadol na kolená. Pozeral sa na ňu a očami jej dával najavo : nebudeš spať, toto ti vrátim! Viac sa už ale neudržal, jeho rana krvácala stále viac a viac až spadol dopredu na zem. Ešte naposledy pohol rukou, ktorá zanechala na koberci krvavú stopu, nestihol ani zaplakať alebo zakričať od bolesti. Len jednu chvíľu žil a druhú už nie. Zavrel oči a už ich neotvoril.

Bol mŕtvy. Sandra sa triasla. Nevedela pochopiť, čo to vlastne urobila. Neovládala svoje ruky, ani nohy. Bála sa pohnúť a zrazu jej celý život po jeho boku prebehol pred očami. Jediný záver, ktorý jej z toho vyšiel bol, že si to zaslúžil. Ale aj napriek tomu sa rýchlo rozbehla k telefónu a volala záchranku, lebo „môj manžel sa nabodol na dáždnik“.

Čo vlastne chcela je dobrá otázka. Najprv ho bodne a potom ho chce zachrániť...nemalo to logiku. Niežeby začala ľutovať, čo urobila. Lenže ona ho ľúbila. A vražda...bože vražda je vražda. A keď videla svojho manžela na zemi ležať v krvi, trepotajúceho sa z posledných síl, musela mu zavolať pomoc. Bez rozdielu na to, ako veľmi ho nenávidela a priala mu smrť.

„Milujem, ako sa ma dotýkaš. Milujem vôňu tvojho tela. Milujem ako dýchaš...“ pohladil ju po líci, po ústach, pobozkal ju ma krk... a ona bola šťastná. Vykašľala sa na to, ako jej ublížil. Zrazu tu nič nebolo. Iba ona a on. Odpustila mu všetko, vymenila hrdosť za pár krásnych dotykov...

„Pani! No tak!“ ozvalo sa skadesi. „Haló!“ začalo ňou mykať a ona sa mu začala vzďaľovať. Akoby ju ten tajomný hlas bral od neho preč. A vtedy otvorila oči. „Pani, vstávajte.“ sestrička ňou triasla. Bol to len sen. Posledný a krásny, ale sen.

„Pani, je mi to ľúto, ale vášho manžela sa nám nepodarilo zachrániť. Podľahol bodnej rane.“ Ale Sandra to už vedela. Veď to bol vlastne zámer.

„Pani, môžete počkať v sesterne, musím zavolať políciu. Prosím, počkajte tam na nich. Dobre?“

„Políciu? Načo?“ zdesene vyskočila zo stoličky.

„Je mi ľúto vášho manžela, úprimnú sústrasť, je mi ľúto, že som vám to musela povedať takto, ale nehnevajte sa, umrel na bodnú ranu. A nevyzerá to tak, že by si dáždnik zabodol do brušnej dutiny sám. Ja vás z ničoho neobviňujem, možno to bola nehoda. Ale taký je bežný postup.“

„Kedy si ho budem môcť odviezť a urobiť pohreb?“

„Počkáme ešte ne políciu, ako sa vyjadria. Ale ak nebudú komplikácie, asi zajtra. Teraz však choďte do tej sesterne. Tam vám spravia kávu, ak budete chcieť.“ Sandra teda poslušne šla a tvárila sa nešťastne. Možno aj nešťastná bola.

Tak, a je to. Zo Sandry je vdova. Je jedno, ako to celé dopadne. Uznajú ju vinnú, pochopia, že to bola nehoda, zavrú ju, prejde jej to...fakt, že je mŕtvy už nič nezmení. Už je sama. A na svedomí má smrť človeka. Možno na to žiadny súd nepríde, ale ona o tom vedela. Svedomie bolo pre ňu tým najhorším trestom. Polícia ju vypočúvala, ale nakoniec ju pustili, nech si ide domov oddýchnuť. A keď prišla domov, rozplakala sa ako malá. Z časti to bol plač za láskou, ktorú stratila už dávno, z časti to bolo za istotou, ktorú práve stratila a z časti to bolo pre zbabraný život. Ten, čo viedla, ale aj ten, čo ju čakal. Zrazu sa to na ňu všetko zrútilo a zaútočilo naraz. Zosypala sa, ležala na zemi v obývačke a plakala.

A tak princezná prišla o svojho princa. Tento krát neodcválal na čiernom koni, ani nezahynul v udatnom boji s drakom. Nebránil ničiu česť, ani svoju krajinu. Proste len zahynul. Princezná ako uväznená vo veži nemala nárok už žiadneho iného čakať.

Žeby jej to prešlo bola naivná predstava. Sandra bola aj na psychologickom vyšetrení a aj napriek tomu, že vinu nepriznala, lekári sa zhodli na tom, že o stratu zmyslov nešlo. Možno to bolo v amoku, v náhlom návale emócií a hnevu, ale bola zdravá ako ktokoľvek iný. Príliš jej nepomohla ani jeho matka, ktorá mala pred celým súdom výstup :

„Zabila mi ho. Zabite vy ju! Je to nehanebné. Ak ju nepotrestáte, urobím to za vás. Tá ku..a si nezaslúži pochopenie!“ kričala. Bola vyhodená zo súdnej siene, ale najala si toho najlepšieho právnika, akého zohnala. Sandra to mala zrátané.

A celý príbeh končí verdiktom, ktorý Sandru položil na lopatky, lebo až v tej chvíli si uvedomila, čo urobila a čoho sa pre toho kreténa vzdala.

„Dvanásť rokov bezpodmienečne.“

Prišla o deti, ktoré mohla mať, o dobrú prácu, ktorú už nikdy nedostane, o česť, o pochopenie, o pokojný život bez predsudkov...

Nie, väzenie nie je to, čo sa jej stalo trestom. Aj keď pohľad cez mreže na stratený svet, na nebo plné oblakov a v noci plné hviezd nie je príjemný. Ale vedomie, že tam vonku ju už nič a nikto nečaká, to bolo to najhoršie. Prečo sa mala tešiť von? Veď bezsenné noci sú rovnaké v luxusnej posteli a na tvrdom, chladnom matraci.


„Všetci sa ma pýtali, plánovala si to? A potom ma potľapkali po pleci a povedali : „„Zaslúžil si to!““ Viem, že nikto to nemyslel úprimne, len nikto nevedel, čo má povedať. Nezabila som ho z pomsty. Neplánovala som to a nebolo to z ohrdnutia. Vysvetľovala som to aj na súde. Len som v tej chvíli chcela, aby prestal hovoriť. Aby prestal klamať. V hlave mi hučali jeho slová a to bol len reflex. Ako keď dajú teleshoping a vy veľmi dobre viete, čo vám budú hovoriť, už to poznáte naspamäť, kde je aká zľava, ktorý mixér je najlepší a ktorý masážny pristroj je najlepší proti celulitíde. Tak proste siahnete po ovládači a prepnete ho. Ubližoval mi a ja som nevedela, ako ho vypnúť. Tak som našla spôsob. Neviem, či by som to zopakovala, keby sa dal vrátiť čas. Všetci si myslia, že by bolo lepšie ho opustiť. Ale ja som vtedy nemala čas a energiu sa zbaliť a vysvetľovať prečo. Dlho som trpela, ale toto som už nevydržala. Prišiel až na najvyšší bod, ktorý som zniesla a zrazu som potrebovala skončiť. Nebol čas kričať a robiť scény. Potrebovala som niečo hneď. A už navždy. Je mi ľúto, že som niekoho zabila. Že som vzala život, ktorý som nedala. Ale stalo sa. Nezaslúžil si to. On si zaslúžil bolesť, ale na duši. A aj keď som si svoj trest odpykala, nemyslím si, že by som dvanástimi rokmi splatila ľudský život.“

Spisovateľov komentár k príspevku

Pre tych, ktorym to uz lezie na nervy, odkazujem,uz je posledna.


Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
ej ej. tuto osobu odniekial poznam. ale cim to je, ze takto vzdelana a nadejna spisovatelka napise "zly obrovia"? nene draha, takto kamarati nebudeme. a aj tu syrovu omacku si si mohla odpustit, nemohol tam byt trebars vyprazany syr? alebo zemiakove krokety? achjo, musis sa este vela ucit, veeela ucit..  
Spisovateľ/Autorgojeziskugo Pridané dňa26. marca 2006 20:06:01
Tesim sa na tvoju pracu, aby som mohla porovnat, s akym odbornikom to mam tu cest... Zly obrovia su podla mna netypycky neklasicky a nevidim dovod, preco robit vsetko spravne. Nebudem sa za svoje chyby ospravedlnovat, az raz budem vydavat knihy, najmem si niekoho, kto mi ich bude opravovat! A k tej syrovej omacke...az budem pisat o tebe(nebudem o tebe pisat), slubujem, ze spomeniem krokety s vyprazanym syrom. Kym to o tebe nie je, necham tam tu syrovu omacku. Niektori ju mame radi, vies.  
Spisovateľ/AutorLilith Pridané dňa27. marca 2006 12:54:22
aj tak je dvanast rokov za sprostu vrazdu malo.. ty nevies ake tazke je chodit vecer z prace, usmievat sa na zenu a este dufat ze ta nejaka hystericka hus nezabije tvojim vlastnym(!) dazdnikom. kde je tu minusove ohodnotenie? davam ti -10 bodov, hodinu klacania v kute a este budes bez vecere!  
Spisovateľ/Autorgojeziskugo Pridané dňa16. apríla 2006 20:25:42
Daj 1 bod, to bude dostatocne vyjadrovat tvoju nizku mienku a zhnusenie. A co je dostatocny trest pre sprostu vrazdu? Trest smrti? Vrazda? Prednedavnom som niekde pocula : oko za oko a cely svet bude slepy!  
Spisovateľ/AutorLilith Pridané dňa17. apríla 2006 00:47:57
za umyselnu vrazdu? nemusi to byt trest smrti, staci dozivotie. ja som sa v tej poviedke nikde nedocital ze by mala dokaz o jeho nevere - cize je to sprosta vrazda. oko za oko a cely svet bude slepy, ale spravodlivy.  
Spisovateľ/Autorjeziskohasgone Pridané dňa20. apríla 2006 17:45:16
Aššurballit
4 body
..hm..nastup gut...inak zasa to co som uz vravel...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa11. januára 2006 09:10:43
ja viem, ja viem, hnusny patos, nelubi sa ti to...chapem. Ale ak utekas od vlastneho "patosu" do diel inych autorov, nezvolil si si spravneho cloveka. No, beriem tvoj nazor, viem, ze je co zlepsovat...  
Spisovateľ/AutorLilith Pridané dňa13. januára 2006 10:40:11
Aššurballit
...uz som vysvetloval...snad mi rozumies...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa13. januára 2006 11:30:22
10 bodov
jasne  
Spisovateľ/AutorStanislav Haber Pridané dňa5. januára 2006 18:33:14
boze, velmi pekne dakujem. je strasne krasne, ze si niekto dal tu namahu a ohodnotil ma dva krat, ked uz sa to stare hodnotenie rusilo.A navyse si dal namahu vyhladat vsetky tri casti...hrozne,ale nehorazne velmi pekne dakujem.  
Spisovateľ/AutorLilith Pridané dňa5. januára 2006 19:19:34
...nemusis dakovat, fakt mi to chvilu trvalo, nejako som si nevedel spomenut na nazov etc, ale obsah som si pametal a ked je to nove bodovanie, tak bodujem po novom, normalka, tie poviedky su pekne, to vies a znesu knizne vydanie, to vies tiez...  
Spisovateľ/AutorStanislav Haber Pridané dňa5. januára 2006 20:30:07
Dakujem za vyjadrenie a tesi ma, ze si tu prvy krat a uz si sa dostala po moj vytvor. Ja osobne som si tuto situaciu nezazila, takze je to len vymyslene "psycho". Ale dufam, ze si to ani nebudem musiet odzit, aby sa zo mna stala skusena autorka.  
Spisovateľ/AutorLilith Pridané dňa29. augusta 2005 19:20:36
Celkom fajn poviedka.Som na tejto stránke prvý raz a nečakala som niečo také psycho.Je to podľa mňa príbeh,v ktorom sa dozvedám o myslení Sandry.Určite existuje veľa žien,ktorých partner podvádza. Toto bolo fakt...nezvyčajné.Celý ten námet.Mne sa to celkom páčilo.  
Spisovateľ/Autorveronika Pridané dňa29. augusta 2005 19:11:10
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8