Keď život stáva sa nemým

Skutočne neviem, čo tu teraz robím,

vážne si myslím, že som mal dnes ísť radšej spať ale…

“len jeden drink, a je tam pár ľudí, s ktorými sa stretneš,

myslím, že si ich obľúbiš“

...zatiaľ čo ty hovoríš čaute, áno, len zdravíš.

No tak to zvieram pevne-ďalší pohár v mojej ruke

a moje ústa a úsmevy pohybujú sa ako vstávam,

príliš blízko a príliš široko.

Úsmevy sú neskutočne žiarivé,

strašne zhlboka dýcham, stávam sa oveľa ľahším,

no vzduch je stále ťažší a je bližšie,

začínam sa približovať k podlahe

a všetky tie ruky na mojich pleciach nemajú mená

Ocitám sa medzi cudzincami a to je len jedenásť,

pozerám ako neprebalené decko, kým ma niekto nepodrazí.

Dostávam sa na kolená ako už tisíckrát predtým,

som ohromený - to upriamilo môj zrak

a len pozerám na podlahu, len hladím podlahu, áno, splývam s podlahou.

A začínam sa smiať ako živočích v bolesti,

mám na rukách krv, mám ruky v mozgu,

to prvé krátke zvracanie ma zanechalo lapajúc po ďalších,

zrazu váham nad kričaním na mojej ceste k podlahe.

Som späť na chrbte so svetlami a klamstvami v očiach,

tá hudba je príliš nahlas a moja hlava má úplne zlú veľkosť,

takže idem, znova idem na podlahu.

Prečo s tým nič neurobím? Nechávam to tak, nech sa nalieva

a tak ako ťažko dážď padá dolu, presne tak sa cítim vo vnútri.

Už nemôžem viac, čím som sa to stal?

takto to vyzerá, keď sa to stane a život stáva sa nemým,

pokračujem v pohybovaní ústami, pokračujem v pohybovaní nohami,

vravím: „Ľúbim ťa až k smrti, asi tak ako strácam dych,

a všetky tie úsmevy, ktoré nosím, všetky hry, ktoré hrám,

všetky nápoje, ktoré miešam a pijem pokým mi nie je zle,

všetky tie grimasy, ktoré robím, všetky podoby, ktoré zahadzujem,

všetci ľudia, ktorých stretám, všetky slová, ktoré viem,

robia mi od srdca zle, ja cítim sa tak unavený“

A presne tak ako ťažko dážď padá dolu

presne tak sa cítim vo vnútri, keď život stáva sa nemým.