Nikto neni dokonalí

Keď sa pozrieme von s okna, či prejdeme po ulici, tak všade vidíme ľudí , malých, veľkých, chudích, alebo ľudí pri sebe. Ale na to je naša spoločnosť už zviknutá. Tak ako sme si zvikli na ľudi ktorí nosia okuliare, či majú na zuboch strojček Takéto veci sú už pre nás samozrejmosťou a vlastne si ich už ani neuvedomujeme. Títo ľudia nemajú pocit menejcennosti, lebo na ných je už spoločnosť zviknutá.

Ale keď stretneme na ulici človeka na vozíku, či mentálne postihnutého tak už je to pre nás zaujimavé a tým mu davame pocítiť že je niečim odlišny od ostatných, že je niečim iný. Naša spoločnosť si ešte nestihla zviknúť na to, že nie každý človek má to šťastie chodiť po vlastných nohách, že nie každý má tu možnosť chodiť do školi a vzdelávať sa. A mi čo tú možnosť máme tak si ju večšina nedokážeme vážiť lebo sa prenásť stala samozrejmosťou.

Večšina znás si ani nevie predstaviť koľko energie v sebe skrýva takéto dieťa a koľko síl a chuti je v ňom vyrovnať sa aspoň v niečom svojím kamarátom a keď sa mu to podarí, tak sa uprimne dokáže tešiť s toho čo sa mu podarilo a chce to zažiť znova a znova a je schopní pre to urobyť čo koľvek. A len čaká na to kedy mu dá niekto príležitost aby prekonal sám seba a dúfa že raz sa mu to podarí.

A tak zamyslime sa nad sebou a dajme takýmto deťom možnosť prejaviť sa veď nikto nemôže povedať o sebe „ Ja som dokonalí, vo mne nenajdete žiadnu chibu,lebo možno vo vás je viac chýb ako v takto telesne, alebo mentálne postihnutom dieťati.

A nakoniec možno práve vám bude raz podávať pomocnú ruku takéto dieťa a ani si to nevšimnete.

Veď nikto neni dokonalí.