Priznanie

Stála na ulici. Nervózne sa obzerala okolo seba. Vedela, že ľudia si obzerajú ju, ale bolo jej to jedno. Slnečné lúče sa jej leskli vo vypnutých čerstvo umytých vlasoch. Pomaly jej začínalo byť veľmi horúco. Ale čakala. Bola si istá, že sa tu skôr či neskôr objaví. O takomto čase chodieva vždy tadiaľto. Zrazu ho zbadala. Áno! Zrazu uvidela jeho. Bezstarostne si vykračoval pomalým, pokojným krokom. Áno, to bolo pre neho typické, pokoj a rozvaha. Srdce sa jej rozbúchalo a rozbehla sa. Keď už bola tesne pri ňom, potiahla ho za rukáv tmavobordového trička. V momente sa otočil. Keď ju zbadal, usmial sa.

„Ahoj!“ povedal jej.

„Ahoj!“ odpovedala mu s úsmevom na tvári. „

Čo ty tu?“ obrátil sa k nej, aby jej videl na tvár. Bola iba o pár centimetrov nižšia, takže ich brady boli skoro na rovnakej úrovni.

„Čakám na teba.“

Začudovane sa na ňu pozrel, tak zakrátko dodala: „Chcem sa s tebou o niečom porozprávať. Máš 5 minút čas?“

„Samozrejme že mám, na teba si vždy nájdem čas.“

Opäť mu opätovala úsmev. Na líca jej vystúpila červeň, no dúfala, že si to nevšimol.

„Tak si poďme niekam sadnúť. Niekam, kde by nás nikto nerušil. Trebárs, tam na lavičku.“ Rukou ukázala na starú rozbitú lavičku, vzdialenú zopár metrov a s nádejou sa na neho pozrela. On iba prikývol a mlčky sa pobrali.

Sadla si ako prvá, prekrížila svoje dlhé štíhle nohy v bielych nohaviciach, uprene sa mu pozrela do očí a hlboko si vzdychla. Potom sa pomaly a neisto rozhovorila.

„To, čo ti chcem teraz povedať sa mi hovorí ťažko, ale povedať ti to musím. Inak to nejde, už to v sebe nemôžem dlhšie držať.“ Urobila krátku prestávku, aby sa mohla vôbec nadýchnuť. Srdce je bilo tak rýchlo až mala pocit, že je za chvíľu vyskočí a ujde preč.

Slnko svietiace príliš vysoko ju začalo páliť na odhalených ramenách a ona cítila, ako keby horúčavosť v jej tele rástla a rástla. Vedela, však, že mu to musí povedať.

„Neviem, ako by som začala. Sme priateľmi už dosť dlho, však?“ pozrela sa mu priamo do očí.

„Áno, sme, ale kam tým mieriš? Povedz mi to už konečne, prosím ťa.“

Bol celý nervózny, ako vždy v jej spoločnosti. Nevedel si ani predstaviť, čo mu chce asi tak povedať. Už sa na ňu nemohol dlhšie pozerať. Bola krásna, príliš krásna na to, aby ju mohol obkukovať. Príliš krásna na to, aby ju mohol niekedy mať.

„V poslednej dobe cítim, že sme sa akosi viac spriatelili, viac spoznali. A ja k tebe začínam cítiť niečo iné. Niečo iné ako priateľstvo. Niečo viac. Ja cítim, že som sa so teba, asi, zaľúbila.“ sotva počuteľne vyslovila posledné slová, sklopila zrak. Nemohla sa na neho pozerať.

„Čože?“ v tom momente sa jej spýtal on.

„Ach! Nie! Nemala som ti to vravieť. Mala som si to nechať pre seba. Určite máš kopu svojich problémov a ja som ti týmto ešte pekne pridala. Ale neboj sa, nemusíš to riešiť. Nemusíš riešiť nič, je to iba môj problém. Ja si ho vyriešim. Od teba vôbec nič neočakávam. Ja som iba chcela, aby si to vedel. To je všetko.“

Keď dohovorila, cítila, že jej červeň zalieva celé tele od končekov nôh až po končeky vlasov. Cítila, že sa červená aj na chrbte, ktorý jej pretínala iba šnúrka od nebovomodrých plaviek. Vedela, že teraz sa na ňu určite pozerá, no ona sa radšej dívala smerom niekde na jeho letné šľapky.

On ju však jemne chytil za bradu. Hlavu jej zdvihol na úroveň svojej a prinútil ju dívať sa mu do očí, ktoré mali farbu večerného súmraku. Zbadala v nich taký zvláštny lesk. Taký, aký u neho vídavala dosť často, keď spolu boli sami. Úplne sa do nej vpíjal.

„Teraz ma dobre počúvaj.“ Rozhovoril sa tými svojimi pekelne krásne tvarovanými perami.

„Takže, za prvé, to nie je tvoj problém, ale problém náš. A za druhé, to problém ani nie je.“ Tvárou jej preletel ľahký úsmev, ale líca mali ešte stále ružový nádych,

„Vieš, ja ťa ľúbim“ pri týchto slovách sa rýchlo prerývane nadýchla. Bola prekvapená a zároveň čakala, čo jej ešte povie. A dúfala. Tak veľmi dúfala.

„Skutočne ťa ľúbim a odhodlávam sa ti to povedať už pár rokov. A nikdy sa mi ani nesnívalo, že by si mohla ľúbiť aj ty mňa. Vždy si bola pre mňa zosobnením všetkej dokonalosti – ideál krásy, inteligencie a humoru. Vždy si bola moja vzácna kvetina. Kvetina, ktorú si bolo treba vážiť, ochraňovať a obdivovať ju. Vieš, že som tu bol vždy, keď si ma potrebovala, ale nič som za to neočakával. Pri pohľade na teba som ani nemohol.“ zatriasla sa. Bolo teplo a ju striasalo. Celá sa chvela a vôbec tomu nerozumela, no on pokračoval ďalej: „A ty tu teraz predo mnou sedíš, celá červená a ustráchaná. Hovoríš mi, že ma ľúbiš a bojíš sa, čo ti na to poviem. Chce sa mi smiať a plakať zároveň……..ľúbim ťa.“

Chytil ju za obe ruky. Jej maličké dlane pevne uchopil do svojich a zadíval sa je do očí. Ako keby chcel očami preniknúť do jej mysle.

„Hm, no čo teraz?“ spýtal sa s úsmevom na tvári.

Ona len nemo pokývala hlavou. Z jej krásneho a precízne vypracovaného účesu vykĺzol prameň svetlých vlasov a zošuchol sa jej do tváre.

On jej ho chcel zasunúť za ucho, no iba jej prstom prešiel láskavo po malom nose a jeho prsty to viedlo inam. Chytil ju za tvár a pritiahol si ju bližšie. Jej oči vraveli, bližšie, bližšie, ešte bližšie. Nakoniec boli tak blízko, že sa ich pery spojili. Po tomto okamihu túžil veľmi dlhý čas. Keď zacítil hebkosť jej pier, na všetko zabudol. Celý priestor sa mu rozplynul. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť, nič neexistovalo. Nič, iba jej pery sajúce teplo sálajúce z jeho úst.

Nevedel ako dlho strávil v tomto bezmyšlienkovitom stave. No keď sa to skončilo a videl ju, ako si špičkou jazyka olizuje červené pery, mal chuť vrátiť sa tam opäť.