Taký obyčkový poldeň.... pre Mišku

Je piatok. Piatok ráno. Deň jedného obyčajného chalana, ktorý túto noc nemohol spať. No zaspal. Lebo to sľúbil. Zobudil ho budík. Je 6:40 a prvé čo urobil bolo,že siahol po mobile. Nezvyčajné v jeho živote, no nedalo sa tomu zabrániť. Nie, nikomu nevolal, ani nechcel vedieť presný čas. Túžil iba po jednom. Rozospaté oči si žiadali zočiť foto na pozadí jeho od včera milovaného mobilu. Slastne zatvoril oči a riekol, dobré ráno miláčik. Nasledoval bozk na display. Áno bozkal display mobilu, inokedy by sa displeya ani prstom nedotkol - bol na to háklivý. Ale teraz a od dnešného dňa sa to zmenilo. Zívol si na dva krát a s trpkosťou znášal bolesť, ktorá mu vychádzala zo zuba, kde ma zrejme kaz. Bojí sa doktorov, nemá rád zubárov. No raz mu tá na fotke písala, že treba sa starať a dbať, na svoj chrup. Bolelo to značne a preto sa rozhodol navštíviť zubára. Bolo to asi pred 9 mesiacmi čo tam bol naposledy. Tak sa teda pobral. Peši ako inak, v rytme hitov. Hitov, čo mu jemne zvučali do pravého ucha. Dával si iba jedno slúchadlo, aby vedel reagovať na podnety z okolia. Rád načúval hlasu ulice, rád sa prechádzal len tak. Mal rád keď chodieval len tak - nikam. Tento krát mal cieľ - zubár. Boli časy, keď si dával do uší obe slúchadlá, no teraz ho už baví žiť...

A ulica sa mu prihovára: „ prečo v tak pravidelných intervaloch pozeráš na ten nešťastný telefón Duško... hmmm povedz mi'. A on jej odpovedal. Odpovedal, lebo na jedno ucho počul. „ lebo milujem “ Ulica radostne vzplala svetlom lámp. Náš Duško miluje... Počujete to lampy? Lampy prikyvujú ako keby sa ohíňali vo vetre...vidíme to na ňom milá ulica...vidíme to. Svietime radosťou aj cez deň - preto. A on len ďalej kráča s mobilom v ruke, pozerajúc sa pod nohy, aby nepristúpil tieň nejakej lampy. Oproti idú 3 atraktívne dievky, je ich počuť už z ďaleka - že idú. Prešli okolo, no on mal presne vtedy ten jeho nový intervalový rituál s mobilom a opakoval slová...

„ miláčik môj “ - to vieš že sa neobzriem. Dorazil do ordinácie. Hneď ho zobrali dnu. Doktor si robil svoju robotu a Duško len bledol bolesťou. Sestrička sa ho pýta „ cítite sa dobre “ - bol zrelý na odpadnutie. Musíte myslieť na niečo príjemné nie na tú bolesť... Skúsil to a začal myslieť. Myslel na jedno dievča. Dievča, ktoré spoznal nedávno. Na tú čo mu venovala verše. Na tú, pre ktorú je schopný všetkého. Pomohlo to - naozaj to funguje - sugescia má neskutočný efekt, alebo to bola láska. Hotovo vypláchnite... Musel si ešte trošku posediet v čakárni, necítil sa najsilnejší v tej chvíli. Sedel tam a všetci na neho kútikom oka pozerali, prečo pusinkuje ten mobil. Zrejme ma na to svoje dôvody. Sedelo tam aj také malé dievčatko, ktoré na jeho podnet začalo pusinkovať bábiku, čo držala v ruke. Ten Exupéry mal pravdu – deti sú chápavejšie. Na to sa spamätal a porúčal sa. Dovidenia povedal... No v podvedomí myslel... Dúfam že sa dlho neuvidíme v tejto mučiarni novodobých dejín. Vyšiel von, autobus práve odišiel... Pobral sa teda peši - veď rád sa prechádza... Bude premýšľať o svete... Strihol si to okolo rieky, ktorá mu pripomínala jeho jediný románik v jeho živote... okamih ktorý nemal happyend... Nechcel na to myslieť. V inú stranu jeho myšlienky bočili. Premýšľal kde je ten Dunajov, a kedy bude mať vodičák... Spád vody ho prinútil pozastaviť a kochať sa pohľadom naň... Pozrel na mobil... Bola tam... Na fotke - voda čo ho drží nad vodou. Raz ti ukážem ten vodopádik pomyslel si... Raz možno...bolo by ti tu krásne lásočka moja. Na každý deň budem mať pár prekvapení pre teba...pomyslel si. Šiel ďalej...lúka spievala... Opájal sa jej krásou. Opájal a opakoval si slová čo mu hrali do uška...“ Prvé hriechy, voňa viechy s jarnou tmou, prvé rande úspech v bande a básne pod lampou ... a prázdno vo vreckách “. Vtedy si pomyslel na to že...už nikdy nebude vyhadzovať peniaze na výdobitky novej doby, na veci čo mu netreba nevyhnutne k životu, začne šetriť... nechce už mať prázdne vrecká, veď čo ak... Ako sa o nich postará...ako zabezpečí potreby tej, čo ju tak miluje - uvedomil si to... Kráča ďalej a spieva si v duchu... “ Stále sa mi miluje že sa s tebou snívam...ani sme sa nehľadali a predsa sme sa našli - ani sme to netušili a boli sme jasní “... Dorazil na sídlisko...ešte prejsť cez tú betónovú džungľu a je doma. Zaujal ho ohlučujúci džavot malých detičiek, ktoré sa spoločne hrali za prísneho dozoru svojich rodičov na nechutne drahom detskom ihrisku, ktoré práve postavili. Napadali ho rôzne veci... Predstavoval si aké by to bolo, tu tráviť nedeľu so svojou najmilšou a strachovať sa o 'syna'. Aké by to bolo ťažké vysvetlovať mu slová, ako osvojenie . “ To bolo tak synáčik: raz jedna líška to vysvetľovala jednému malému chlapcovi... ale ten nebol z tejto planéty. Ale ty si pozemšťan synku a poviem ti to jednoducho - síce nikdy nebudeš mať rovnakú krv ako ja, no je mojím najväčším želaním na svete aby si mi hovoril ocko. Hovoril mi o svojich pocitoch, o prvej láske, o tom aké to je byt pyšný na svoju matku. Ano na tú - čo teraz práve možno plače niekde doma - no aj ja som plakal keď som to písal a veľmi... Aj ty si poplač synak - vždy keď to budeš tak cítiť. Máš najlepšiu matku na svete. Tak ju ľúb spôsobom nesmiernym. Zahrnieme ju láskou obaja - nech je šťastná, zaslúži si to.

Minul detské ihrisko s pohľadom na tapetu mobilu... " miláčik môj “

Prišiel domov a upadol do postele, ako podťatý - mobil však držal v ruke

a posledné čo si pred tým ako zaspal pamätal bola tvár z tej fotky...

Tvar dievčaťa, mamičky...

v polospánku stále opakoval... Milujem Ťa Michalka, milujem.........