Vstať či nevstať? To je otázka.

Každý z vás sa určite niekedy budí so slovami „Zase do školy!?“ alebo sa nezobudíte vôbec a pritom krásnom tóne budíka vám hlavou preletí „Ešte chcem spať!“. Ja viem, spánok je veľmi dôležitý a prečo by sme ho mali prerušovať kvôli nejakej hodine slovenského jazyka?

Položme si pár otázok.

1. Prečo budík nezazvoní?

a. Lebo si ho zle nastavíme

b. Pretože budík vycíti, že sa nám nechce vstať a preto nám nechce kradnúť spánok (potom je síce zmätený a ďalej nezvoní, ale čo by ste robili vy po niekoľkých tresknutiach o zem?)

2. Prečo, aj keď budík zazvoní a my vstaneme, ho potom vypneme a spíme ďalej?

a. Ráno sme ešte trochu známesačnelí a tak, ako vo sne, sme hrdinami, ktorí riešia každý problém spoločnosti.

b. Prechod od postele k budíku berieme ako rannú rozcvičku a keďže nie je moc bohatá na pohyb, zobudia sa iba nohy a prst, ktorým vypíname budík.

3. Prečo, aj keď nás budík upozorňuje na čas, tak nevstaneme?

a. Nechce sa nám vstať, a preto vždy, keď niekam meškáme, sa musíme vyhovárať na nezvoniaci budík.

b. Pretože máme dobrý vankúš, ktorý neprepúšťa žiaden zvuk z okolitého prostredia.

c. Niektorí menej optimistickí si pod starým známym aforizmom „Fakt, že budík nezazvonil, zmenilo už veľa ľudských životov“ predstavujú napríklad zrazenie autom alebo havarovanie električky a iné nešťastné náhody, i keď to môže byť len prostý pád do kanála.

Z týchto bodov môžeme usúdiť, že budíky sú nám v podstate nanič a osud by sme mali nechať na náhodu. Ale keď budete chcieť ísť cez cestu, tak sa radšej pozrite doprava a doľava. Nikdy neviete, čo sa môže stať.