Tajomstvo dňa sv. Valentína

Písať o tom čoho sa človek bojí je horšie, ako písať o tom z čoho má radosť. Teda konkrétne teraz ja a nikto imaginárny, žiadna vymyslená fiktívna osoba, ktorá sa snaží prejsť cez rozum osudu a žiť život taký, aký by chcela. Som reálna postava z reálneho života, ktorá sa len zúfalo pokúša žiť svoj život v súlade s tým, ako sa od nej očakáva.

Nie som ničím výnimočná, netvárim sa ako anjelik ani diabol. Bola som obyčajná smrteľníčka z mäsa a kostí, ktorá sa nelíšila. Áno, mala som svoje osobné čaro. Všetci ho napokon máme.Vlastný život, rozhodnutia, rodinu a priateľov. Bola som jedna z mnohých, ktorá chcela mať pocit, že v živote je aj trošku viac, ako som v ňom nachádzala. Chcela som mať úplne obyčajného priateľa, ktorý by mal oči len pre mňa, chcela som mať zaručené svoje miesto vo svete, chcela som dokázať ostatným, že som sebavedomá, cieľavedomá, nebojácna a hlavne iná. Ale to už táto osoba nemôže nikdy urobiť. Prečo?

No asi preto, že som zabudla spomenúť jeden malý nepodstatný detail. A to taký, že som mŕtva. Kruté? Ani nie. Je to len konštatovanie, ktoré by v niekom inom možno ešte vzbudilo nejaký pocit, ale u mňa je už len veta, za ktorou sa nič neskrýva.

Kedysi som mala sny, ako ty. Mať skvelú rodinu, priateľov, dobrú školu, patriť do partie podobných ľudí, zabávať sa, vydať sa, mať deti a vnúčatá a napokon šťastná umrieť s tým, že som svoj život nepremrhala. Lenže, to by náš život musel byť nalinajkovaný a neschopný zmeny. Ale keďže všetko plynie, tak aj mne sa stali veci, ktoré prevrátili všetko naruby. Okolnosti sa zmenili a zmenili moju prítomnosť.

Moje študentské dni sa striedali jeden za druhým, ročné obdobia sa menili, hodiny plynuli a ja som žila. Svoj malicherný, ale pre mňa ten najdôležitejší a napodstatnejší život. Život, ktorý bol len môj...Mala som všetko, čo som chcela - rodinu, priateľov, domov a chcela som niečo iné...

Uznávam, bola som dosť sebecká, pokrytecká a ignorantská. S odstupom času vidím svoje chyby. Chcela som lásku. Nie rodičovskú, tej som mala dosť. Vedela som, že som pre nich jediná. Vo vnútri som cítila potrebu niečoho iného. Bolo tam prázdno, ktoré bolo treba zaplniť, a ja som videla jedinú možnosť v láske k jednému chlapcovi.

<Že som naozaj priehľadná? Áno viem, a nekážem Ti to čítať, ale o čom písať? Spisovatelia píšu buď o láske, smrti alebo živote.. .a ja som si vybrala tiež jednu z týchto tém. Ale zachádzam... >

Šialene som sa zamilovala. Určite to pozná každý z vás. Láska, ktorá hory prenáša a človek ma pocit, že nič krajšie ešte nikdy nezažil...A hoci len platonická a nenaplnená aj tak som sa naučila žiť s týmto povznášajúcim pocitom, ktorý ma napokon úplne ovládol. Prečo som to dovolila??? Tak na to som sa pýtala každý deň samej seba a odpoveď som ani po storočiach smrti nenašla. Možno to bolo všednosťou a láska priniesla niečo nové a nepoznané. Bolo to vzrušujúce, mätúce a adrenalínové dobrodružstvo, keď sa mi vždy při pohľade naňho roztriasli kolená a žalúdok robil saltá. Vlastne dovtedy som o takýchto pocitoch len čítala v knihách a neverila, že sa to môže stať aj v skutočnosti. A stalo sa.

Chcela som zmenu, chcela som vedieť, že som potrebná Získal si ma svojou bezprostrednosťou, svojim názorom na život, svojim pohľadom, úsmevom, svojim štýlom vystupovania, možno nedbalou eleganciou, alebo svojim postojom k životu, keď mu bolo všetko ukradnuté... Fascinoval ma, priťahoval, zaujímal a napokon som nemyslela na nikoho, iba naňho.. Dni plynuli ďalej, môj život sa radikálne zmenil a moje pobláznenie silnelo…

Konečne som mala pocit, že nie som sama, že hoci ma obklopovali ľudia, konečne som nemala pocit, že medzi nimi stojím sama. Konečne som mala spriaznenú dušu. Niekoho, kto chápal moje pocity, pre koho sa oplatilo žiť, človeka, ktorého úsmev mi rozohrial dušu a potešil deň. Bolo to také krásne a také zvláštne. Našla som svoj zmysel života. Slnko vychádzalo a zachádzalo, ale pre mňa bol celý čas letný deň, ako v momente keď som si uvedomila, že už bez neho nemôžem žiť...

Dlho som hľadala spôsob, ako sa mu vyznať zo svojich pocitov, lebo som myslela, že to iste cíti aj on. Nevedela som, na čom som, myslela si, že ma má rád alebo možno som len jeho kamarátka. Bola som uväznená medzi dvoma mlynskými kolesami a oscilovala medzi tým, čo chcem a tým, čo je správne. Dnes viem, že to bolo len pobláznenie a láska, ktorej nebolo dopriate prežiť všetky tie rozmanité pocity. Žiadna osudovosť alebo áno? Len láska jednej študentky, ktorá sa neovládla.

Bolo to ako v rozprávke, boli sme znova spolu, rozprávali sa, smiali a cítili prítomnosť jeden druhého. Krásny februárový deň, naokolo padal ľahučký sniežik, akoby nám chcel ukázať, že všetko je ideálne a presne také ako má byť ... No, jedným slovom čistá romantika. Až sa táto romantika zmenila na krutú realitu.

Musela som sa rozlúčiť. Nenávidela som pocit, keď som sa od neho musela odlúčiť, hoci sme boli „len“ priatelia. Zamávala som mu a išla. Kde? To nie je podstatné, ale podstatnou chybou bolo, že som sa nepozrela cez cestu. Mala som oči len pre neho a nevšimla si to prekliate rýchle auto…

Potom si pamätám už len....

Nie, poslednou vecou, ktorú si pamätám, ako živý človek je jeho tvár, jeho oči, pery, nos, vlasy, úsmev, vôňu a moje slová: Milujem ťa.

Auto ma nabralo plnou rýchlosťou, ani som si to neuvedomila, cítila som len bolesť a radosť, že som to povedala. Dve slová, ktoré mi tak dlho spaľovali srdce. A pád na tvrdý betón.

A čo sa dialo potom?

Žiadne hollywoodske dojímaky, ani zázrak lekárov, jednoducho som zomrela. Smutné? Skôr by som povedala, že irónia osudu. Pravdu som bola schopná povedať, až keď som nemala, čo stratiť. Keď mi už na ničom nezáležalo, keď mi bolo jasné, že sa toto všetko skončilo. A v tej chvíli som naozaj nemyslela na to, že prečo tak neskoro, alebo prečo teraz, ale myslela som na to, že som naozaj krava, keď si myslím, že napriek tomu, že sa chystám vypustiť dušu, on mi povie niečo podobné. A ani nepovedal. Zomierala som s pocitom, že som ten drahocenný čas premrhala. Vhodnú chvíľu som premeškala a už nikdy viac žiadna nepríde.A tak som napokon navždy zavrela tie svoje veľké kukadlá prosiac, aby niečo povedal. A on sa nado mnou len skláňal a nechápal. Žeby šok??? Žiadne slzy, žiadne dojímavé scény. Nič. Len tak tam kľačal a postupne si asi uvedomil, že som niečo povedala.

Zatiaľ som ja už ako duch stála vedľa neho a seba. Teda neviem, či som duch. Nemám telo, oči, ruky, nohy ani nič podobné, ale cítim a vidím to, čo sa okolo mňa deje. Mám svoje spomienky a viem kým som kedysi bola. Možno som len nejaká forma inobytia. To, čo sa stane s ľudmi po smrti. Ja a mne podobní sa potulujú týmto svetom, navzájom sa nevidíme, ale cítime.

Človek vraj po smrti pochopí väčšinu svojho konania. Podľa mňa je to práve tým množstvom času, čo má. Neostáva mu nič iné, ako premýšľať nad tým, čo bolo.

Myslím, že som bola senzáciou týždňa, ale potom ten humbuk okolo mňa prešiel. Lekári i úplne neznámi ľudia sa o mňa starali, chceli ma zachrániť a toľko ľudí okolo mňa som nevidela od svojho narodenia...

Až asi po hodine to lekári napokon vzdali a uznali, že som mŕtva. Akoby som to potrebovala počuť z ich úst...akoby som to už dávno nevedela... Ale zas odbočujem... A čo sa stalo s ním???

No, keď ho lekári prinútili, aby ma nechal tak a pustil ich ku mne, stál obďaľeč. Policajtom vysvetľoval, ako sa to stalo. Nebudem Vás zaťažovať nejakými podrobnosťami, čo sa dialo potom, všetci ma oplakávali,niektorí pokrytecky, iní úprimne. Najviac som ľutovala svoju rodinu. Vedela som, že do mňa vkladali všetku svoju nádej a bola som pre nich všetkým... Spolužiaci si hovorili, aká to je strašná strata a podobne kecy, ale len málokomu to šlo priamo zo srdca, aj keď aj takí sa našli...

Ale čo bolo zaujímavé, bol pohreb.

Tak čo sa tam stalo? Všetci smutní, prišli sa rozlúčiť a medzi ľuďmi som zbadala aj jeho...Srdce sa mi rozbúchalo.

No dobre, tak som pocítila niečo naozaj zvláštne… Stál tam vzadu, hlava sklonená, v očiach slzy a v ruke biela ruža.… Možno náhoda,ale on si to pamätal... Wau, bola som prekvapená. Netušila som, že vedel, že mám rada biele ruže.... Asi som sa niekedy preriekla...

Keď podišiel k môjmu telu, cítila som neskonalú zmes pocitov, alebo to boli len spomienky pocitov? Ako kládol tu ružu do truhly niečo ticho zašepkal… Nepočul to nikto iný, bolo to určené len mne... teda môjmu telu...

Tie slova sa mi zaryli do spomienok, do môjho posmrtného prežívania a drásajú moju dušu až dodnes...Vždy keď si na tu chvíľu spomeniem, chcela by som znova žiť, aby sa mi pustili slzy po lícach a odplavili sklamanie, radosť i smútok. Čo to bolo? Slová na ktoré som čakala tak veľmi dlho: „Chcel som, aby si bola mojou Valentínkou, ale nevedel som, ako to povedať... Prepáč... Budeš mi chýbať, miloval som ťa...“

Musela som zomrieť, aby mi to povedal a od toho dňa nenávidím deň sv. Valentína.

A čo sa stalo s ním? Opustila som ho? Áno, priznávam, sledovala som jeho život, bola som akoby jeho strážcom.

Nedovolila som, aby ho vtedy pristihli, zabránila mu nájsť kľúče od auta, keď bol opitý. Pomohla jeho dcére, keď spadla z bicykla a jeho synovi omylom vytočila číslo istej dievčiny, ktorú si napokon vzal...

Žeby som bola anjelom? Nie, to určite nie. Takúto výsadu som nemohla dostať, ale potrebovala som sa zamestnať a nejako utíšiť svedomie kopou zlých veci, ktoré som mu v hneve spravila. Nie som nejaký svätúšik, pretože keď som mohla zariadiť, aby lopta išla jeho smerom a trafila ho, urobila som to, alebo aby sa potkol na rovnej zemi, či načapal svoju ženu v náručí iného… Bola aj kopa zlých vecí, ktoré som spravila. Bola to pomstychtivosť??? Nie, nenazvala by som to pomstou, iba som sa občas neovládla, a možno mu napokon aj pomohla...

Ako duch som mala istú malinkú moc, ktorú som z času na čas využila, ale tú najväčšiu moc som mala práve v deň, keď som umrela, vstúpila mu do snov a pripomenula sa... Nikdy si tie sny nepamätal, aspoň myslím, ale každý rok som našla na svojom hrobe jednu bielu ružu...

Prosím nerozplač sa, také romantické to nie je, je to len odkaz pre tých, ktorí nevedia ako žiť. Žiť sa dá naozaj rôzne a každý si musíme nájsť svoju cestu, nebáť sa rozhodnutí a občas aj riskovať...

Ja som sa bála risku a pozrite, ako som dopadla. Neurob rovnakú chybu.