Rytier z Campmine - 2. kapitola

Roky ubiehali ako voda, Eduardovi sa začalo dariť a Larry už vyrástol v malého mládenca. Larry usilovne pracoval s otcom, čím uvoľnil čas svojej matke na oddych. Každý v mestečku ho mal rád. Získal si ich svojou usilovnosťou, dobrým srdcom a šľachetnou dušou.

Problém bol len v jeho mene (aspoň u jeho rovesníkov). Stále sa mu smiali aj keď ich rodičia stále karhali, že to nie je slušné, no len čo sa otočili deti mu vraveli ,,Aha smradľavý koniar Larry!“ (že smrdel bola z časti pravda, pretože sa staral o kone a to sa nezaobíde bez kydania a podobných činností, no len čo mohol, okúpal sa) alebo mu do očí hovorili tiež veci ako napríklad:,, Larry, Larry skočil do konskej diery (ak viete čo to znamená),“ ale on si z toho nič nerobil. Bol lepšie psychicky vysporiadaný ako ktorékoľvek dieťa v jeho veku. Samozrejme bolo aj zopár takých detí, čo sa mu nevysmievali, pretože vedeli aká ťažká je to robota.

Medzi nimi si našiel aj kamarátov Antoniho Fisha (rybárovho syna, ktorému otec stále chodil chytať ryby na rybník Modrého Pstruha, čo bol len pár sto krokov od mestečka) a Mathewa Deerstona (syna najlepšieho lovca divej zvery v okolí

údolia Čierneho Kameňa). Keďže sa títo dvaja kamarátili s naším hrdinom, aj im sa niečo z toho ušlo. Antonimu sa vysmievali kvôli pachu od rýb, no Mathew mal šťastie, že má takého známeho otca a zo silou sa mu nik neodvážil odporovať, pretože by ho zlomil aj na dva razy. Stalo sa mu len párkrát, že sa mu vysmievajú kvôli kamaráteniu sa s Larrym.

Školy tam neboli, takže sa nemali čo učiť, ale títo traja spoločníci vedeli počítať, strieľať z luku a jazdiť na koňoch, pretože sa to učili od otcov. Najťažšie bolo počítanie, ktoré ich naučil Antony. Naučili sa to len preto aby ich nik neošklbal o zlato a striebro, a zas oni aby vedeli vypočítať ako najlacnejšie vedia kúpiť potraviny.

Lukostreľba ich najviac bavila, no nie vždy vedeli trafiť terč. Šíp im buď vyletel úplne iným smerom ako chceli, alebo skoro trafili ovce (cvičili ďalej od mestečka na pastvinách) začo nebol rád bača.

Inokedy zas jazdili na koňoch, ktoré patrili zákazníkom Larryho otca. Chodievali po lesoch, lúkach či menších kopcoch a hrali sa na rytierov, či bojovníkov (ako v tom čase každé dieťa). Raz však zablúdili k jednej z jaskýň v týchto vrchoch a našli tam čudesnú tabuľu z bieleho mramoru, ktorá bola krížom puknutá.

„Vie niekto čítať?“ spýtal sa Larry a otočil sa na svojich kamarátov.

„Ja nie,“ odvetil Mathew, ,,a ty Antony?“

„Troška,“ ohodnotil Antony a pristúpil k tabuli z bieleho mramoru, ,,je tu napísané niečo ako: Na týchto kraji-ji-jinou od-rezaných miestach sa narodí naj-väčší... počkať, toto je, toto je... hrdina! Áno hrdina... takže, ehm:, Na týchto krajinou odrezaných miestach sa narodí najväčší hrdina.´ “

„Všetko?“ čudoval sa Mathew, „nič viac tam nie je?“

„Nie,“ odpovedal Antony.

„Fíha,“ žasli chlapci.

„Ktovie kto to bude,“ rozmýšľal Mathew. „Alebo bol. Tá tabuľa je dosť stará,“ poznamenal Antony.

„Alebo,“ rozmýšľal Larry, „už je.“

Dlhé minúty tam stáli a neprítomne sledovali mramorovú tabuľu, keď zrazu Antony zvolal: „Larry, Mathew poďme už. Stmieva sa.“

„Koľko krát ti mám hovoriť, že ma máš volať Hunter?!“ rozčuľoval sa Larry.

„A prečo? Chcel by si zapadnúť medzi ostatné detská, tak že nebudeš chcieť prijať svoje meno?“ vyčítal mu to Mathew.

„O to nejde. Kašlem na nich, ale nechcem ich v tom ešte aj podporovať!“ vysvetlil im to Larry, vlastne Hunter.

„Ach tak! Takto som nad tým ešte neuvažoval,“ vyhlásil Mathew.

„Dobre kamaráti, už poďme,“ prerušil ich Antony.

„Hej chlapci pozrite ako tá tabuľa začala svietiť keď som ju oprášil,“ zavolal ich Hunter.

„Bože dobrý, skutočne!“ žasol Mathew.

„Dobre, dobre. Vyzerá pekne, ale už je podvečer! Poďte už!“ súril ich Antony.

„Čo je? Bojíš sa?“ vysmieval sa mu Mathew.

„Teba nenapadol medveď, keď si bol sedemročný a bral si zo sebou ryby!“ vysvetlil mu Antony.

„A nič sa ti nestalo?“ čudoval sa Hunter.

„Zobral len ryby a zdrhol,“ odvetil Antony s červenými lícami od hanby.

„Otec hovoril, že medveď ťa nechá len tak,“(vtedy neboli také útočné ako dnes) povedal mu Mathew.

„Dospelý áno,“ mrmlal Antony a ešte viac mu sčerveneli líca, „ale mesačné mláďa nie.“

„Aha! Nesvieti tu už len tá tabuľa!“ smial sa Mathew a ukazoval na Antonyho líca.

„Nechajte to tak chlapci. Poďme domov. Som hladný ako vlk,“ ukončil to Hunter.

„Dobre,“ dorehotal sa Mathew.

„Konečne!“ rozbehol sa ku koňom Antony.

Domov prišli presne na večeru. Po večeri kone utreli, napojili a očesali a rozlúčili sa.