Tulák Tarot

Brány Albertonu sa s vrzgotom otvorili, aby prijali ďalší nábor tulákov a zmrzačených žobrákov na kruté hrdlačenie v lomoch tohto mesta. Z ďalekej planiny sem v radoch posielajú starcov a choré ženy. Pre kráľa Algola, prezívaného železná ruka, to bola najlacnejšia posila a ďalší prostriedok na nahonobenie majetku zo zlatej bane. Pri bráne stáli dvaja Algolovi posluhovači zahalení v plášťoch, ktorí kontrolovali nábor, a kto im nevyhovoval, ten skončil v priekope medzi ostatnými mrzákmi. „Čo to má znamenať!“ skríkol jeden zo strážcov na mladú ženu s dieťaťom na rukách. „To decko pôjde preč!“ Rozbehol sa k nej a snažil sa jej dieťa vytrhnúť z rúk. Žena sa bránila a prosila, aby ich nechal na pokoji, ale strážca bol neoblomný. Zahnal sa a udrel ženu po tvári. „To si nemal robiť,“ povedal starec so zahalenou tvárou, kráčajúci vedľa ženy. „Žobrač chce rozkazovať kráľovmu vojakovi?“ spýtal sa posmešne strážca. „Kráľovmu vojakovi alebo kráľovmu psovi, ktorý je taký úbohý, že plní Algolove príkazy za žold, ktorý sa hádže prasatám?!“ Strážca s hnevom vytiahol meč a jeho hrot priložil starcovi na krk. „Tento meč už ochutnal krv väčších hrdinov ako si ty!“ precedil pomedzi stisnuté zuby. „A teraz sa zaraď k ostatným!“ „Nie som tu z vlastnej vôle a nie som ani mrzák. Do tohto mesta vchádzam ako slobodný muž, a tak z neho aj vyjdem,“ povedal starec, zahnal sa palicou, o ktorú sa opieral a udrel strážnika do brucha. Z ľahkosťou ho zbavil meča a spolu s mladou ženou vstúpil za hradby.

Mesto , do ktorého sa dostal bolo odrazom kráľovej krutovlády. Algolovi vojaci stáli na každom rohu a pľuli na bezmocných ľudí, zháňajúcich obživu pre svoje deti. Starec poslal ženu svojou cestou a on sa prechádzal po nádvorí. Prešiel okolo slepého, ktorý načahoval ruky a prosil o almužnu. Starec sa k nemu sklonil a povedal: „Dám ti tridsať zlatých mincí, ak mi povieš, kde tu nájdem slušné ubytovanie a chutné jedlo.“ Žobrák sa zúfalo potešil. „Hľadaj Hostinec u Altair.“ Starec mu za dobrú radu poďakoval a odovzdal mu sľúbenú odmenu. Prešil takmer celé mesto, kým to čo hľadal našiel dobre ukryté medzi budovami. Nad dverami bolo napísané „Hostinec u Altair, najskôr pláca, potom práca.“ Starec vošiel dnu. Miestnosť bola tmavá a teplá, ale takmer prázdna. Sadol si za stôl a čakal. Jedna žena s objemným telom sedela na druhej strane miestnosti a upierala neveriaci pohľad na bradatého návštevníka. Po čase sa postavila a prišla k nemu. „Čo tu chcete?“ spýtala sa. „Čo asi? Jedlo a nocľah,“ odpovedal. „Nevideli ste nápis nad dverami? Najskôr pláca, potom práca,“ odvrkla. Starec sa na ňu pokojne pozrel. Siahol do plášťa a buchol na stôl mešec peňazí. Žena naňho čudne pozrela a odišla do inej miestnosti. Chvíľu bolo počuť šepot viacerých osôb a keď utíchol, do miestnosti vošiel urastený muž. „Vítam ťa,“ usmieval sa . „To bola moja žena Altair a ja som Regulus.“ Muž si prisadol k starcovi a vzal mešec. „Prepáč jej, ale ona nikomu v tomto meste, neverí, vieš, chodia sem všelijakí.“ „Áno, a ten nápis vonku ich má od toho odradiť!“ zasmial sa starec. Zložil si kapucňu, pod ktorou skrýval dlhšie šedivé vlasy, no na tvári nemal ani vrásku. Z dverí sa vynorila Altair s dreveným tanierom fazuľového prívarku. Tresla ho pred starca a znovu odišla. „Ako sa voláš a ako si sa sem dostal cez strážcov?“ zvedavo sa vypytoval Regulus. „Volám sa Tarot a cez tých dvoch kriplov by prešiel aj trol,“ povedal. „Vidím, že ty sa Algola nebojíš. Nie si z týchto krajov, však?“ „Nie,“ stroho odpovedal Tarot a začal hltať jedlo. „Z tých peňazí, čo si si tak šikovne šupol pod ketinu, chcem nocľah, a to bez myš,. Neznášam ich,“ doplnil. „Mal by si z Albertonu čo najskôr ujsť, pretože kráľovi vojaci ťa prinútia na prácu v lomoch. Aj moji traja synovia tak skončili,“ vystríhal ho Regulus s kamennou tvárou. Tarot sa naňho vážne zahľadel. „To čo sám nechcem, to robiť pre iného nebudem. Navyše nepatrím Algolovi a zajtra požiadam o audienciu.“ Regulus vyvalil oči: „To spravíš? Zbláznil si sa? Ten muž, čo visí na šibenici pred bránou požiadal o audienciu a vidíš ako dopadol, a to mu chcel ukradnúť len jednu striebornú vidličku.“ „Ja mu nechcem ukradnúť vidličku, ale požiadať o bezpečný vývoz z mesta. Ak to nedovolí, má problém s mojím kráľom,“ povedal Tarot, no Regulus oponoval. „To nedovolí. Už si na jeho panstve, tu velí on.“ Tarot viac nehovoril. Keď dojedol postavil sa a poprosil Regula, aby mu šiel ukázať izbu. Bola to malá izbietka s jednou skriňou a nočným stolíkom hneď vedľa postele, na ktorom horela sviečka. „Sem ti myši nevlezú,“ odpovedal Regulus a odišiel. „Som rád“ , poznamenal Tarot. Odložil si palicu, ľahol si na posteľ a zaspal. Ešte sa len začalo stmievať a on už spal hlbokým spánkom. Bol veľmi vyčerpaný po dlhej ceste naprieč planinou až sem.

Zo spánku sa strhol až uprostred noci. Dolu na ulici začul akési hlasy, preto opatrne podišiel k oknu. Videl pol tucta Algolových vojakov a medzi nimi slepca, ktorému daroval tridsať mincí. Prinútili ho, aby im vyzradil , kde sa Tarot ukryl a keď dostali čo chceli, zoťali mu hlavu. Preto začal rýchlo konať. Zaprel sa do postele a pritisol ju k oknu. Strhol z nej plachtu a jej koniec začal priväzovať o nohu postele. Odrazu začul Altairin výkrik. Vojaci práve rozkopli dvere do hostinca. Otvoril okno, vyhodil plachtu a spusti sa po nej na ulicu. Bez väčších problémov dopadol na nohy. Priskočil k bezhlavému slepcovi a vzal si späť svojich tridsať mincí. Zastrčil si ich pod plášť a rozbehol sa po ulici. Bežal , čo mu nohy stačili, ale čo čert nechcel narazil na prvú prekážku. „Ale čo? Znovu sa stretávame,“ posmešne povedal vojak, s ktorým sa Tarot stretol pri bráne. Spoza chatrčí sa vynorili ďalší vojaci a Tarot nemal šancu. „Žiadam o audienciu,“ povedal. „Kráľ ťa už čaká,“ uškrnul sa vojak víťazoslávne. Tarota odviedli do akejsi maštale a hodili ho na slamu. Z vonku bolo počuť cvaknutie zámky a keď sa pozrel cez malé okienko videl, že dvere strážia dvaja vojaci. Odrazu začul pohyb. Silno sa zahľadel do tmy a popri stene zbadal cupotať drobné tiene. Preľakol sa. Boli to potkany. Jediná vec, z ktorej mal strach - myši a potkany. Prerastené hlodavce ustavične pišťali a behali. Bez problémov liezli po stenách, skákali zo strešného rámu alebo sa strkali do škáry niekoľkokrát menšej ako boli oni sami. Tarot zúfalo vyliezol na drevený rebrík opretý vedľa okna a modlil sa, aby sa nejaký potkan nerozhodol vyliezať až k nemu. Zvyšok noci už len prebdel.

Ráno uvidel blížiť sa k maštali hlúčik vojakov. „Ty, starý,“ povedal mu vojak, „stretneš sa s kráľom na nádvorí.“ Tarot vyšiel z maštale a hneď ho schmatol zvyšok vojakov. Jeden z nich ho odzadu strčil a druhý mu podložil nohu. Tarot sa ocitol na zemi. „Čo si pil?“ opýtal sa vojak a ostatní sa rozosmiali. Tarot prudko vyskočil, rýchlosťou blesku vzal vojakovi meč a priložil mu ho odzadu k hrdlu. Smiech hneď utíchol. Urobil s ním krok dozadu a varoval ich: „Ak sa niekto z vás opováži vrhnúť sa na mňa, on zomrie!“ „Keď ho zabiješ, všetci sa do teba pustíme!“ „Ale kým padnem ja, z vás nezostane ani polovica,“ odpovedal Tarot a odkráčal k nádvoriu. Keď sa vynoril z uličky, uvidel drevené pódium, na ktorom boli zhromaždení vojaci a uprostred sedel samotný Algol. Pod pódiom bolo celé mesto. Kráľ svojím výzorom nepripomínal krutovládcu, hoci to čo robil potvrdzovalo jeho odpornosť. Bol to nízky, čiernovlasý chlap, no jeho neuveriteľne objemné telo sa prehliadnuť nedalo. Mal asi tri brady, prsty na rukách hrubé ako hurky a gombíky na jeho dolománe praskali na pivnom bruchu. V rukách držal mastné pečené stehno a zatiaľ, čo kat pred ním stínal hlavy žobrákov on nezaprel svoj apetít. Tarotovi sa z neho zdvíhal žalúdok. Odhodlal sa a začal pred sebou roztláčať dav, aby sa dostal ku schodom na pódium. Ľudia na neho pozerali ako na blázna. Vybehol na pódium. „Algol...,“ začal hovoriť, ale kráľ ho prerušil. „Ty si ten, čo prirovnal jedného z mojich strážcov k prasatám?“ opýtal sa. „Áno, ale mýlil som sa, pochopil som, že sú ľudia, ktorí sa ako svine nielen správajú, ale sa aj na ne podobajú,“ povedal Tarot. „Som rád, že si priznávaš chybu,“ povedal prekvapujúco Algol. Tarot zvraštil čelo, kráľ Albertonu bol nielen krutý, ale aj hlúpy. „Ale napriek tomu by som ťa mal potrestať.“ Odhryzol si zo stehna. „Avšak,“ pokračoval, „som spravodlivý a vypočujem ťa.“ Dav bol v napätí ako skončí ich rozhovor, pretože vo väčšine prípadov to bolo popravou alebo mučením. „Som tu, pretože tvoji vojaci si ma zmýlili s tými kriplami, ktorých si sem nosíš z planiny.“ „Ale čo?“ Algol počudovane pokrútil hlavou. „Môj kráľ ma čaká, ak s ním nechceš prísť do vojnového konfliktu, pekne ti hovorím, prepusť ma.“ Algol vytiahol obočie. „Vieš, priateľ, povedal som, že som spravodlivý a aká by to bola spravodlivosť kebyže teba prepustí a tých čo žiadali o to isté pred tebou som dal popraviť? Veríš na náhodu?“ spýtal sa. „Nie, náhoda neexistuje,“ odvetil Tarot, ale netušil, čo tým Algol sleduje. „Ani ja,“ povedal. „Všetko, čo sa na našej Zemi deje je osud, a ak si tu, je to tvojím osudom. Musíš ísť pracovať do lomov, nič sa nedá robiť.“ Ľahostajne mykol plecom. „Ale ty si kráľ a môžeš ľudom vytvoriť iný osud,“ nedal sa Tarot. Otočil sa k davu pod ním a začal: „Ľudia! Vy naozaj hodláte trpieť túto biedu? V krajine odkiaľ pochádzam je blahobyt, priezračná voda tam steká do zelených lesov a v údoliach žijú zdraví a šťastní ľudia . Nevisia tam zahnívajúce telá a vy sa nemusíte báť, že vaše deti zomrú pri práci pre nenažratého kráľa...!“ Vtom ho preruší starý mrzák bez oka a nohy: „Neverím ti,“ povedal, „a ostatní tiež nie. Už dávno také miesto neexistuje. Na vôkol je len planina bez lesov a skalnaté hory, v ktorých straší.“ Ľudia začali prikyvovať a kričať na Tarota ako na klamára. Cez dav sa predrala Altair s Regulom. „Nepočúvaj ich!“ vykríkla. „Tých už dávno opustila viera, ale ja som o takých miestach počula, vraj tam žujú ľudia v harmónii s prírodou a nič im nechýba.“ „Dobre teda,“ prerušil ich dohadovanie Tarot, „rozhodli ste sa pre kráľa, ktorý vám osud vyberie sám - ak sa nebojí. Nech sa teda stane.“ Vybral spod plášťa zväzok kariet, pristúpil k Algolovi a spravil z nich vejár. „Vyber osud tvojmu mestu!“ Algola nečakaná výzva zmiatla. „Tak vyber si konečne!“ skríkol niekto z davu. Neochotne natiahol pravú ruku, ale Tarot ho hneď zahriakol: „Ľavou, hlupák!“ Kráľ zaťal zuby a natiahol ľavú ruku. Zaváhal, no napokon vytiahol kartu. Nechápavo na ňu pozrel. Tarot mu ju vytrhol z ruky a ukázal davu. „Toto ste si vybrali!“ Na karte bola veža v plameňoch do ktorej udrel blesk. Nikto tomu nerozumel, ale Tarot vedel, čo sa mestu prihodí. Algol už ďalej nevydržal Tarotove zhadzovanie, preto mu v hlave skrsol nápad - nech si myslí, že je slobodný. „Dobre teda, vyhral si, dávam ti milosť,“ povedal. Ľud začal okamžite volať kráľovi na slávu: „Náš kráľ je milostivý aj ku klamárom! Nech žije!“ Tarot skryl karty a zišiel z pódia. Altair s Regulom ho dobehli. „Ideme s tebou, naše deti sú doma a nebudeme tu čakať na smrť,“ povedal Regulus. Povedzte, Altair a Regulus, v čo veríte vy?“ spýtal sa. „V zelenšiu tráva a modrejšie nebo za týmito šedými múrmi,“ vyhŕkla Alair. „Ste pripravení odísť okamžite?“ Obaja prikývli. „Algol sa na mňa chystá, musíme ujsť,“ vzhliadol k oblohe, keď slnko zahalili mraky. „Osud sa začína plniť!“

Algol bol už vo svojej sieni. Pred ním stál hlavný generál jeho vojakov. „Ten starý nesmie opustiť Alberton,“ povedal kráľ. „Vypustite nagzdalov!“ Generál sa uklonil a odišiel. Nagzdalovia boli rohaté netvory s krídlami. Žili v podzemí pod hradbami a slúžili Algolovi.

Celý deň strávili Tarot, Altair a Regulus so svojimi synmi balením najcennejších vecí. Regulovi synovia -Kuipler, Gellan a Arktur - privítali Tarota ako dlhoočakávaného záchrancu. „Arktur, zožeň aspoň päť koní! Ale buď opatrný, nech si ťa nevšimnú vojaci,“ prikázal Regulus, keď zdvíhal prevrátený stôl. Kuipler a Gelan medzitým položili plné batohy vedľa zadných dverí a pozamykali všetky horné izby. Regulus s Kuiplerovou pomocou pritlačil drevenú skriňu k hlavným dverám, aby sa nikto nedostal dnu. Poupratovali celý hostinec a odišli do vedľajšej miestnosti. „Povedz Tarot, čo znamená tá veža?“ opýtal sa Regulus. Tarot si povzdychol: „Len jedno, že musíme odísť ešte dnes, skôr ako začne búrka.“ Pri jeho slovách sa Altair s Regulom vyplašili a viac sa nepýtali. Po obede sa Arktur vrátil, ale iba so štyrmi koňmi. Nechal ich v stajni za domom medzi ostatnými zvieratami a šiel dnu. “Otec,“ povedal Arktur, „neviem, či by sme mali odísť. Vonku sa mračí, vyzerá to na poriadnu búrku. A navyše, neodídeme všetci, máme len štyri kone.“ Regulus sa vážne zahľadel na Tarota. „Ak chcete zostať živí, musíme odísť. Altair a Arktur pôjdu na jednom koni, Kuipler a Gellan na druhom, Regulus s vašimi vecami na treťom a ja na poslednom,“ rozhodol Tarot a oni pristali. Nakoniec ešte dodal: „Prichystajte sa, odchádzame za šera.“ Vonku sa rozpršalo. Regulus, Altair a ich synovia si prehodili šedé plášte a šli osedlať kone.

Keď prišiel večer, Igraz, veliteľ negzdalov, stál na zemi s čiernym krivým mečom a okolo neho dvadsať nagzdalov. Zvyšok sa vznášal nad hradom. Čierna mreža sa otvorila a z nádvoria vypochodovalo zopár vojakov. Igraz sa na nich pohŕdavo zahľadel. Považoval ich za obyčajných červov v porovnaní s ním a jeho silou. Vzápätí nato odletel.

Štyri kone klusali na úzkej ceste medzi domami. Husto pršalo a studený vietor dul nocou. V meste nebolo ani živej duše. Tarot netušil, že namiesto ľudí sa po meste pohybujú iné tvory. A práve jeden nagzdal, ktorý skupinu objavil, stál za rohom so svojimi druhmi. Na tmavej oblohe sa zjavil blesk a o chvíľu na to zadunel hrom. Nagzdal čakal na správny okamih. Kone sa približovali. Tri, dva.... jeden, teraz - nagzdal dal znamenie a zvyšní sa s mečmi vyrútili pred kone. Tie vyľakane zaerdžali a vzopreli sa na zadné. Hneď pochopil, čo sa deje. „Obráťte kone!“ zakričal. „Obráťte ich!“ Beštie roztiahli krídla a postupne sa odliepali od zeme. Boli omnoho rýchlejší ako kone. Znovu sa na oblohe zjavil blesk. Nagzdalovia sa blížili. Boli piati. Dvaja zosadli a vrhli sa na Regula a Tarota. Jeden z nich sa zahnal na Tarotovu hlavu, ale ten odvrátil útok. Zahnal sa na netvora, ktorý bol rýchlejší, roztiahol krídla a vo vzduchu poranil starcovo plece. Tarot sa nahnevane otočil, sekol do nagzdala, presekol mu balnité krídlo a tým ho poslal k zemi. Skôr ako sa stihol spamätať, Tarot preťal jeho hruď. Regulus bol na tom horšie. Utŕžil mnoho škrabancov. Traja nagzdalovia ohrozovali Altair s jej deťmi. Všetci zoskočili z koní a najstarší Kuipler bežal k mŕtvemu nagzdalovi, aby si vzal jeho meč. Gellan, Arktur a Altair dobehli k nemu. Spoločnými silami sa im horko – ťažko podarilo zvíťaziť nad nagzdalmi. Dážď neutíchal a búrka sa ešte viac rozzúrila. Keď znova vysadli na kone na nebi sa opäť objavil blesk a zasiahol slamenú strechu. Tá okamžite vzbĺkla. „Musíme odísť z mesta!“ zakričal Tarot cez dažďovú smršť a dal sa na cval po ohňom osvetlenej ulici. Plamene, i napriek hustému dažďu, šľahali do výšky a vystrašení obyvatelia začali vybehovať na ulice. Kvôli silnému vetru sa oheň rozšíril na ďalšie strechy. Udrel ďalší blesk, ktorý podpálil nové strechy vedľa sýpky. Tarot stuhol, keď sa mu tesne pred koňa zvalil horiaci trám zo strechy. V diaľke videl ďalších nagzdalov. „Odrezali nám cestu!“ povedal zúfalo. Nagzdalovia sa zaháňali mečmi. Regulus skočil medzi kopu beštií a sekal do nich.

Oheň sa šíril po celom meste, ľudia kričali a chceli ujsť. Plamene už oblizovali hlavnú bránu, ktorá sa čoskoro zrútila. Mnohé ženy, deti, starci, ale aj zdraví muži ostali uväznení v plameňoch. Čo bolo najhoršie, chytila sa aj sýpka a to znamenalo, že oheň už nezastavia. Vo vzduchu sa vznášal hustý štipľavý dym. Tarot zúfalo bojoval a keď prebodol posledného nepriateľa, rozbehol sa k nádvoriu. Celé nádvorie bolo opustené a v ohni. „Počúvaj, Regulus,“ povedal doráňanému priateľovi, „tam je brána a je otvorená. Bež a vyveď si rodinu z tohto pekla. Nech ťa nič nezastaví. Ja prídem,“ Regulus ho potľapkal po pleci a spolu s rodinou sa rozbehol k bráne. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec predsa. Dostali sa z Albertonu.

Tarot sa odvrátil od brány a čakal. Zadul vietor a z oblohy sa na zem zniesol Igraz s mečom v ruke. „Tarot, zasa sa stretávame,“ povedal s úškrnom. „Igraz, nikdy si ma nedostal a ani ma nedostaneš,“ odpovedal Tarot. „Ale od nášho posledného stretnutia ubehli mnohé roky. Časy sa zmenili!“ Igraz sa zahnal ťažkým mečom. Železo narazilo na železo, ale Tarotov meč sa rozpadol na kusy. Igraz útočil pokojne a precízne a Tarot nemohol vzdorovať, i keď sa mu stále darilo uhýbať pred jeho ranami. Igraz ho pomaly zatláčal k plameňom. Poslednýkrát sa zahnal, meč zasvišťal vzduchom, Tarot sa uhol, ale Igrazov zámer bol iný. Keď uskočil, Igraz využil jeho nepozornosť a podrazil mu nohy. Tarot ostal ležať na zemi. „Zostarol si,“ povedal a rozhodnutý zasadiť posledný úder, zakrúžil vo vzduchu mečom. Odrazu však vyvalil oči a z úst mu stiekla krv. Ruka s mečom mu ochabla a meč s rinčaním dopadol na zem. Za ním padlo aj Igrazovo mŕtve telo. V chrbte mal bodnutý meč. Tarot na neho nechápavo hľadel. Bola to Altair, ktorá mu zachránila život. Tarot, rýchlo sa spamätajúc vstal a objal ju. „Poď, už je po všetko,“ povedal a odviedol ju z mesta.

Alberton pohltili plamene a Algolova krutovláda upadla do zabudnutia spolu s jej obyvateľmi, ktorí mohli skončiť inak, stačilo im len veriť.