Rytier z campmine - 3. kapitola

Prvý veľký krok

Od nájdenia tabule prešlo už osem rokov (čiže Hunter už mal osemnásť rokov). Vždy keď mali čas, vrátili sa k tabuli a zostali tam celé hodiny. Do štrnástich rokov sa tam hrali na čarodejníkov a bojovníkov. Kvôli týmto hrám sa tam nazbierali toľké veci, že by tam mohli hoci aj bývať. Neskoršie sa tam schovávali pred svetom (vlastne len v mestečku) a radili

nad viacerými vecami napríklad čo budú robiť zajtra, čo majú urobiť s tým a tým a podobné veci.

„Poďme zajtra chytať ryby,“ navrhol Antony.

„Nie. To sme robili včera,“ namietol Mathew, „a okrem toho je to nuda. Čo tak ísť loviť jelene?“

„A to akože nie je nudné?“ nahneval sa Antony.

„Iba s časti, keď naň striehneme. No keď ho ideme prenasledovať, nikdy nevieš čo sa môže prihodiť.“

„Ale ja s vami nemôžem ísť,“ povedal Hunter a prezeral si plameň sviečky, „ja musím ísť zajtra s otcom.“

„A kam?“ nechápal Mathew.

„Ísť si skrotiť divokého žrebca,“ vysvetlil mu Hunter.

„A to musíš?“ tentoraz sa spýtal Antony.

„Rodinná tradícia,“ odpovedal mu Hunter a otočil sa ku kamarátom, „každý kto z rodiny dovŕši osemnásť rokov, chytí si sám s otcom koňa o ktorého sa bude musieť starať ako oko v hlave.“

„Tak to sa potom asi stretneme!“ zvolal Mathew, „ja idem tiež s otcom uloviť svojho prvého jeleňa.“

„Hej! Tak prečo si navrhoval plány na zajtrajšok?!“ rozzúril sa Antony až bol červený.

„Ale chcel som to otočiť smerom na poľovačku!“ pripomenul mu Mathew so vztýčeným ukazovákom.

„Dobre už sa musím ísť navečerať a potom spať,“ poznamenal Hunter, keď sa pozrel na slnko (jaskyňa nebola taká dlhá, nedovideli na slnko, mala asi tak osem krokov a bola otočená rovno smerom k slnku).

„Čože? Veď nie je ani podvečer,“ ohodnotil Mathew, keď sa pozrel tiež na slnko (bolo necelý meter nad horizontom z ich pohľadu).

„Ja viem, ale zajtra musím skoro vstávať,“ vysvetlil mu to Hunter.

„Dobre teda, poďme. Už aj tak nemáme čo robiť,“

nadhodil Antony a vstával spolu s kamarátmi.

Vyšli z jaskyne, v ktorej troška po upratali, zobrali veľký kus kôry (akože dvere), zatarasili ním vchod a prikryli brečtanom, ktorý visel ponad vchod. Narástol tam počas tých rokov.

Hunter s otcom vstali, keď slnko ešte len začalo svietiť poza kopce. Jedlo a vodu mali už pripravené odvčera a teraz si išli zobrať lano.

„Tak teda, ide sa!“ zavelil otec.

„Nemôžeme sa ešte naraňajkovať?“ žobronil Hunter.

„Nie!“ rázne zakázal otec, „najlepšie sa vstáva nalačno. Cestou si niečo zobneme.“

Tak teda vyrazili. Keď sa dostali z dvora kde bolo nenormálne ticho, pretože kone spali, vyšli cestou na východ (každý vedel, že na východe sú najlepšie lúky s najčerstvejšou trávou v údolí. Preto tam chodili aj bačovia). V Campmine sa ozývalo všetko hlasnejšie ako cez deň. Spievali tam skoré vtáčiky a sem-tam videli pobehovať mačky, ktoré mali v papuli myši a potkany. Počuli ako ľudia chrápu v chalupách, ale bolo aj niekoľko kde zívali.

Keď vyšli z mestečka, išli popri skalnatom útese a v diaľke uvideli les. Ako tak išli ďalej, Campmine sa vzďaľovalo a les zas približoval.

Keď už boli pri okraji lesa, zrazu z neho vyšli Mathew a jeho otec.

„Zdravím ťa Eduard,“ pozdravil ho Lovec.

„Aj ja teba Ivan,“ odzdravil lovca Hunterov otec.

„A toto je Larry?“ spýtal sa Ivan a ukázal na Huntera, ktorý sa trocha mračil, ale nie veľa, pretože sa nepatrí hnevať na niekoho, kto nevie o tom, že to dotyčného hnevá a hlavne keď je to dospelý a starší človek.

„Áno, to je Larry,“ usmial sa na syna koniar.

„Mathewa nemusím predstavovať, však?“ opýtal sa Ivan.

„Samozrejme, že nie,“ usmial sa koniar.

„Kam idete?“ spýtal sa Ivan.

„Larry si ide chytiť svojho prvého žrebca,“ potľapkal koniar syna.

„No, dobre. Nebudeme vás zdržovať. Veľa šťastia,“ zaprial im Ivan.

„Ďakujeme, aj my vám,“ rozlúčil sa koniar a prešiel popri Ivanovi, ale Hunter tam ešte na chvíľku zostal.

„Prosím vás, nabudúce ma volajte Hunter, dobre?“ povedal Hunter a utekal za svojim otcom s mathewovmi slovami patriacimi Ivanovi ktoré zneli: „Nepýtaj sa, len to urob prosím ťa.“

Larryho otec v sprievode svojho syna teda v stúpili do lesa. Bol veľmi hustý, ale nie tmavý. Vydali sa teda lesnou cestičkou na pastviny a cestou si rozbalili raňajky.

Presne keď dojedli, vyšli z lesa a ocitli sa na veľkých pastvinách ktoré volali aj Konské Pastviny, ale medzi pastiermi sa nazývalo aj Trávnaté Pastviny.

Chvíľku tam stáli a rozplývali sa nad tou úžasnou krásou. Potom sa spamätali a vydali sa na západ. Blúdili z juhu na východ, z východu na sever, ale koňov nebolo.

Zrazu malá črieda čiernych koňov vyšla z južnej strany lesa. Medzi nimi bol hnedý statný žrebec po ktorom zatúžil Hunter hneď ako ho zbadal, lebo sa mu zdal byť rýchlim.

„Ten!“ skríkol na otca čo bol päť metrov od neho.

,,Pšššt!!!“ zakríkol ho otec a priplížil sa k Hunterovi, „Tichšie lebo ich vyplašíš,“ ale koňmi to ani nepohlo, „dobre, choď. A rob ako som ťa učil.“

„Dobre, daj mi teda lano, vďaka. Tak sa teda maj,“ vzdychol si Hunter a už sa vybral tým smerom, no otec ho ešte

chytil za rameno a povedal: „Synak toto je veľký krok, takže to

nezbabri, dobre?“

„Ale otec ty mi neveríš?“ usmial sa Hunter.

„Len sa bojím,“ vysvetlil mu to koniar.

„Tak sa neboj. Všetko bude v poriadku,“ uistil ho Hunter a vydal sa smerom ku koňom.

Oslinil si prst a vztýčil ho do vzduchu aby zistil akým smerom fúka vietor. Keď to zistil, išiel k žrebcovi proti vetru aby ho nezavetril.

Už bol necelých sedem metrov od žrebca a pripravil si lano, keď sa vietor obrátil a stádo zacítilo Hunterovu hrozbu. Vtedy stádo aj s Hunterom na ich chvoste vybehlo z vetrom. Takto utekali kým Hunter vládal a v poslednej chvíli hodil slučku hnedému žrebcovi okolo krku a zatiahol, v tom momente ho zdvihlo do vzduchu a plachtil za koňom. Po chvíli padol na zem ale lano stále držal pevne v rukách a pomyslel si Ja ti dám, myslíš, že sa ma tak ľahko zbavíš? He, v tom ťa asi sklamem a v duchu sa usmial. Pomaly sa vyšplhal koňovi po lane na chrbát (čo nebolo vôbec ľahké pretože ak nechcel prísť o život medzi kopytami, poriadne sa musel zapotil). Keď už bol na koňovi, ten prudko zastal a snažil sa Huntera zložiť zo seba. Hunter sa však držal lana zubami, nechtami a zovretie uvoľnil až keď sa kôň upokojil a prijal svoju porážku a nechal sa osedlať len lanom.

Vtedy k nemu opatrne prišiel jeho otec.

„Urobil si to ukážkovo až na to plíženie,“ pochválil ho otec.

„To sa zmenil smer vetra. Ja za to nemôžem,“ vysvetlil mu to Hunter na koňovi.

„V poriadku, hlavne ,že si ho chytil,“ usmial sa naňho otec, „aké mu dáš meno?

„Ešte neviem.“

,,Ale rozmýšľaj rýchlo, lebo do konca jeho, života ho nemôžme volať ´kôň´.“

„Dobre teda, budem ho volať Falk,“ rozhodol sa Hunter.

„Čože? Čo to znamená?“ čudoval sa otec.

„Neviem, ale pohral som sa s písmenkami zo slova fľak, pretože má biely fľak na pisku.“

„Ach tak!“ pochopil otec.

„Tak poď už máme prečo sme prišli a treba pracovať aj v stajni,“ povedal otec po chvíli.

„Dobre, poďme teda. Nenasadneš si?“

„A načo? Taký starý ešte nie som aby som musel ísť na koni, keď sa tak pekne vyčasí.“

„Ako chceš,“ usmial sa na otca Hunter.

„A aj si vychutnaj úlovok,“ opätoval mu úsmev otec.

A tak vykročili svižným krokom (Falk, s Hunterom na chrbte, s cvalom). Les sa nezmenil, pretože to bolo len tri hodiny čo ním išli na lúky.

Zrazu ich prepadla hŕstka chlapov. Huntera zhodili z koňa, ktorý potom kopal a dupal nohami (čo schytili aj dvaja neznámi muži) a koniara pritlačili k zemi a päsťou mu vrazili do sánky. Vtedy sa Hunter spamätal, nahmatal nejaký kameň a udrel svojho protivníka, ktorý potom zostal ležať omráčený. Schmatol jeho hrboľatý kyjak a rozbehol sa zachrániť otca. Kľučkoval pomedzi dupotajúce nohy Falka, ktorý sa náhodou postaral o pozornosť ostatných neznámych chlapov, a s vztýčeným kyjakom sa rozbehol na otcovho protivníka. Toho pomocou momentu prekvapenia ovalil po hlave. Ovalený chlap pustil Hunterovho otca a utiekol.

Rýchlo prešiel pohľadom po otcovi, či je v poriadku (okrem rozbitých pier, mu nič nebolo) a potom zacítil závan pri uchu, následne na to začul za sebou výkrik. Keď sa otočil zbadal padajúceho neznámeho chlapa so šípom v hrudi, obzrel sa z kadiaľ šíp vyletel a zbadal svojho kamaráta Mathewa a jeho otca.

Keď to videli ostatný neznámy chlapi zutekali hlboko do lesa (s nimi aj prvý Hunterom ovalený chlap, ktorý sa medzi časom zobudil).

Mathew a jeho otec zbehli z kopčeka medzi stromami k Hunterovi a jeho otcovi a strieľali ešte po neznámych chlapoch. Hunter upokojil svojho koňa Falka a poznamenal: „Hlúpy neskúsený banditi. Nič nevedia a človeku len problémy robia.“

„Ale toto banditi neboli,“ poznamenal Mathewov otec, lovec pri pohľade na mŕtvolu trafeného chlapa.

„Veru, toto sú horský bojovníci,“ pritakal mu Hunterov otec, koniar, „ale čo hľadajú v týchto končinách?“

„Možno sú z porazenej armády, ktorá sa snažila dobiť kus kráľovstva,“ uvažoval lovec.

„Možno,“ usúdil sa koniar a otočil sa k záchrancom, „ďakujeme, že ste nám pomohli,“ a podal ruku lovcovi.

„Nie je za čo, radi pomáhame,“ odvetil lovec.

„A tebe ďakujem za predĺženie života Mathew,“ poďakoval Hunter Mathewovi.

„A kto by ma potom nechal jazdiť na novom tátošovi?“ usmial sa Mathew a s Hunterom si podali ruky.

„To ti vďačíme dvaja,“ povedal koniar a potľapkal lovcovho syna po ramene.