Trinásta čarodejnica - 4. kapitola

Waltanským nádvorím zunel hlasný krik. Všetci len napäto počúvali, nechápali, čo ten hluk znamená. Stovky šialených úderov sa štiepilo o vstupnú bránu ako blesky.

Na nádvorí sa začali zbiehať sluhovia, no železná brána sa ani len nezachvela. Ľudia nechápavo krútili hlavami a vystrašene si šepkali. Odovzdane čakali, čo sa bude diať ďalej.

- Vzbura! Vzbura! – kričala hliadka zo strážnej veže.

Tieto slová padali na ľudí ako krupobitie.

- Vzbura? Ale prečo?

Čeľaď začala pobehovať z jednej strany na druhú ako pomätená. Všetko čo mala v rukách pustila na zem a utekala do bezpečia. Ozvena už nebola ozvenou ale hučiacou riavou, ktorá sa tak ľahko nedá zastaviť. Na nádvorí nebol takmer nikto, okrem ozbrojených mužov a malého chlapca, ktorý nebojácne postával pred hlavnou bránou a kýval dreveným mečom. Pribehol k nemu kapitán a schmatol ho.

- Chlapče, kde máš mamu?

Ale chlapec neodpovedal, len sa usmieval. Gardron urobil to isté. Koniec koncov, nemal mu čo vyčítať. Pripomínal mu seba samého pred mnohými rokmi. Vzápätí k nim dobehla vystrašená slúžka a vzala chlapča roztrasenými rukami do náručia.

- To je môj brat, pane. – povedala.

- Dobre, ale teraz utekajte dnu. A dávaj na toho chlapca lepší pozor. – rozkázal slúžke a uštipol chlapca na líce. – Nie, že sa tu znova objaví.

- Gardron...! – čiernovlasý muž začul za sebou naliehavý hlas a inštinktívne sa otočil.

- Atorn..., dúfam, že aspoň ty niečo vieš?

- Áno, ale nepoteší ťa to.

Gardron sklonil hlavu.

- Ľudia sa vzbúrili...

- Ale prečo?

- Stalo sa niečo hrozné. Pri rieke našli mŕtve dieťa, ktoré malo vytrhnuté srdce a ľudia sa strašne boja. Boja sa smrti, čo na nich zošle ZLO. Neviem, kto ich nahuckal, ale oni chcú čarodejníka.

- Aranyho?! ...on je možno jediný, kto by ich mohol upokojiť, ale nájsť vraha, to pochybujem. Navyše, takmer dva mesiace som ho nevidel.

- Je to presne naopak. – riekol Atorn. – Oni si myslia, že Arany má v tej veci prsty.

- Ale ako na to prišli?!

- To musíš zistiť ty.

Gardron nebol Atornovými slovami ani zďaleka nadšený, jednako by urobil to isté. Čas mu pomaly pretekal pomedzi prsty a on musel rýchlo konať.

- Gardron, spolieham sa na teba. Teraz musím odísť.

- Ale kam? – pokúšal sa od priateľa zistiť viac.

- ...možno nájsť vraha. Prepáč, ale viac ti skutočne nemôžem povedať.

A zmizol. Kapitán len nemo hľadel na odchádzajúceho Atorna. Čo my chcel tými slovami povedať? Nedalo mu pokoja. A Atorna trápilo, že mu nepovedal celú pravdu, aspoň zatiaľ.

Gardron sa úplne spamätal, až keď ho niekto chytil za rameno.

- Pane, - oslovil ho muž. – ľudia sú stále zúrivejší.

Kapitán sa rozbehol na strážnu vežu a muž utekal za ním. – To ma ani naprekvapuje. Čo vlastne chcú? Veď nemajú šancu dostať sa dnu.

V skutočnosti ho sužovali isté obavy, aj keď navonok neprejavil ani náznak strachu. Teraz vedel, že niekto ich popudil a to je zlé znamenie. Rozzúrený dav vie byť veľmi nebezpečný a slepý, slepý až do krajnosti, ktorá ho rozdrví. Ak sa mu predsa len podarí dostať sa cez bránu, zastaviť ho bez toho, aby sa nepreliala čo i len kvapka krvi, bude nemožné.

Kapitán hľadel na hordu rozzúrenej masy. Zakrátko sa zotmie. Čo bude potom?

- Otvor bránu, Gardron! – kričali tí, ktorí poznali jeho meno.

- Chceme len čarodejníka! – žiadal ľud. – Ak nám ho dáš, odídeme!

Gardron nechápavo krútil hlavou, no nehneval sa na nich. Vedel, ako ľahko môže človek podľahnúť, keď ho ovládne strach. Strach a zloba kráčajú ruka v ruke a podnecujú jedna druhú, navzájom sa prikrmujú.

- Arany vám predsa nikdy neublížil!

- To nemôžeš vedieť!

- Dal by si za neho i ruku do ohňa? – ten kto to povedal, sa rozrehotal a nasledovali ho i ďalší.

Gardron zaostril zrak na vodcu vzbury. Určite bol ich vodcom práve on. Ale prečo obviňuje Aranyho z takých hrozných vecí, akou je vražda. Čarodejník žil doteraz celkom pokojným životom, aspoň čo si on pamätal, ale jeho minulosť sa opäť začína vynárať. Niekto ju znova vyťahuje.

- Dal by som zaňho i vlastný život! – vykríkol nahnevane. Čarodejníka poznal iba nepatrný zlomok svojho života, ale vedel, že by nikdy a nikomu neublížil. Neznámy muž sa rozosmial ešte viac. Gardron si pozorne obzeral jeho tvár. Nikdy predtým ju nevidel, celkom obyčajná tvár, ktorá sa ľahko stratí medzi tisíckami iných.

- Poznáš ho? – spýtal sa muž, stojaci po veliteľovej pravici. Bola tma a on si darmo namáhal zrak. Nevidel mu do tváre. Gardron bol obdarený čarovným zrakom a tak dokázal rozoznať i nepatrné maličkosti z výšky a aj v tme.

- Nie, nikdy som ho nevidel.

Jeho čierne oči v tme čudne svietili.

- Arany tu nie je! – kričal kapitán. – Ani v hrade, ani v Tantale a nikto nevie kedy sa vráti!

Tvár vzbúrenca sa zamračila. Zo mňa si nikto blázna robiť nebude, pomyslel si a hodil na Gardronovu vzdialenú tvár pohŕdavý úsmev.

Ľudia boli stále netrpezlivejší. A neznámy neustále prilieval olej do plameňa. Dav mával vo vzduchu vidlami, sekerami a dlhými mečmi, pokrytými starou hrdzou.

Stalo sa niečo, čoho sa Gardron najviac obával. Mnoho mužov začalo prechádzať na stranu kapitána stráže a ľudia sa začali hádať medzi sebou. Väčšina síce opäť obraňovala čarodejníka, ale čo z toho, keď sa medzi sebou pobijú.

Prestaňte, prestaňte! – kričal kapitán.

Vodca vzbury sa spokojne usmieval.

- Spamätajte sa, - reval. – neverte čarodejným silám, prinášajú iba zlo! Ani jemu neverte! A ak bol aj Arany spočiatku dobrý, moc, ktorou bol už od dieťaťa obdarený, nakoniec využije vo vlastné dobro a prospech! Poznám ľudí, ako je on. Ak ho vôbec môžeme volať človekom!

- Má pravdu. – kričal akýsi muž. – Je na tejto zemi už príliš dlho, a raz musel predsa zakúsiť zlo! Čo ak sa mu jeho chuť páči?!

V Gardronovi kypela všetka krv.

- Ako to môžeš tvrdiť práve ty, Tom? Veď si ma takmer vychoval a Arany ťa neraz vytrhol zo zúfalstva. Pamätáš sa, keď ti umierala žena? Len vďaka Aranyho liečivým schopnostiam premohla smrť.

Starý muž sklonil hlavu a vrásky na jeho tvári sa prehĺbili. Keď mlčal, kapitán pokračoval.

- Ak už neveríš čarodejníkovi, poslúchni aspoň mňa! Všetci ma pozorne počúvajte, a nedajte sa oklamať niekým, koho ani nepoznáte. Každý v sebe skrýva nejaké temno, a netvrdím, že čarodejníkova minulosť je dokonale čistá, nemusí byť však vrahom.

- Rečí, - reval neznámi. – plané reči! Nič už nie je ako kedysi a...

Gardron mu však nedal dopovedať.

- Si obyčajný podliak! Neviem kto ťa posiela, ale som si istý, že tvojou jedinou úlohou je poštvať ľudí proti sebe.

Všetci pritakávali. Prvý kto hodil na zem svoju zbraň bol roľník Tom a jeho žena. Nasledovali ho i ostatní. Na zem padali všetky zbrane a Gardronovi ich cvengot v tej chvíli znel ako hudba.

Burič zatínal zuby a jeho zlovestný pohľad sa vyhrážal hradnému veliteľovi.

- Robíte chybu ľudkovia, čoskoro sa dozviete celú pravdu o ...

- Čuš! Radšej nám povedz svoje meno. – Tom ho chytil za rukáv a silno ním triasol.

- Som ten, ktorý vás mohol zachrániť.

Nahnevaný starec napriek svojmu veku plný sily, chytil sekeru a keby mu v tom nezabránila jeho žena, zaťal by ju rovno do lysej hlavy povstalca.

- Chcem ho živého. – počuli Gardronov hlas a v tej istej chvíli sa otvorila železná brána, ktorú zdobil dračí reliéf. – A vy choďte domov. Sľubujem vám v mene kráľa Asalura, že týmito rukami vám privediem skutočného vraha.

Veliteľ darmo tlačil na neznámeho buriča, muž sa iba bláznivo smial, ani temnica a vyhrážky nezaberali. Ak sa mu aj túto frašku podarila potlačil, až príliš dobre si uvedomoval, že nejaké to semeno pochybností sa neznámemu určite podarilo zasiať. Možno tentoraz prehral, na nabudúce bude na ťahu on.