Trinásta čarodejnica - 5. kapitola

Čarodejník s Atornom stáli takmer na okraji Smrekového hája.

- Ani som len netušil, že tu vedie podzemná cesta do Waltanu. – priznal mladík.

- Ukážem ti ešte mnoho tajných chodieb.

- No... pravdu povediac... budem rád, ak si zapamätám túto. – priateľsky potľapkal Aranyho po pleci. – Tu niekde by mal viesť chodník.

Mág sa zadíval to tmavnúcej oblohy.

- Chceš nájsť cestu podľa hviezd? Dnes bude pršať, priateľu.

- Nerob si zo mňa žarty. – Arany sa zachmúril. A tak rád by sa v tomto okamihu smial. Ach, ako dlho mi už nikto nepriniesol dobré správy. Ľudia za mnou prichádzajú, iba keď potrebujú pomoc a vo chvíľach, kde sa ich schopnosti končia, dumal.

Opustili zvráskavené skalisko, obrastené machom a trávou a kráčali po nerovnom chodníku, ktorý ich priviedol priamo k chatrči hrnčiara Trinoda a jeho ženy Suje.

Zotmelo sa priveľmi rýchlo. Túto noc si Atorn zapamätal ako noc tieňov a za každým jedným krokom, ktorý urobil, mal pocit, že zo zeme vyliezajú duchovia a zo stromov ich sledujú zlé víly. Dlaňou pevne zvieral rukoväť meča a modlil sa, aby už bolo ráno. A ako na potvoru, zo zamračenej oblohy sa na nich spustil silný dážď.

Za pár sekúnd boli úplne premočení.

Našťastie im čoskoro do oka padlo blikotavé svetlo. V diaľke bolo počuť hukot rieky.

- Konečne sme tu. Už sa neviem dočkať, kedy sa trochu osuším. – vydýchol si Arany a zrýchlil krok.

- Ja by som tu radšej stál celú noc. Nemám dobrú predtuchu.

- Ani ja Atorn, ani ja. Ale čím skôr tam budeme...

- Dobre vieš, že do hradu sa vrátime až zajtra. Musíme u Trinoda prenocovať.

Čarodejník mladíkovi neodpovedal. Vedel, že túto noc sa nikto z nich nevyspí.

Lomoz Dračej rieky im celkom zreteľne doliehal do uší. Hrnčiarov zrub stál na vyvýšenine, takže sa k nemu voda nedostane ani pri silných dažďoch a záplavách. K rieke sa na tomto mieste nedalo priblížiť, breh tu tvoril strmý zráz a tak musel hrnčiar chodiť po vodu a hlinu oveľa nižšie , kde nebol breh taký strmý a nebezpečný.

Čarodejník z celej sily zabúchal na dvere, aby sa uistil, že ho Trinod bude počuť.

Keď nik neotváral, Atorn začal netrpezlivo prešľapovať. Dvere im otvorila jeho žena Suja. Stihol si však všimnúť, že domec má dve časti. V jednej Suja s Trinodom bývali a druhá, zadná časť, oveľa väčšia slúžila Trinodovi na jeho remeslo.

- Kto je?! – spýtala sa, skôr ako otvorila dverce.

- Arany! Rýchlo nás pusti dnu!

Spoza dverí vykukla zostarnutá tvár ženy. Suja mohla mať okolo päťdesiatky, ale ťažký život a mnohé útrapy jej zobrali mladosť a krásu oveľa skôr. Bola nižšej postavy a nosila staré šaty, ktoré i teraz razili vôňou hliny. Nebol to však hnusný zápach, skôr naopak. Príjemná vôňa zeme, ktorá týchto dvoch ľudí živila, až doteraz.

Žena sa na prichodiacich vľúdne usmiala. Čarodejník jej chytil trasúcu ruku a pobozkal ju. Nedal najavo, ako ho jej výzor zmiatol. Staroba vie byť občas neuveriteľne krutá.

- Som rád, že ťa opäť vidím. – riekol milo.

- Musíš chodiť častejšie, už tu dlho nebudeme, ja ani Trinod. – žena sa obzrela za seba, do kúta, kde ticho sedel jej muž.

- Rád by som si s tebou podal ruku, ale moja noho má iný názor. – povedal starec pevným hlasom.

- Trinod! – čarodejník k nemu podišiel a muž ho privítal statným stiskom ruky.

- Vidím, že zo sily ti neubudlo ani o máčik.

Starec sa zamračil.

- Kiež by to tak bolo priateľu?

Čarodejník sa otočil k svojmu spoločníkovi.

- Toto je Atorn. – predstavil mladíka.

Trinod sa chcel postaviť zo svojho lôžka, ale boľavá noha ho neposlúchala.

- Ach, som ja ale kalika, ani ťa nemôžem dôstojne privítať, veličenstvo.

Starká mu ponúkla stoličku a sklonila svoje zhrbené telo ešte viac k zemi.

Atorn ju rýchlo chytil za plecia a postavil.

- Som taký istý človek ako vy. – povedal milo. – Nemusíte sa mi klaňať.

Suja svojim hosťom v rýchlosti porozprávala, čo sa tu za posledné týždne udialo. Teraz musela ona prevziať všetku prácu po mužovi. Ale aj ju opúšťajú sily. Trinod si nedávno poranil nohu o zhnité brvno, keď ťahal vodu a zranenie nie a nie zmiznúť. Noha ho čoraz viac bolí. Od včerajšieho dňa sa ledva pohne.

- Je na čase odložiť remeslo na klinec. – povedal Arany.

- Ale, ako budeme žiť?

- O to sa postarám ja. – Atorn navrhol Trinodovi, aby šiel aj so ženou do hradu. Obaja však odmietli. Tu prežili svoje najkrajšie roky, a na tomto mieste, kde Dračia rieka neustále reve a jej zradné víry nikdy nezatíchnu , chcú i umrieť.

Všetci si v jednej chvíli uvedomili, prečo sa tu stretli.

Na stole, ktorý smutne osvetľoval plameň z ohniska, ležalo mŕtve telo. Nehybný tieň, po ktorom hrdinovia tohto príbehu zapísali éru svojho života do kroniky Tantaly ale aj krajín oveľa vzdialenejších ako „obdobie tieňov“.