Rytier z Campmine- 4. kapitola

Stretnutie v jaskyni

Domov už išli spolu, lebo nechceli zažiť podobné prekvapenie ako zažili a boli by ďaleko od seba, takže by si tento krát ani nemuseli pomôcť.

Keď prišli domov už boli pokojný, pretože si to všetko prebrali v hlavách cestou. Hunterovci sa poďakovali ešte raz Lovcovi a Mathewovi a pozvali ich na večeru ako pokus o vyrovnanie dlhu zo záchrany. Deerstonovci sa slušne ospravedlnili, že nemôžu prísť pretože ešte nič nechytili.

„Dnes podvečer v jaskyni,“ zašepkal Hunter Mathewovi.

„Ak budem stíhať, v poriadku. Príde aj Antony?“

„Samozrejme, to sa týka nás všetkých. Pôjdem za ním čo najskôr.“

„Súhlasím, maj sa,“ rozlúčil sa Mathew.

„Nech sa ti darí,“ opätoval Hunter.

„Ak sa mi bude dariť ako dnes tak na lov budem chodiť častejšie,“ usmial sa, „kto by povedal, že môj prvý úlovok,bude Moantmung.“

„Ten čo ťa pozná.“

A tak sa rozlúčili všetci so všetkými a každý išiel vlastnou cestou. Hunter so svojim otcom sa vybrali do postelí, ale až po výdatnom obede, čo im navarila Larryho mama.

Zatiaľ čo Mathew lovil, Hunter hľadal Antonyho. Blúdil celým mestečkom a jediná veta čo povedal ľuďom bola: „Nevideli ste prosím vás Antonyho Fish?“, a keďže každý poznal Antonyho Fisha otca Joea známeho aj ako Háčik či Udica, odpovedali mu: „V tomto čase by mal byť s Udicou na rybníku Modrého pstruha.“ „Ďakujem,“ odpovedal každému a utekal k rybníku na juh, lenže keď dobehol k južnej bráne, zbadal Antonyho po ľavej ruke, na terase krčmy s názvom U Imra.

„Odkedy piješ chľast?“ čudoval sa Hunter.

„Ja nepijem. Čakám na otca,“ poznamenal urážlivo Antony.

„Nepovedal by som že tvoj otec je opilec.“

„Dnes áno. Aj ja som ešte šokovaný.“

„A prečo?“ chcel vedieť Hunter.

„Už sme práve chytili pstruha, keď nás niekto odzadu napadol a ukradol ryby.“

„Zas to mláďa?“

„NIE! Niečo horšie. Moantmungovia... Hrôza,“ striasol sa Antony.

„Aj vás napadli?“ zhrozil sa Hunter.

„Nie, stihli sme sa s otcom skryť,“ vzdychol si Antony, „prečo sa pýtaš?“

„Pretože nás s otcom napadli, keď sme už išli domov.“

„Čože? Čudujem sa, že ešte žiješ, a tvoj otec? Ako sa má?“ strachoval sa Antony.

„Nič mu nie je. Našťastie pribehol Mathew a jeho otec.“

„Tak to ste mali veľké šťastie.“

„Veruže mali. A to som ti chcel povedať. Dnes podvečer sa stretneme v jaskyni.“

„No neviem ako na tom bude otec. Možno zaspí z rumu alebo ho strach premôže nad pijatikou a nezaspí. Uvidím, ale nehovorím, že nie,“ povedal Antony a krčme počuli veľký rachot, buchot a následne hostinský vyhodil objemného chlapíka v ktorom spoznali pána Fisha.

„A vráť sa, keď vytriezvieš a nebudeš rozprávať hlúposti,“ zakričal za ním a zabuchol dvere hostinský.

„Tupec je-je-jeden nevzdelaný,“ vyhrážal sa pán Fish za ním s vztýčenou rukou.

„Čo sa stalo pán Fish?“ spýtal sa Hunter.

„Nechcú počuť pravdu,“ mrmlal pán Fish a ľahostajne mávol rukou na krčmu.

„A akú?“

„Že nás dobyjú Moantmungovia!“

„To sa mu stáva často, keď je opitý,“ pošuškal Antony Hunterovi do ucha a urobil gesto náznaku blázna.

„Čo to vravíte?“ vyzvedal Pán Fish.

„Nič otec,“ zľakol sa Antony, „len vravíme, že máš úplnú pravdu,“ a Hunter podržal kamaráta prikývnutím.

„A dobre robíte, že mi veríte,“ poznamenal a zohýbal sa po veci, čo mu vypadli pri páde, „poď Antony. Ideme obrniť našu chatku.“

„Dobre, už idem,“ zakričal za otcom Antony, „takže dnes podvečer v jaskyni,“ zopakoval.

„Tak sa maj,“ zakýval mu na rozlúčku Hunter.

Do podvečera sa Hunter zaoberal prácou, čo mu dal otec. Celý čas rozmýšľal čo povie na podvečernom stretnutí v jaskyni. Keď sa slnko chystalo zapadnúť, Hunter sa vydal na Falkovi do jaskyne, odkryl “dvere“, zapálil sviečky a čakal.

Čakal hodinu, dve, tri a štvrtú už chcel ísť domov, pretože

si myslel, že už neprídu keď sa vo dverách objavil Mathew.

„Kam ideš? Myslel som si, že sa máme stretnúť,“ čudoval sa Mathew.

„Buď rád, že som ešte tu. Čakám tu už vyše tri dlhé hodiny!“ vyčítal mu to Hunter.

„Kde je Antony? Povedal si mu to vôbec?“

„Ale áno. Počuj, vieš, že ich takmer tiež napadli Moatmungovia?“

„Takmer?“

„Áno, takmer. Stihli sa schovať.“

„To mal šťastie.“

„Kto mal šťastie?“ spýtal sa Antony ktorý práve prišiel.

„Ty!“ naľakal sa Mathew.

„No, už som tu,“ otočil sa na Huntera, nevšímajúc si Mathewa, „čo si chcel?“

„Takže, to čo sa stalo dnes nám sa môže stať viacej krát iným a aj horšie...“ začal Hunter.

„Ty si zobral otcove slova vážne?“ zhrozil sa Antony.

„Nie, ale tá možnosť je tu stále,“ upozornil ho Hunter.

„Ale prosím ťa. Prečo by Moatmungovia útočili práve na Campmine? Veď tu nájdu akurát stádo smradľavých kráv a za hrsť zlata a striebra,“ zapojil sa Mathew.

„Stále viacej ako to čo majú teraz. Sám si videl. Nič okrem brnenia a kyjakov nemali!“ vyviedol ho Hunter.

„Tak čo navrhuješ?“ opýtal sa vzrušene Antony.

„Naverbovať mešťanov na obranu Campmine,“ navrhol Hunter.

„A prečo by sa mali zapojiť?“ chcel vedieť Mathew.

„Veď je to ich domov, do čerta, nenechajú ho len tak,“ odpovedal mu Hunter.

„Hunter, prosím ťa, ako by si ich nepoznal dosť dobre. Dobre, nevravím, že sa nenájdu aj taký, čo by šli do toho, ale ich je asi tak hŕstka. Oni by Campmine neobránili,“ poznamenal Antony.

„Antony má pravdu. Radšej by zdrhli aj s tým zlatom ako keby mali zomrieť zaň,“ pripustil Mathew.

„Tak potom to musíme urobiť mi,“ pokúšal kamarátov Hunter.

„Ty nás nepočúvaš?“ rozčúlil sa Mathew.

„Nie to. My budeme brániť Campmine!“ navrhol Hunter.

„Zbláznil si sa?“ zhrozili sa kamaráti a postavili sa na nohy.

„Veď by sme nevydržali v boji jeden proti jednému ani dobu keď zhorí suchý list, nieto ešte vyhrať bitku!“ dohováral mu Antony.

„Vieme síce jazdiť, počítať, a strieľať z luku, ale načo nám to bude? Počítať nepriateľov by nás nepovzbudilo, strieľať síce zabíja protivníkov, ale tí môžu rýchlo pribehnúť a odťať

nám hlavu a to jazdenie? To by bolo dobré iba na útek,“ pridal sa do odhovárania Mathew.

„Šerm sa môžeme naučiť,“ vysvetlil mu to Hunter.

„A u koho?“

„Akoby cez Campmine nechodilo dosť bojovníkov a pútnikov.“

„Kto by sa na to podujal?“

„Niekto by sa už len našiel.“

„Ale stále býva protivníkov v boji o mesto cez stovky a my sme len traja.“

„To máš pravdu, ale aspoň budeme hrdinovia čo chrabro strážili svoj rodný kraj, a pár Moatmungov by sme aj pobili.“

„Takže tebe ide o slávu? To by som si o tebe nepomyslel Hunter.“

„Nejde mi o slávu, ale o moju rodinu, do čerta! Nechcem ich vidieť ako zomierajú pod kyjakom hordou barbarov!“ rozčuľoval sa Hunter.

„Dobre,“ povedal zrazu Antony.

„Prosím?“ čudoval sa Mathew.

„Idem do toho, s tebou Mathew alebo bez. Hunter hovorí pravdu. Nenechám moje rodné mestečko barbarom ktorý by ho podpálili iba pre potešenie, radšej zaň zomriem. Viem že nie som nijako známy odvahou alebo bojovnosťou, ale pre rodinu a rodný kraj urobím čokoľvek, počuješ? Čokoľvek!“ rozhodol sa Antony.

„Tak čo,“ otočil sa Hunter na Mathewa, „ideš s nami do toho alebo zdúchneš ako zradca.“

„Do čerta! Zradca nie som ale bojovať je šialenstvo! Ale čert to ber idem, nenechám vás v tom, ale hneď ako to budeme prehrávať utečieme, platí?“

„Dobre, dohodli sme sa?“ opýtal sa pre istotu Hunter a obidvaja kamaráti prikývli.

„Začneme o dva dni. Vtedy prídu ďalší pútnici.“

„Ak ich neprepadli a nepozabíjali Moatmungovia,“ zobral do úvahy Mathew.

„Pochybujem. Zatiaľ sme tu videli dvanásť či trinásť ich bojovníkov.“

„To sa ale ľahko môže zmeniť.“

„Ale ani nemusí.“

„Dobre, takže keď sme dohodnutí môžeme ísť domov, áno?“ spýtal sa Antony, „môže už byť môj otec hore.“

„Ideme. Už je aj tak dosť neskoro, odveziem vás na Falkovi,“ uzavrel schôdzku Hunter.

Po nasadali na Falka a vydali sa domov tak rýchlo ako vedeli. U každého doma všetci spali, takže nik o ich stretnutí nevedel.