Unavený životom

Určite ich poznáte aj Vy. Ľudí, ktorí sú iní, často len na posmech a pohŕdanie ostatnými. Hovoríme im outsideri. V nasledujúcich riadkoch Vám chcem porozprávať príbeh jedného z nich a ukázať, čo sa odohráva v duši utrápeného človeka.

Zobudil sa na drnčanie budíka. Ledva premohol mrákoty, aby zastavil zdroj nepríjemného zvuku. Bolo sedem hodín ráno. Znova si ľahol a cítil, ako mu telom preniká skľučujúca nervozita. Najcitlivejší mal vždy žalúdok. Aj teraz dostával kŕče, ktorých pôvod vychádzal zo strachu. Dobre poznal príčinu všetkého toho trápenia. Zobúdzal sa takto každé ráno keď sa mal pripraviť na odchod do školy. Vedel už dopredu čo ho čaká. Výsmech, urážky, nepriateľské pohľady. Tak to prebiehalo už celé tri roky na strednej škole.

Často spomínal na základnú školu, kde sa odstrčený nikdy necítil. Mal vtedy aspoň malé sebavedomie a cítil sa byť rovnocenným medzi ostatnými spolužiakmi. Po nástupe na strednú školu sa toho veľa zmenilo. Do nového kolektívu nikdy nezapadol. Čo už, vždy bol tichý, nenápadný a príliš veľký dobrák. ,,Igor, nemohol by si..., Igor, potreboval by som...“. A Igor len prikyvoval a bol každému po vôli. A tak si ho časom prestali vážiť a bol pre nich len odpad, obyčajné nemehlo. Chudák chlapec, ako neraz začul na svoju adresu. Tiež mal svoje túžby. Všetkým chcel dokázať, že aj on za niečo stojí, že aj on môže byť obľúbený, že je inteligentný a nie nejaký hlupák bez vlastného názoru. Posmech a urážky počúval na dennom poriadku a hoci im spočiatku vzdoroval, čoraz viac mu bolo všetko jedno. Keď Vám niekto opakuje dennodenne jednu a tú istú vec, tak jej uveríte. A tak i on už začínal veriť, že je jednoducho slaboch, nemehlo čo nič nevie. Jeho sebadôvera sa rovnala nule a prežíval zo dňa na deň.

Meravo sedel v lavici a túžobne očakával, kedy začuje zvuk školského zvončeka.

,,Môžem si k tebe dnes sadnúť?“, spýtala sa ho Petra.

,,Samozrejme“, odvetil a úprimne sa potešil.

Petra bola jeho spolužiačka a on nikdy nechápal ako sa taká baba ako Petra môže s ním vôbec rozprávať. Vždy ju tajne obdivoval. Bola obľúbená v celom kolektíve, vždy optimisticky naladená a s každým sa dokázala baviť ako s najlepším priateľom. Nikoho nikdy neodsudzovala a nevedel si predstaviť, že by sa z niekoho smiala. Bola to jednoducho osobnosť a on vedel, že k takému typu človeka má veľmi ďaleko. Chýbalo mu množstvo vecí, no už dávno prišiel na to, čo mu chýba najviac: odvaha.

Odvaha zmeniť sa, odvaha vedieť povedať svoj názor, vedieť sa prejaviť a nesedieť ticho v kúte. Bol prosto zbabelec a vedel, že takto ďalej žiť nemôže.

Bol chladný októbrový deň a vonku husto pršalo. Pevne sa rozhodol a toto rozhodnutie nechcel meniť. Otvoril otcovu zásuvku s osobnými vecami, siahol po vyleštenom revolveri a otvoril zásobník. Boli tam dve guľky. Nastavil ho tak, aby nasledovala komora s nábojom, zavrel ho, namieril k hlave a roztrasenými rukami stlačil kohútik. Ukončil svoje trápenie. V posledných mesiacoch bol unavený životom a teraz zaspal. Naveky!