Útek

Za oknom visia akvarelové mraky. Čochvíľa sa pretrhne reťaz a Kvapôčky kalnej vody rozsypú na betónové mesto svoje útroby. Hľadím do ticha ulice a pýtam sa neba či je to správne. No už nemôžem cúvnuť ako mesiac po splne. Musím to dotiahnuť do konca. Zatváram teda zrkadlo vonkajšieho sveta a s posledným nádychom vzduchu pred dažďom sa otáčam k nej.

Spí ako padlý anjel na rúšku snehobielej postele. Keď ju vidím takú nehybnú s tvárou plnou nehy, mám pocit akoby sme ešte len včera boli spolu na výlete v horách a so smiechom prežívali najkrajšie obdobie nášho priateľstva. Jasne si spomínam na bezstarostnosť tých dní, keď sa naše telá spúšťali po bielom polystyréne, kým lyžiam, ktoré nás mali viesť, došiel benzín. Vtedy som jej dala prvú pusu na čelo, aby som vyjadrila vďaku za nehu. Dnes mám pre ňu posledný bozk, ktorým ozdobím biele čelo. Ešte naposledy tak starostlivo prikryjem jej krvavo-červené telo perinou snov, nech spí ako Šípková Ruženka slastných sto rokov. Je totiž čas opustiť trpkú minulosť a nastaviť líce budúcnosti.

Mechanické hodinky na mojej ruke kreslia štyri ráno. Kým hľadám správnu orientáciu, moje prsty lúskajú prosbu taxíku. Podarilo sa. Strieborná metalíza prudko brzdí ako Schumacher pred boxom, otvoriac vráta dovnútra. Pri nasadaní s rozhodnosťou hlásim konečnú stanicu a po chvíli sa už nechávam zavíriť stiesňujúcimi myšlienkami. Ako príliv sa ku mne vracajú útržky novinových dní s bolestnými reportážami. Na prvej strane titulok o zrade s pokračovaním v strede papierových vrát. „Sprisahanie na najvyšších miestach.“ oznamovali tučné kurzívy. „Návrat stratenej dcéry k násilníckemu tyranovi.“ kričal podtitulok. Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo, bolo to, že sa opäť dala na tú cestu zapredania svojej prinavrátenej čistoty. Preto som ihneď s hnevom roztrhla nové vydanie „životníka“ a prisahala, že tomu zabránim, nech sa deje, čo sa deje.

„Cesta trvá akosi dlho.“ Nervózne klopkám vankúšikmi prstov po dverách. No vedela som už na začiatku, že to nebude med lízať, a preto sa znova ukľudňujem zapálením si cigarety. „V aute sa nefajčí.“ zastrája sa vodič. Mne tá jeho výstraha však vôbec netrhá žily. Práve naopak. Rebelantsky, s dávkou mačacej roztopašnosti, naschvál vylievam hustý nikotín šoférovi do napomádovaných vlasov. Jasne, skoro ako mladý sokol, vidím, že je rozhorčený z môjho opovážlivého správania, no radšej nehovorí nič. Pravdepodobne ho odrádza vidina ranného zárobku. Zatínajúc zažltnuté zuby teda odvracia zrak na vodou líznutú vozovku sústreďuje sa na svoje.

„Mohla som to ešte zmeniť?“ pýtam sa sama seba počas jazdy, aj keď odpoveď dôverne poznám. Táto rečnícka otázka ma trápi od kedy som to vykonala. Bolo množstvo ciest, ktorými sa vydať. Bronzová bola posiata životom v jej náručí. Pretože aj napriek tomu, že ma sklamala a odišla, neprestala z nej vyžarovať snaha prelomiť zhrdzavené putá natreté novým lakom. I keď sa jej brnením prehnalo množstvo šípov smerujúcich ku mne, snažila sa neskôr zaplátať už mnou zahojené rany.

Strieborná znamenala bytie s ňou i bez nej. Preto som ju nakoniec odložila na poslednú možnú koľaj. Nezniesla by som asi pohľad na ňu ako ide ulicou s jazvou po mojom priateľstve. Nehybne by som iba sledovala jej kroky lákajúce libido a umárala sa pomyslením, že to nikdy nebola moja pravá dôverníčka. Odpúšťala by som jej v neúprimných skutkoch, ale vrážala do nej meč slovami. A tak som zvolila tú najradikálnejšiu, zlatú cestu.

Zbavila som sa všetkého, čo mi jej zradu pripomínalo, no nechala si spomienky na to dobré. Do svojho interného albumu som si prišpendlíkovala fotky smiechu. Zastavila som film scénou šťastia a vystrihla pokazené zábery. Vznikla tak koláž plná radosti. Keby si ju niekto prišiel pozrieť do mojej galérie zážitkov, pomyslel by si: „Waw, tvoja skutočná.“

Po necelej hodinke jazdy auto zastavuje na skládke plechových koňov pri letisku. Peňaženka najedená papierovými platidlami taxíku vracia odškodné. „A je to tu. Budem voľná. Konečne.“ S týmito písmenkami rezonujúcimi v hlave prechádzam pasovou kontrolou, nechávam si vcucnúť svoju batožinu a dychtivou rýchlosťou sa ponáhľam cez tunel k otvoru. Predo mnou už nie je žiadna prekážka. Utekám.

Za-bi-la som ju ...?!?