vízia

Včera bol piatok roku 2009 a ja som bola na krátkej návšteve u môjho priateľa Abednéga. Je to veľmi zlatý , zábavný chalan, ktorého všetci, vrátane mňa, milujú, ale to, čo mi povedal v noci ma neskutočne vyľakalo, áno – musím priznať, že mi to spôsobilo zimnicu, od samého rána sa zmietam v hysterickom ošiali poznania nepoznateľného. Áno – poznania skrytej budúcnosti sveta a ľudí v ňom. Mlčím a plačem, lebo mi povedal, že sa nehodím do prostredia, ktorý príde, vraj do neho nezapadnem, lepšia je smrť pre čistú dušu prítomnosti.

Nie – nepochopila som. Nie, nie som čistou dušou.

Toto bol sen, ktorý videl Abednégo, sen, ktorý zmenil jeho pohľad na svet, áno sen, ktorý ma prinútil hrešiť proti samej sebe :

„ Som. Som droga, ktorou sa otrávili všetci ľudia na Zemi, som požiar, ktorý zachvátil celé ľudstvo a zmenil svet na nepoznanie. Som tou, ktorá spôsobuje bolesť, lebo sama som bolesťou – som tou, ktorú nenávidíš, no ktorej sa nezbavíš.. Nemáš moc. Nemáš silu a chuť. Si sám.

Som droga. Droga, ktorú vzali všetci a ocitli sa v mojom zajatí, v mojich pazúroch smrti, droga, ktorá zničí všetko, čo jej príde do cesty.

Som droga a volám sa Chamtivosť. Deti sa rodia zmutované smútkom dnešných dní, otrávené príkladom dospelého človečenstva. Deti sa rodia s chamtivosťou v srdci.. To nevykoreníš, nezničíš, ty sám si mnou.

Každý človek aspoň raz denne zabije – nie pre potravu, nie pre príčinu – to pre zábavu deti mučia svojich starnúcich rodičov , to pre zábavu rodičia jedia vlastných potomkov.

Som chamtivosť. Som všade a nič ma nezastaví.

Prečo? pretože láska zmizla a tú ničím nenahradíš !!

Som. Som tu. Som droga, ktorá všetkým prenikla až do špiku kostí, prenikla do najutajenejších zákutí duše. Duše zla.

Nikomu nepripadá zvláštne, že najčastejšie používaným slovom , je slovné spojenie „nenávidím ťa“ ,ani deťom – namiesto prvých slov lásky som tu ja. Nenávisť . A som tiež Zloba kváriaca celú bytosť, som zloba, s ktorou nemáš na výber. Veď ty sám o tom už dávno nerozhoduješ ...“

Abednégo prestal rozprávať svoj čierny sen a začal plakať – vytrvalo a slzy sa mu rinuli po mokrej , červenej, tajomstvom zničenej tvári. V tej chvíli viem, že spoznal omnoho viac ako mi vyrozprával, viac, ako normálny človek dokáže pochopiť, viac, ako on či ja dokážeme zniesť..

Plačem s ním a neviem prečo.

On si škriabe tvár, kým mu koža a mäso nezostávajú za nechtami, on si trhá vlasy, ktoré sú všade okolo nás, on kričí aj keď už nemá hlas. Hlas lásky. Hlas života. Hlas, ktorým by zastavil čas.

Zatiaľ premýšľam, ako je možné, že o pár rokov vo svete bude mať hlavné slovo zloba, nenávisť a chamtivosť. A prečo v tom svete nebudem mať miesto?

Prečo zmizne láska, kam sa budem môcť skryť a či vôbec prežijem útoky ľudí požierajúcich sa navzájom...

Mám obrovský strach – cítim , že ten čas je nebezpečne blízko..

––– po desiatich rokoch ––

Netušila som, kam až môže zájsť môj život poznačený Abednégovým rozprávaním, nevedela som, neverila som, že všetky jeho najdesivejšie sny a vízie sa uskutočnia. No je to tu..

Nespím. Nejem. Nepijem – skrývam sa, pred ľuďmi aj pred sebou.

Päťročné deti po sebe strieľajú samopalmi cestou do škôl, vodiči sa zabávajú zrážaním chodcov a rozmohla sa tiež nová hra – futbal s ľudskými hlavami. Nemôžem hovoriť o všetkom, človek sa nevyhne asimilácii tomuto prostrediu – ak chce prežiť. Ak chce vôbec žiť..

Bola som prispôsobivá, preto sa hanbím...

Zomieram – cestou do mesta na mňa suseda poštvala krvilačného psa a celé sídlisko sa zabávalo na mojej bezmocnosti v absolútnom zmysle slova. Čím viac pes trhá, tým hlučnejšie sa ľudia zabávajú – normálna vec.

Deti sa rodia nepredvídateľnou rýchlosťou zo skúmaviek, ako červy liahnuce sa z útrob nekonečna.

Medicína pokročila, no pokročil tiež ľudský charakter a nič už túto skazu nenavráti späť. A ja som tu a nie som viac človekom, som zvieraťom – zúfalým, bezmocným, po krvi bažiacim. Nie som viac Abednégovou múzou – on je preč z tohto smradľavého sveta ľudských omylov, ľudských zverstiev a zločinov, no a ja o chvíľu pôjdem za ním – tam, kde krv a smrť už nie sú súčasťou bytia...

Zažila som štyri vojny, no žiaden hladomor, zomreli všetci moji priatelia, no ani jeden sa nedožil staroby. Tak sa zomiera v roku 2019 a tak zomriem aj ja.

Abednégo mal pravdu, pravdu, na ktorú nedám nikdy dopustiť. Naozaj som sa nehodila do budúcnosti, ktorú on videl v tú osudnú noc. Mala som čistú dušu – takisto ako on, a preto som sa rozhodla dobrovoľne všetko skončiť.

Ľudia sa tešili na roboty s ľudskou mysľou, na ohromujúce dopravné prostriedky, na dlhovekosť – to všetko si ľudia kedysi predstavovali pod pojmom budúcnosť. Roboty tu sú- ľudské telá so zvieracou mysľou, sú tu tiež ohromné autá a lietadlá, ľudia vďaka medicíne môžu dlho žiť. Ale nežijú.

Nežijú, pretože tu chýba to hlavné, to, čo postupne s pribúdajúcimi rokmi ubúdalo, to, za čo by som vymenila absolútne všetko to, čo som kedy mala, ale nič na svete sa tomu nevyrovná.

Chýba tu láska. Zmizla. Odišla.

Nemohla sa pozerať na to, ako žiarlivosť, chamtivosť, nenávisť a zloba získali prevahu nad ľuďmi a pomaly začali vládnuť svetu.

Láska odišla a ja idem za ňou. Idem ju hľadať a viem, že na to potrebujem zomrieť.

Zomriem, ale nemám za čím ľutovať, nič neopúšťam, ničoho dôležitého sa nevzdávam.

Odídem hľadať Abednéga a lásku.

Nič ma nebude bolieť, ľudia v roku 2019 nemajú srdce, ani chrbtovú kosť, ani pocity, ani skutočný život. Nebudem trpieť, ľudia, žijúci- nežijúci, o 15 rokov, netrpia, lebo roboty bez citov necítia nič...

.................................................................................................................................
Eva Moravčíková
18 . 12. 1986