Dvere a čas (3/5)

July svoju prácu bohvieako nemilovala. Ukájať mužov, ktorý boli starší než Matuzalem, a chlapcov, ktorým tieklo mlieko po brade, sa jej hnusilo. Ale nemala na výber. Potrebovala peniaze a oni platili dobre. Najodpornejšie boli tie ich príbytky. Nemožno si myslieť, že i keď sú zákazníci solventní, budú mať aj super obydlia. A možno majú, ale July tam nevodia. Asi preto, aby ich neprichytili ich ženy alebo priateľky. Veď čo keby sa vrátili skôr z práce alebo nákupu? Nie, radšej ju odvedú do nanicovatého podnájmu alebo do spráchniveného zrubu mimo mesta.

Byt, v ktorom sa práve nachádzala, bol presne taký. Pri letmom pohľade do jeho vnútra ju nepadlo výstižnejšie pomenovanie ako chliev.

Prvú miestnosť tvorila predsieň, no hovoriť tomu predsieň v pravom zmysle slova, bolo veľmi prehnané. Pripomínal jej väčší šatník, šatník, akým sa hrdia celebrity. Navyše, okrem kôpky smetí v jednom rohu a hromady novín, letákov a nezaplatených účtov v druhom, tu viselo iba elipsovité zrkadlo.

Keď sa v ňom July uvidela, zosmutnela. Si to naozaj ty? Takto si skončila? Ešte pred nedávnom plná ideálov...Pozri sa na seba, ale poriadne! Navonok vyzeráš celkom k svetu. Si dievča na pohľadanie, až na to nevkusné oblečenie. Ale ty predsa vidíš viac. Áno, nazri do svojho vnútra. Vidíš, vládne v tebe chaos. Ty nevieš, čo chceš. A keď to zistíš, robíš pravý opak.

Zrazu sa v zrkadle objavil odraz muža. July sa trochu vyľakala, lebo si spočiatku nevybavila, kto to je. Ale veď ho poznáš. Ďalší zákazník. Lenže tento vyzerá obzvlášť...

July sa zahľadela na Malcolmov obraz. Až teraz si všimla, že je postavu nižší než ona. Okolo brucha mu pretŕčala tenká pneumatika. No najvýraznejšou črtou bola Malcolmova tvár. Bola nebadane asymetrálna, čo mohol človek ťažko postrehnúť. Ľavé oko bolo oproti pravému mierne vychýlené, ľavá nozdra smerovala neprirodzene od seba a dokonca aj strnisko mal na ľavej strane rozsiahlejšie. Jediné, na čo smel byť hrdý – neodstávajúce uši. July mu hádala na štyridsať.

Nezniesla sa už pozerať na tú hračku prírody, preto sa vybrala do obývačko-kuchyne (tieto dve miestnosti oddeľoval paravan). V obývacích priestoroch sa toho veľa vidieť nedalo: popraskané kreslo a televízorík značky Tesla. Kuchynka tiež nerobila ktovieaký dojem – stolček, umelohmotná stolička bez operadla, malá chladnička, na nej mikrovlnka staršej výroby, plechové umývadlo a kredenc s jednými dvierkami. Steny tejto „izby“ (i celého bytu, ako si July neskôr všimla) priam kričali po farbe.

July však neznepokojovalo ani tak prostredie, ale zápach, ktorý sa šíril zo spálne. Bol odporný. Ako pach hniloby, ale ešte horší. Poznala ho. No za nič na svete si nedokázala spomenúť, kde ho už cítila. Nechaj to tak. Nenavyberáš si. Job je job a prach nesmrdia.

Uspokojila sa, že tomu ja tak príde na koreň, len čo ju odvedie do spálne. Vybrala sa ďalej, k záchodu, ktorý bol spojený s kúpeľňou.

Bolo to najkrajšie miesto z bytu. Ten kontrast bil do očí hneď na prvý pohľad. Ale keď sa pozrela bližšie, uvedomila si, že čistotou stále pripomína záchody na zapadnutých benzínkach. Kachličky značne poobíjané, vaňa poodieraná, kohútiky zhrdzavené. Okienko nad vaňou vyzeralo zasvinené po dlhé veky – sklo bolo nepriesvitné a rohy výklenku sprivatizovali kosce. Juliinej pozornosti neušlo ani fľakaté zrkadlo, ktorého povrch zdobil namaľovaný kríž a niekoľko menších krížikov. Asi náboženský fanatik, pomyslela si.

Záchodokúpeľňa mala aspoň jedno pozitívum – July v nej necítila ten pach.

Radšej by som to robila tu. V spálni sa nebude dať dýchať. Ešte sa náhodou zadýcha a udusí. Alebo ja. Poviem, nech to tam láskavo najprv vysprejuje. Horšie to už nebude.

Namierila si to k svojmu zákazníkovi, ktorý sa motal v kuchyni. Neprešla však ani pol metra a musela sa zastaviť. Zrak jej padol na kukučkové hodiny na stene.

Boli hrôzostrašné. Namiesto klasických ručičiek čas ukazovali kosti – samozrejme, kratšia hodinová a dlhšia minútová – a miesto šišiek sa vo vzduchu hompáľali dve lebky – obe s čelným priestrelom. V strede ciferníka, ktorého číslice tvorili akési znaky krvavej farby, bol vyrezaný pentagram. A napriek tomu, že na ne svietili hneď dve lampy, hodiny obklopovalo pološero. Čo sú to sakra za hodiny? Také sa nedajú splašiť ani v hodinárstve na rohu ani v supermarkete. Sú desivé, akoby pochádzali z....V kúpeľni krucifixy a v obývačke toto? Rozhodne nie je v úplnom poriadku. Znesiem veľa, ale toto je príliš. Musím vypadnúť.

July si to v rýchlosti naplánovala. Chcela ísť za ním a ospravedlniť sa mu, že jej nie je dobre. Poďakuje mu za príjemne strávenú noc. On to pochopí, prejaví ľútosť nad tým, že to nemohli dokončiť a nechá ju odísť domov. Ale...

Ale človek mieni a Boh mení. July zdreveneli nohy. Spomenula si, kde cítila ten rozkladný zápach.

Bolo to dávno, keď mala asi sedem rokov. Bývala vtedy v činžiaku na Bacon Hill. Otec jej mamu opustil potom, čo sa dozvedel, že jeho dcéra bude na deväťdesiat deväť percent postihnutá. Matka vydržala, živiac v sebe nádej, že aj percento je šanca. A skutočne. Pri pôrode sa jej osud vysmial do tváre, lebo dievčatko bolo zdravé ako buk. Hoci vyrastala bez autority, darilo sa jej. Všetko sa zdalo byť „idylické“. Aspoň do dňa, keď ako sedemročná išla za susedkou. Volala sa Ema Bakerová. Chystala sa zaniesť jej koláč, ktorý upiekla Julina mama, ako poďakovanie Eme za postráženie malej.

July zastavila pred dverami slečny Emy. Trikrát zľahka zazvonila. Vzápätí ale zbadala, že dvere sú odchýlené. Posadla ju zvedavosť. Vošla dnu. So stúpajúcou hlasitosťou vyvolávala „slečna Ema, slečna Ema“. Prešlo chodbou a vtom jej do nosa udrel silný puch.

Napumpovaná adrenalínom pokračovala ďalej. Prešla až do spálne, kde na zemi spočívala samotná slečna Ema. Alebo to, načo sa premenila. July ten pohľad dokonale ochromil. Na pár sekúnd prestala dýchať a odprisahala by, že sa jej zastavilo srdce, aby sa následne počalo do zbesilého cvalu. Zachvátila ju panika.....

.....lebo slečna Ema ležala vedľa svojej postele so skríženými nohami, s rukami položenými na parketách, do ktorých sa zarývali jej nechty. Na hrudi sa týčil vypálený kruh. Tvár pretínal strašná grimasa – pootvorené ústa snažiace sa o výkrik, zakalené oči, vypúlené dopredu. Kožu mala sivú, s neprirodzene vystúpenými čiernymi žilami.

Nevydržala. Padla na kolená vedľa slečny Emy a od strachu sa rozplakala....

Vždy, keď si na ten deň spomenie, strasie ju. Teraz však musí byť silná a nedať svojmu hostiteľovi nič najavo. Musím, upevnila sa.

Odhodlaná čeliť všetkému vydala sa ku vchodu.

Neskoro – Malcolm stál za ňou a v rukách zvieral špagát.