Dvere a čas (4/5)

Chlapi sú svine, hovorievala Julina matka, ktorá o tom vedela svoje. A svoje si vytrpela a trpí pri tých sviniach aj dcéra – otec, ktorého nikdy nevidela, snúbenec, ktorý ušiel spred oltára a teraz tento maník, ktorý je očividne zrelý na kompletnú psychiatrickú prehliadku a celu. Na chlapov máš proste šťastie dievča, to si musíš priznať, preháňalo sa July hlavou, keď sa jej vlákna špagátu zahrýzali do krku.

Potrebovala nápad. A rýchlo. O niekoľko sekúnd bude neskoro. Pomaly, ale iste sa prostredie rozmazávalo a odievalo dočervena. No tak, mysli. Považuješ sa predsa za....a čo najcitlivejšie mužské miesto?

July si uvedomila, že má jediný pokus. Musí využiť moment prekvapenia, inak ju spacifikuje a nedá jej najmenšiu šancu.

Už, už sa chystala na útok, keď vtom sa Malcom obtočil okolo nej, neprestávajúc so škrtením, a nasmeroval ju čelom k dverám záchodokúpeľne.

Vydrž!

Nemohla dlhšie čakať. Zdvihla pravú nohu, ohla ju v kolene, ako keby napodo-bňovala bociana. V okamihu sa nohou napriahla a vystrelila ju smerom za svoj chrbát, dúfajúc, že sa jej nezošmykne topánka.

Atak nebol až taký zdrvujúci, ako predpokladala. Malcolm ho stihol zaregistrovať a hoci sa mu nedokázal úplne vyhnúť, ochránil si aspoň genitálie.

„Suka!“ zaúpel.

Potom, čo sa konečne z chuti nadýchla, uvedomila si, že to neklaplo. Zmrzla. Za-budla na útek a na okamih len civela na muža na dlážke, ktorý si intenzívne šúchal stehno na ľavej nohe. Spamätala sa až potom, čo po nej Malcolm nebezpečne načiahol ruku (kvôli bolesti ju však okamžite stiahol).

Čo sakra teraz, spýtala sa sama seba.

Premýšľala. Ešte tuhšie ako pred chvíľou. Niečo jej zrazu vnuklo ideu – kúpeľňa (alebo záchod), dalo by sa tam zamknúť. Bol vôbec kľúč vo dverách? Spomeň si! Zrkad-lo, okno, kachličky, dvere, dv....No jasné! Dvere a v nich zväzok kľúčov!

Značne sa potešila, čo prezrádzal aj miniúsmev na tvári. Čo najsvižnejšie vkročila do záchodokúpeľne. Zatvorila dvere a zamkla.

Už nebola iba naradostená, bola dokonale šťastná. Zachvátila ju eufória. Chcela kričať, skákať. Aké prosté. Naozaj, v jednoduchosti je krása....Teraz stačí zobrať..... , radovala sa v duchu. Myšlienku nedokončila. Nemalo by to význam. Pri tom zamyslení si inštinktívne prehľadala vrecká rifiel. Objavila kľúče, peňaženku a orbitku bez cukru, ale čo v tom momente potrebovala ako feťák drogu, nenašla.

Mobil nechala v maringotke.

Prepadlo ju číre zúfalstvo. Tak blízko, a nakoniec sa to zase pokašľalo. Ako celý život. Stojí viac-menej za houby. Možno speje k záveru, prečo si nevyliať dušu? Má vôbec šancu dostať sa z tohto svrabu? Má vôbec šancu prísť na nejakú alternatívu? Nádej – toho jediného sa pridržiavala ako kliešť. A ešte niečoho – nesmela plakať, inak by mohla vísť von a a uškrtiť sa sama. Nesmieš, zakázala si.

Pozbierala všetky sily. Priložila ucho na dvere, aby zistila, čo vlastne Malcolm robí.

Počula ako sa zdvihol zo zeme, ako nadáva a ako si rozopína nohavice, aby si skontroloval zranenie. Potom nič, ale dlho nelenil. Zaznamenala kroky smerujúce do kuchyne. Na okamih zase ticho. Následne postrehla, ako prehľadáva kredenc. Čo hľadá? Nôž? Nie. Skrutkovač? Nie, nevyzeral ako domáci kutil. Uvidíme...

Znova sa započúvala práve vtedy, keď Malcolm zatváral dvierka kredencu. Keď bol hotový, pohol sa späť k July. No musel zastaviť, pretože mu niečo vypadlo z ruky.

„Bože, už ani sekeru neudržím,“ dorazil July.

To je zlé. Ale čo si vlastne čakala, dievča zlaté? Vidličku alebo nebodaj ly-žičku? Nakoniec to bol márny boj o existenciu. Tieto hnilé dvere by nevydržali ani pár kopan-cov, nieto zásah sekerou. A neozbrojená nebudem mať proti nemu veľa šancí, nie som žiadny Bruce Lee či Chuck Noris.....Počkať, keď to nejde ručne-stručne, pokúsim sa ho ukecať. Možno je labilný a zosype sa pri prvom vľúdnom slove. Veď prednášky s psychológie som absolvovala, uvažovala.

July chodievala na výšku, keď ešte nešlapala chodník, keď plná falošných fantázií túžila pohodlne žiť, vzdelať sa, zamestnať, urobiť kariéru,.....Mala však problém - trpela dyslexiou. Doktori ju síce horibilne presviedčali, že keď sa bude extrémne snažiť, zvládne to. Lenže po troch odfláknutých semestroch sa rozhodla, že to nie je pre ňu. No nebolo to až také zbytočné, niektoré prednášky ju vskutku zaujali. Najmä jedna – o masových vrahoch, ktorí si občas potrebujú ukojiť úchylku, pričom si obete vyberajú náhodne, nevedia o nich mäkké f.

Mám to.

Jasot prišiel July draho. Prepásla všetko, čo sa odohrávalo za dverami. Malcom sa už presunul. Bol pripravený na odplatu. Napľul si do dlaní, kŕčovito uchopil sekeru (nedopustí ďalšie komplikácie, že) a rozkročil sa.

Neotáľal. Poriadne sa napriahol a-

„July nie je moje pravé meno,“ povedala zreteľne, s ústami prisatými na dverách.

-zahnal sa.

„Volám- “

Malcolmovi sa rozšírili zreničky: „Buď-“

Čepeľ prekonala polovicu dráhy.

„-sa Charlie-“

„-te ti-“

Tri štvrtiny dráhy.

„-Thenorová.“

„-cho!“

Sekera cvengla o zárubňu. Spráchnivená rúčka nezniesla prudký náraz a zlomila sa.

Malcolm sa zrútil na podlahu a zvyšky nástroja, za ktorý by sa nehanbil ani stredoveký kat, šmaril kamsi do kúta. Ťažko vydychoval.

„To sa nemalo stať, nemalo...,“ šepkal si.

Charlie pocítila k mužovi ľútosť. Vedela, že je iba obeťou choroby, ktorá mu ne-dovolí správať sa inak, ktorá zahmlieva jeho myseľ a potláča ľudskosť. No slabé chvíľky znamenali luxus, musela využiť situáciu, ktorá sa naskytla. Prihovorím sa mu.

„Povedzte mi, ako sa voláte?“ začala rozhovor.

„Prečo? Prečo ste to posrali? Prečo ste sa hrali na hrdinku? Mohlo to byť ľahké ako vždy,“ vzdychol si.

„Naozaj chcem poznať vaše meno,“ nedala sa odbiť.

„John Malcolm,“ povedal ako dušou neprítomný.

„Zaujímavé...“

„Čo?“

„Tak sa volá môj ujo.“

Malcolm sa rozzúril do nepríčetnosti: „Na sprostosti nemám čas! Vy....,“ reval. „Tie dvere rozmlátim aj holými rukami,“ zmiernil sa a začal do nich boxovať.

Tupé údery dopadajúce na drevo Charlie vydesili natoľko, že si pomyslela, že by toho mohol byť schopný. Po pár sekundách to vzdal.

„Ste v poriadku?“ spýtala sa.

„Nie,“ odpovedal, keď sa schladil (z hánok mu kvapkala krv, ale to mu momen-tálne fakt nevadilo). „Netušíte, čo ste svojim heroizmom spôsobili. Nepoznáte Ju. Ona je ne-milosrdná.“

Z toho, ako Malcolm zvýraznil „ju“ a „ona“, zvetrila, že hovorí pravdu.

„Koho? Vašu ženu alebo priateľku?“ vyzvedala.

Uchechtol sa: „Ha, to by ste mi dali. Ona nedokáže milovať.“

„Potom koho nepoznám?“ čudovala sa.

„Za momentík sa dozviete. Ale najskôr vylezte z tej skrýše, lebo keď tam osta-nete, odsúdite ma na smrť.....alebo niečo horšie,“ hlas mu značne kolísal. „Na rozodnutie vám zostáva necelá minúta.“

Zosunul sa na dlážku. Hlavu si položil na kolená.

„Snažte sa pochopiť moju pozíciu,“ naliehala Charlie. „Prečo by som sa mala nechať zabiť ja namiesto vás?“ položila skôr rečnícku otázku.

Ale Malcolm sa odmlčal.

Čo odo mňa žiada? Aby som odomkla a dala sa zahrdúsiť?

„Iné možnosti. Existuje spôsob, ako sa pred ňou zachrániť?“

„Jej nikto-,“ nedokončil, pretože na tú inú možnosť prišiel.

Príliš neskoro – hodiny odbíjali polnoc.