Nová mama - pokračovanie
http://citanie.madness.sk/view-617.php
Kapitola 2. – K u s a k u s k a
17.10. (utorok), 7:26, pred školou
Práve prichádzam s radosťou pred školu. Preto s radosťou, lebo chcem vidieť Tinu, s jej krehučkým nosíkom. Dúfam, že je zlomený. Martina chodí do školy o niečo neskôr, občas až po prvom zazvonení. Neviem, prečo naša škola má začiatok vyučovania o 7:50 hod. Som pred školou. Práve prichádza Tina a za ňou... och, ten je nádherný. Vlastne obidvaja. Ale ten nižší je jednoducho Boh! Má blond vlasy, krikľavo-zelené oči a celkom vyšportovanú postavu. Tina išla do školy zadným vchodom, lebo sa mala stretnúť s triednou. Kvôli pokarhaniu. A ten jej nos ma teraz vôbec nezaujíma. Tí dvaja fešáci sa stále blížia. A smerujú... ku... mne? Áno. Idú ku mne. Pre Divu v krajine Alíc, čo mám teraz robiť? Podlamujú sa mi kolená. Už sú pri mne. Ten CHutný Objekt Opačného Pohlavia (CHOOP) sa na mňa usmieva! Ale iba trochu! ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Čo mám robiť???? Zastali. Sú pri mne. Ja stojím ako cvok. Oni sú ticho. Ja tiež. Pozerám do očí CHOOP-ovi, on mne. Tie jeho zelené oči... Hlas mi hovorí: Miluješ ho! Miluješ ho! „ÚÚÚ! Si tam? Rozprávam sa s tebou!“ vravel mi, aspoň sa pokúšal vravieť MI ten vyšší.
„Počujem ťa. Čo na mňa ziapeš??!!“
„Prepáč, ale už sa tu s tebou rozprávam asi 5 minút!“
„Vážne?“ Keď som sa pozrela na CHOOP-a, tak sa váľal od smiechu blízko Vyššieho a mňa. Taký trapas. Ja som sa zasnila a Vyšší sa so mnou rozprával! A teraz si CHOOP myslí, že som vadná, alebo čo! Pomóóóóc!
OK. Treba zachovať pokoj.
„Áno, vážne. A chcel som sa ťa spýtať... Ty si Ema?“
„Áno. A prečo? Teda, prečo ma hľadáš?“
„No... myslím, že vieš,“ povedal Vyšší.
„A ja si zas myslím, že neviem,“ povedala som čo najinteligentnejšie. Kvôli CHOOP-ovi. Ale neviem, prečo sa tak snažím! Veď možnosť, že by prijal môj návrh na svadbu je minimálny! Vlastne ŽIADNY! A okrem toho, takýto kus má už určite nejakú kusku.
„Poviem to rovno. Zmlátila si moju sestru.“
„Čo máš pod pojmom: zmlátila?“ A ešte stále nekokcem, nepletie sa mi jazyk a tie ďalšie veci...
„Dala si jej sedem päsťoviek, štyri do nosa a tri do brucha, potom si ju kopala a tak.“
„Čo????“ zvrieskla som. Už nesmiem vrieskať, lebo to nie je príťažlivé. Ani neviem, načo sa tak usilujem, aj tak by ma nechcel, lebo vyzerám sama osebe ako totálny idiot. Mám obyčajné vlasy myšacej farby, tiež sa jej hovorí aj špinavý blond, mám hroznú pleť s akné a vôbec. A to budem mať 14. Mám strašné oblečenie. Nemám také ako Valentína. Nemáme na to peniaze. Vlastne máme. Lenže šetríme „na horšie časy“, aspoň tak sa to volá podľa môjho tatka.
„No bolo to tak, nie?“ Ale toto nepovedal Vyšší. Povedal to CHOOP!!! Má nádherne zamatový hlas! Taký hrubý. Nie až príliš, ale je to NÁDHERA! Ale ja som sa, samozrejme, až natoľko rozplynula (z toho jeho hlasu a vlastne z celého CHOOP-a), až som začala trepať strašné hlúposti. Ale pokoj. Treba zachovať pokoj.
„Okej. Klame.“
„Kto??“
„O kom hovoríme?“
„Nechápem.“ Ešte stále sa so mnou rozpráva CHOOP.
„Nezbila som Tinu tak, ako vám povedala ona.“
„Tak ako?“
„Dala som jej len dve do nosa,“ snažím sa neklamať. A Tinu som určite tak surovo nezbila. Možno som námesačná a chodím biť Valentínu v noci. Ale to ja ovplyvniť nemôžem.
„Ale aj to je dosť,“ pridal sa Vyšší.
„Pozri. Nenechám si rozprávať nejaké klamstvá od nejakej namyslenej... Tiny.“
„Okej. Takže ťa klamala?“
„Áno a to sme boli naj kamošky. Teda už dávno. Ale to je jedno kedy. Najlepšie kamošky a bývalé najlepšie kamošky sa klamať nemajú.“ Po mojich vetách som si všimla výrazy oboch „pánov“. Nechápali asi ani jednému môjmu slovu. Ale aspoň by mohli chápať, že sa nemá klamať. Ale vysvetlím im to pekne „po lopate“.
„Klamať sa nemá.“ Krátke ale výstižné.
„Má pravdu,“ povedal CHOOP Vyššiemu.
„Okej. Tak ja si to s ňou vybavím. Keby niečo, daj mi radšej tvoje telefónne číslo.“ Aký odvážny! Toto povedal Vyšší.
„Okej. Tak ty mi daj tvoju adresu, rodný list a ako zálohu... občiansky preukaz.“
„Prosím!“ s úprimným úsmevom povedal CHOOP. Tak tomuto sa odmietnuť nedá. Tak som vybrala zo školskej tašky papier a načmárala som mu tam desať číslic môjho telefónneho čísla, no pritom som sa stále tvárila, že sú otravní. Papier som podala radšej medzi nich, lebo som nevedela, komu ho mám dať. Lebo číslo chcel Vyšší, ale poprosil CHOOP. A zobral si to CHOOP! A nielen to! Keď si bral papier, dotkol sa mojej ruky! Už nikdy sa nebudem umývať.
„Ďakujem,“ povedal CHOOP.
„Áno, ďakujem, ináč, volám sa Rado,“ povedal Vyšší, teraz už Rado.
„Keď vám to pomohlo...“ povedala som.
Keď odchádzali, tak na mňa obaja zamávali. Odkývala som. Síce nechápem, načo kývali, ale to ja nikdy nepochopím.
17.10. (utorok), 10:38, škola – dejepis
Nudím sa. A učiteľka skúša. Nudím sa. Mňa nevyvolá. Nudím sa. Neviem, čo mám robiť. Nudím sa. Zrazu sa trhnem, lebo predo mnou dopadne na lavicu papierik. Papierik, poskladaný do malej kocky. Rýchlo som sa pozrela na učiteľku, či to nezbadala. Ale tá je taká zabratá do skúšania, že nemá čas všimnúť si to. Pozrela som sa dozadu, kto mi to mohol hodiť. Vlastne, asi to nebude pre mňa, ale pre niekoho iného, no mne to len dopadlo na stôl, lebo dotyčný nevie hádzať presne. Keď som sa ale otočila, nenávistne na mňa zazerala Valentína. Otočila som sa dopredu a otvorila som papierik. Na ňom stálo:
Ema + Rado
Nepochopila som. Teda netuším, kto je Rado. Ale odpísala som Tine, len pre zvedavosť.
Tina, prosím ťa, nemám čas na nejaké tvoje detinské žarty. Ani neviem, kto je Rado. Ale nech je to ktokoľvek, nemilujem ho. Dnes ráno za mnou bol tvoj brat. A vravel mi, že som ťa vraj udrela dokopy nejakých 15-krát. Nevieš počíta, alebo si natoľko omámená tvojím nosom že, nie si prítomná? Bolo to 2-krát a zaslúžila si si to.
Hodila som jej na lavicu lístoček a čakala som.
17.10. (utorok), 10:43, škola – dejepis
Rado je môj brat, ty ťava! A je mi úplne jedno, koľko krát si ma udrela. Povedala som im, že si ma udrela toľkokrát, ako som to ja cítila. Aj tak si to zaslúžiš. Bodaj by ťa bráško zbil!
Ahááá! Ten Rado...
Dobre. Tak Rado je tvoj brat. A čo ja s ním? Ja ho nemilujem. Veď je totálne nevychovaný, asi ako ty. A ten druhý, to bol kto?
A teraz ma skoro vykoľajilo! Toto, čo mi teraz napísala, mi mení celý život!
Ten pekný? Tak to bol môj frajer. Snáď sa ti nepáčil... Tsss! On by takú hlupaňu ako ty ani nechcel. Ale je sexi, čo?
Už som jej ani neodpísala. Nemohla som. Roztrhala som papierik tak, aby Tina videla. Už končím. Môj život je v troskách.
17.10. (utorok), 13:32, cesta zo školy
Martina: „Tak aký bol deň?“
Ja: „Nepýtaj sa.“
Martina: „Pýtam.“
Ja: „Ráno za mnou prišli dvaja chalani. Mohli mať okolo 17. Možno 16. Alebo jeden 16 a druhý 17... no a jeden sa volal Mark. To bol Valentínin brat. A ten druhý bol nádherný. Proste krása. Pýtali sa ma, či som zbila Tinu. Tina im povedala, že som ju udrela asi pätnásťkrát. Zas klamala. Potom mi na hodine hodila lístoček...“ A celé som jej to povedala. Teda to s tým lístočkom.
Martina: „No ty brďo!“
Ja: „Čo tým myslíš?“
Martina: „Že má Valentína chalana!“
Ja: „Nechápeš, že mne sa strašne páči? A ona s ním chodí! A asi s ním robí aj tie ďalšie veci...“
TICHO
Martina: „Dúfam, že si pre tento incident lámať hlavu nebudeš.“
Ja: „Nie.“ Ale samozrejme, že som myslela áno.
Martina: „Tak je všetko okej, nie?“
Ja: „Hej.“ A teraz som naopak myslela nie.
Martina: „Dnes, keď som prichádzala do školy, videla som dvoch super-sexi chalanov. Ten tmavovlasý bol super!“
Mne blyslo hlavou! VEĎ TO BOLI ONI!
Ja: „A ten nižší bol blonďák???“
Martina: „Áno, prečo?“
Ja: „Tak to boli oni!“
Martina: „Vážne?“
Ja: „Hej.“
Martina: „Super. Ktorý je jej brat, ktorý frajer?“
Ja: „Ten nižší jej frajer a ten vyšší sa volal... myslím že....Rado!“
Martina: „Rado! Krásne meno, nemyslíš?“
Neodpovedala som. Maťa sa zamilovala. No tak to je super! Aspoň sa jej nepáči CHOOP. To by som asi neprežila... No, ale na druhej strane... možno spolu niečo podnikneme... a... ale nie. To je hrozná hlúposť... Nie. S takýmito návrhmi už začínať nebudem. Ani do denníka.
18.10. (streda), 14:52, moja izba – písací stôl
Mojich 10 závislostí:
- Rodina – aj keď si to neuvedomujem, je pre mňa najdôležitejšia na svete. Alebo nie? Asi iba väčšia časť. Na mame rozhodne nie som závislá.
- Martina – kamarátka nadovšetko.
- Squiggles – tak som nazvala môjho rozprávajúceho papagája... on nielen po ľuďoch opakuje. Je aj veľmi nadaný a vie odpovedať na primitívne otázky, ako napríklad: Ako sa máš?, Čo si dnes robil?. Ale aj to je niečo.
- Čokoláda – no dá sa bez nej žiť??!
- Balzam na pery – už som si minula za tento rok asi... 4! A to je dosť, keď si predstavím, ako šialene dlho ostatným ľuďom vydržia... Šťastní to ľudia...
- Jedlo a nápoje
- Sprcha – keď sa sprchujem, trvá mi to asi 45–60 minút. Nerozumiem 10-minútovým sprchám...
- Internet
- Oblečenie
- B (BONUS) - CHOOP – veď keby som ho nestretla, tak by môj život bol nudný a bez korenia, ako pozerať sa na môjho otca, keď číta noviny. A okrem toho, CHOOP-a by som nestretla, keby som Tine nedala do nosa. Takže usudzujem, že moje správanie je výhodne skvelé.
18.10. (streda), 15:15, moja izba – písací stôl
Píšem si úlohy. Síce žiadne nemám. Teda mám, ale nie sú dôležité. Ale aj tak si ich napíšem. Zajtra majú prísť štyri nové žiačky (študentky) do našej školy. Ani neviem, či budú chodiť do kvarty A, alebo B. Môže to byť fajn. Ale určite budú najlepšie kamarátky a budú namyslené. Cítim to.
18.10. (streda), 17:24, moja izba – posteľ
No skoro som dostala infarkt! Aj keď neviem, či je to v mojom veku možné. Prišiel môj úžasný starší brat Daniel do mojej izby... pardon, on neprišiel. Priletel, nahrnul sa, vtrielil do mojej izby:
„Ema, potrebujem pomoc!“ dychčal. A to sa pri spoločnosti žien nepatrí. Ako 16-ročný by s tým mal byť oboznámený.
„Čo sa zas stalo? Rozlial si kávu? Rozbil tanier? Neumyl si svoj pohár, ale môj?“ doberala som si ho ironicky. „Alebo ti do izby vletel Andrejov vysnívaný hroch? Hm??!“
„Nie. Stále nám niekto vyvoláva na pevnú linku. A keď to zodvihnem, už na linke nie je. Dosť ma to otravuje!“
„Hm, tak to je vážne.“ povedala som, ale ani som sa nepohla.
„Ema, prosím!“ Neochotne som sa postavila. „Ďakujem!“ povedal rozžiarene.
Zazvonil telefón. Ja som zdvihla. Ozvalo sa:
„Chŕŕŕŕbĺnatŕ...“
„Prosím?“
„Ahoj, si to ty, Ema?“
„Nie. Ja som žuvačkové mäsko. A kto tam?“
„Ja som Rado.“
„Stal sa nejaký problém s tvojou sestrou?“
„S kým?“
„S Tinou.“
„Nie. Mal by sa?“
Hej mal. „Nie. Ale číslo som ti dala na to, aby si mi zvolal, keby boli problémy.“
„Prepáč. Keď chceš, môžem zložiť.“
„Tak hovor. Čo chceš?“
„Nešla by si so mnou zajtra do kina?“
„Ja? A načo?“
„Ako rande.“
„Ale ja...“
„Máš chalana?“
„Nie. Tak zajtra o pol šiestej pred kinom.“
„Okej, ešte ti zavolám. Maj sa!“
Toto bolo čo? Stavím sa, že v tom mal prsty Daniel, to jest môj bráško. Ale čo bude s Martinou? Ona ho miluje! Musím sa jej spýtať. Až o chvíľu, lebo mi z toho napätia treba ísť na WC.
18.10. (streda), 17:43, obývačka – telefón
Tak. A idem zavolať Martinke.
„Maťa?“
„Áno?“
„Ja... musím sa ťa niečo opýtať.“
„Hovor.“
„Volal mi Rado.“
„Čo? Prepáč, nepočúvala som ťa.“
„Volal mi ten chalan Rado.“
„A čo také zaujímavé sa stalo? Pozval ťa na rande?“ spýtala sa ironicky...
„Áno...“
„Hahahaha...“
„Maťa!“
„Čo?“
„Vážne ma pozval!“
„Nie...“
„Áno. Mám ísť alebo nie?“
„Ako chceš.“
„Ja len, či sa nebudeš hnevať.“
„Nie. To čo ťa napadlo?“
„Veď ho miluješ...“
„Haha! Čo ti šibe? Iba dobre vyzerá, to je všetko.
„Takže môžem?“
„Jasné.“
„Tak zatiaľ!“
Môžem! Super! Teším sa! Ale čo keď to je iba hlúpy žart?? Čo keď v tom má prsty Tina???
18.10. (streda), 22:36, moja izba – posteľ
Aj tak si myslím, že si zo mňa vystrelí. A Tina mi napísala ten papierik, lebo to patrilo k jej plánu. Ale keďže viem, že to je ten plán, tak by som sa mala pripraviť. Ale ako? Mám to! Pripravím sa tak, že sa nijako nepripravím... hlúposť. Ale mám ešte jeden nápad. Keď mi povedia, že to bol iba zlý fór, tak im poviem, že to viem. A oni na mňa budú pozerať ako na Taraňana, človeka, čo prvýkrát stúpil na planétu Parajamo. To som si samozrejme vymyslela. Teda to, o Taraňanovi. A dnes v škole som teda odovzdala ten projekt. Som zvedavá, akú známku mi dá. A ozaj! Neprišli tie nové žiačky. Prečo??
19.10. (štvrtok), 06:25, moja izba – posteľ
Nechce sa mi vstať. Som unavená. Včera som nevedela zaspať. Nesmiem zabudnúť:
- Vyhodiť smeti.
- Kúpiť otcovi noviny.
- Spýtať sa, kedy majú prísť naše spolužiačky.
- Porozmýšľať, koho sa to mám spýtať.
- Kúpiť minerálku.
Práve idem dole zo schodov, keď tu sa začnú všetci smiať. No ja sa smejem s nimi, lebo NAOZAJ neviem, o čo ide.
„Ema, ináč, si námesačná...“ povedal Andrej, môj 15-ročný brat.
„Ale nehovor!“ Strieľa si zo mňa. Tak ako vždy.
„Nie, naozaj. V noci si zrazu vstala, išla si ku dverám, ja som pozeral telku, no a z obývačky je výhľad na vchodové dvere. Tak som sa na teba pozeral. Stála si tam so zavretými očami. Po chvíli si začala kričať, že treba otvoriť dvere. Dosť som sa bál... no a potom si si ich otvorila a vošla si do výťahu. Nechal som ťa tak, vošla si zas do bytu, a vrátila si sa do postele.“
Nebola som v tejto chvíli schopná ničoho. No fakt! Tak to vysvetľuje aj to, že som vraj Tinu toľkokrát udrela! No fajn. Určite mi to pridá na šťastí. Teda v živote, či ako sa to hovorí...
19.10. (štvrtok), 08:10, triednická hodina
Tak a je to. Z môjho zoznamu vecí, na ktoré netreba zabudnúť, si môžem vyškrtnúť čísla:1, 3, 4. Totiž, práve nám predstavujú naše spolužiačky. Oprava: spolužiačky a spolužiaka. Dievčatá sú dve jednovaječné dvojčatá Klára a Eva a potom ešte jedno dievča. Volá sa Tereza. Vyzerá milo. Ale určite sa so mnou nezačne rozprávať. No mohla by. A ten chalan: vyzerá celkom dobre. Má čierne vlasy, zelené oči a je celý v čiernom. A má v uchu náušnicu. Volá sa David. Keď mu vyberali miesto, tak na mňa žmurkol. A keďže bolo vedľa mňa, náhodou, voľné miesto, posadili ho ku mne.
„Čau!“ pozdravil.
„Ahoj,“ odzdravila som.
„Ja som Kristián. A ty?“
„Ja Ema. Ako sa ti tu páči?“
„Je tu celkom fajn, len som si ešte nezvykol...“
„Aha...“ Nič lepšie mi nenapadlo. Okrem toho, Kristián vyzerá fakt celkom dobre... celkom veľmi dobre.
„Koľko máš rokov?“
„Trinásť, o mesiac budem mať štrnásť.“
„Fakt? Ja mám v januári štrnásť.“
„To znamená, že som staršia,“ usmiala som sa.
Učiteľka nás prerušila, ale absolútne ju to nemrzelo. Kristián je prvý človek, čo sa so mnou bol schopný kamarátsky porozprávať, ktorý je z našej triedy. Ale dúfam, že bude môj kamoš.
„Kristián, teraz nám o sebe povedz niečo ty,“ rozkázala mu učiteľka. Myslím si, že je dosť stresujúce, keď niekto príde do novej triedy. A ešte mu hneď dáva také ťažké otázky.
Kristián začal: „Volám sa Kristián. V januári budem mať štrnásť rokov, moje záľuby sú futbal, volejbal, ale najmä tenis. Tiež ma baví stolný tenis, rád čítam a vlastne ma baví skoro každý šport, okrem horolezectva...“
„Ehm...“ prerušila ho učiteľka. „Ďakujeme, že si sa nám predstavil.“ Prečo ho nenechala dopovedať??!
„Budeme teraz pokračovať v učení. Takže si vyberieme biológiu...“ Ďalej som ju nepočúvala. Chcela som Kristiánovi napísať lístok, keďže sedím v predposlednej lavici, je malá šanca, že by to učiteľka videla, no niečo ma zastavilo. Chcela som sa ho opýtať na tenis a volejbal, keďže aj ja tieto športy hrávam. Ale to sa ho spýtam neskôr.
19.10. (štvrtok), 10:52, geografia
Už som za vodou. Teda, geograf ma vyvolal. A dostala som 2-! To sa mi asi podarilo zázrakom. Teraz nám vysvetľuje nejakú ďalšiu látku. Tuším Košice. O Dunaji a tak... (Tak nie...) Napíšem Kristiánovi.
Hrávaš tenis?
Áno. Je na tom niečo zvláštne? Aj volejbal a futbal.
No tak to sme dvaja.
Hrávaš aj tenis, futbal a volejbal?
Futbal nie.
Iba tenis a volejbal?
Áno. Tenis a volejbal.
Super! Môžeme si niekedy zahrať.
Fajn. Povieš mi o sebe niečo?
Si píš. Ani ja o tebe toho veľa neviem. Len to, že si Ema a si staršia.
Veď niekedy sa porozprávame.
Si fajn dievča. Mohli by sme byť kamoši. Teda, ja by som bol rád.
Aj ja. Tak kedy? Teda kedy sa stretneme?
Dnes?
Dnes? Dnes nemôžem, prepáč.
Prečo?
Mám... nemôžem.
Prečo???
Mám rande.
Fakt? S kým?
S jedným chalanom.
Ó, no nehovor! Myslel som si, že s jašteričkou!!
Toto ma naozaj rozosmialo. Keď geograf vysvetľoval, zrazu som sa začala smiať. Sakra!
„TICHO!“ zahučal. Mám z neho naozaj strach. Asi aj fóbiu. Niet divu, keď sa mi snívalo, že ma naháňal sekerou po triede, a keď ma nechytil, začal po mne hádzať nože.
19.10. (štvrtok), 13:25, jedáleň - rad na obed
Stojím na konci radu, ktorý je dlhý, asi ako cesta z Londýna do Nového Zélandu. Ale stojím s Kristiánom. A Martinou. Každý je ticho. Tak začnem rozprávať, lebo toto ticho je naozaj trápne.
„Martina, toto je Kristián. Kristián, toto je Martina.“
Podali si ruky. Martina sa začervenala. No fakt! Je to čudné. Keďže má červené vlasy a pehy, tak to celkom splýva.
19.10. (štvrtok), 13:27, jedáleň – stále rad na obed
No fajn. Len čo sa zoznámili, tak je tu zas ticho! Vzdávam to!
19.10. (štvrtok), 14:15, byt – moja izba – posteľ
Nedostatky môjho života:
- Som námesačná. Keď končím v noci vo výťahu, tak pokojne môžem niekoho aj zabiť. Možno to bude výhodné. Teda pre mňa...
- Mám dvoch bratov. Starších!
- Mám hruď po otcovi.
- Mám veľké nohy. Číslo 42! Občas sa cítim ako YETI.
- Môj otec pracuje v továrni na toaletný papier.
- Rodičia mi nechcú dovoliť mať pearcing. Ani na jazyku, ani v uchu.
- Otec vybavuje ďalšiu, veľmi zábavnú dovolenku, ako každý rok. To asi za tie peniaze z toaletného papiera.
- Daniel, môj starší brat si chce kúpiť psa. To samotné by mi až tak nevadilo, no tvrdí, že len čo ho bude mať, donúti ho, nech zožerie Betóna.
- Andrej chce mať hrocha. Odkedy je malý, tak chce hrocha, ktorý má modré uši. A nehovoriac, že už je v puberte.
- Mama a otec sa stále hádajú. Som na strane otca.
- B (BONUS). - Keďže môj milovaný otecko pracuje v továrni na toaletný papier, tak ja ho v tej továrni predávam! (Nie ocka, ale toaletný papier. Aj keby bolo lepšie, keby som predala môjho „stvoriteľa“. Aj keď mi daroval iba jednu malú spermičku.) A to je brigáda!
Ako vidíte, môj život je pestrý.
19.10. (štvrtok), 17:00, byt – moja izba – posteľ
Okej. Už som namaľovaná. Mám iba korektor, základný krycí krém, make-up, púder, očnú linku (šedú), špirálu (asi 4 vrstvy), očný tieň, rúž a lesk. Pri mojom šťastí sa mi môže všeličo rozmazať. A keďže ja veľmi šminky nenosím, tak si musím dávať VEĽKÝ pozor. Okej, vyrážam.
19.10. (štvrtok), 17:30, KINO
Som pred kinom. Rado ešte neprišiel. Ako dobre! Takže to je len hlúpy vtip.
19.10. (štvrtok), 17:32, KINO
Už prišiel. Povedal ahoj a dal mi pusu na líce. Keby ale chcel dačo viac, kopnem ho. Sedíme v kine a idú úvodné reklamy. Rado sa otočil ku mne. Ja k nemu. Zrazu sa na mňa zapozeral, zamračil sa, načiahol ruku k môjmu oku, a keby nebola jeho ruka ďaleko od úst, uhryznem ho. Začal mi utierať niečo, čo je umiestené pod okom. Povedal: „Rozmazané.“ Milo sa usmial.
„O čo ti ide?“ Asi nepochopí.
„Chceš to vedieť?“ Jé! On pochopil!
„No nie! Preto sa ťa to pýtam!“ Haha! Tak to mi celkom vyšlo.
„Okej!“ Aj on je dobrý, lebo sa otočil, akože je už koniec nášmu rozhovoru.
„Nie! Teda áno. Chcem to vedieť.“
„Páčiš sa Tiborovi.“
„No to je milé!“
„Nevieš, kto to je?“
„Uhádol si.“
„Ten chalan, s ktorým som ráno prišiel pred školu.“
„To je chalan Tiny.“
„Kto?“
„Tinin chalan.“
„Ale prosím ťa! Veď je to jej brat!“
„Potvora!“
„Ja?“
„Nie, Tina! Nenávidím ju. Ona mi povedala, že s ním chodí.“
„To ona robí často.“
„Okej... o Valentíne sa teraz nerozprávajme. Skôr o CHOOP-ovi.“
„To je kto?“
„Tibor.“
„Čo znamená tá skratka?“
„To je jedno...“
„Keď dievča povie: ´To je jedno´, tak to myslí v opačnom, zmysle...“
„To máš odkiaľ?!“
„Čítal som. Tiborovi sa páčiš.“
„Ale... koľko má rokov?“
„Má, teda bude mať šestnásť.“
ON MÁ LEN 15!!!
„Tak prečo mi to nepovedal sám?“
„Hanbí sa.“
MILÉ!
„Keď sa hanbí, tak potom ako sa so mnou bude stretávať?“
„Skôr sa bál odmietnutia... ty teda hovoríš, že sa ti páči?“
„No... áno.“
„Tak v tom prípade, tu je jeho číslo,“ Podal mi papierik. „No teraz už pozerajme film.“
19.10. (štvrtok), 20:30, byt – moja izba – posteľ
JA SA PÁČIM TIBOROVI!!!!!!!!!!!!!
Aššurballit 
22. marca 2006 13:31:29
