Nová mama - II. pokračovanie

Spisovateľ/ka: Veronika 177 | Vložené dňa: 16. septembra 2005
http://citanie.madness.sk/view-618.php

Kapitola 3. – C C C & Q

20.10. (piatok), 03:50, byt – kuchyňa

Nemôžem spať. Zobudila som sa, lebo sa mi snívalo, že som niekde v džungli s Tiborom. Jednoducho to bol raj. Bozkávali sme sa a zrazu prišla opica, Tom sa na mňa pozrel a hovoril: „To je tvoje dieťa? To je tvoja dcéra?“

„Nie.“

„Neverím!“

A tak sme sa začali hádať. Zvláštny sen. Keďže som námesačná a je spln, možno to bola skutočnosť. Teda aspoň z polovice. Nebolo to v džungli... Teraz si idem čítať časopis.

Je o tvoroch žijúcich okolo nás. Má taký aj názov. Tvorovia žijúci okolo nás.

20.10. (piatok), 04:25, byt – moja izba – posteľ

Je to celkom zaujímavý časopis. Aj keď je tu väčšina textov zameraná na výchovu psov a mačiek. Sú tu zaujímavosti o poletuške asapan. Je to maličký cicavec, vyzerá ako drobná myška, no keď roztiahne všetky svoje končatiny, dokáže lietať. Má medzi telom a končatinami akoby plášť. Ibaže je na jej tele. Vysvetľujú to tu: „Poletuška asapan nelieta v pravom slova zmysle. Nemôže vzlietnuť do výšky ako vták, ale dokáže vo vzduchu prekonávať značné vzdialenosti. Umožňuje jej to kožný lem, ktorý má napätý medzi štyrmi končatinami.“ Je to zaujímavé. Na obrázku to vyzerá dosť milo. Melodicky cvrliká a vydáva aj hlasné „čak-čak“, v nebezpečí piští. Škoda že žije na východe Severnej Ameriky od Kanady po Mexiko. Niežeby som vedela, kde je Kanada a Mexiko. Je to tu napísané. Keby som to vedela, možno dostanem aj z geografie jednotku. A chcem poletušku asapan!

20.10. (piatok), 04:50, byt – moja izba – posteľ

Nudím sa. Neviem zaspať. Oco vstáva až za hodinu, takže až za hodinu mu poviem, že chcem poletušku asapan. No to až potom. Naozaj neviem, čo mám robiť. Ešte aj Squiggles spí. Skúsim si dať make-up. Taký, ktorý by sa mi prepiekol v škole.

20.10. (piatok), 05:30, byt – kuchyňa

Vyzerám fakt dobre! Celkom sa mi to podarilo. Som na seba pyšná. Idem zobudiť bráškov.

„Už je ráno!“ zakričala som, aby sa zobudili.

„Koľko je hodín?“ spýtal sa Andrej.

„Už je skoro pol siedmej,“ zaklamala som.

„Fakt?!“ vyskočili obaja z postele.

„Nie,“ povedala som a vzápätí som odišla. Počula som hrmot a otváranie šuflíkov a skríň, takže asi sa obliekajú.

20.10. (piatok), 05:50, byt – moja izba – pracovný stolík

Sedím za stolom a píšem si. „Ahoj!“ povedal Andrej. „Ďakujem, že si ma zobudila.“

„Nemáš za čo. Myslela som, že sa budeš hnevať, keďže je len šesť hodín... vlastne, keď som ťa zobudila, bolo pol šiestej.“

„No to mi naozaj nevadí. Chcem sa pripraviť baliť kočky.“

Ironicky som zdvihla obočie.

„Páči sa mi jedno dievča z našej školy. Je v tvojom veku. Asi...“

„No tak ako vyzerá? Možno ju poznám.“ Fakt neviem, načo som sa to opýtala, lebo môj záujem o to, ako môj brat „balí kočky“, je menší ako to, že mi moja mama nedovolí dať si pearcing do jazyka. Nebudem ju vnímať. Jednoducho zájdem do tetovacieho salóna, a keď prídem domov, bude na mňa kričať, no čas nevráti späť.

„Má také ryšavé vlasy, pehy, dosť dobrý zadok...“ Nech si ďalej rozpráva... naozaj ma to nezaujíma. Je skutočne trápne, že sa s tým obťažuje a dáva mi to na nos. Je jeho vec, či s niekým chodí, alebo sa olizuje. A hovorí to svojej mladšej sestre? Tak to je na hlavu.

„...je naozaj milá...“

„Pozri, je pekné, že mi o nej hovoríš, ale radšej si nechaj TVOJE osobné veci pre SEBA,“ prerušila som ho. Všimla som si, že ostal trochu zarazený. „Alebo sa chceš niekomu vyrozprávať a ten niekto som ja?“ napokon som povedala kvôli tomu, ako sa tváril. Bola som k nemu odporná.

„Hej. Tak, kde som skončil?“ s úsmevom pokračoval.

„Pri tom, že je milá.“

„Ó, áno. Je naozaj veľmi milá. Myslíš, že má chalana?“

„Pozri. Naozaj neviem. Ale keď zistíš, do ktorej triedy chodí, tak ti zistím... vybavím rande.“

„Naozaj? Ďakujem... keď som ale hovoril o jej zadku, tak som ťa nechcel uraziť. Určite ho nemá lepší ako ty!“ Pila som práve ovocný koktail, ktorý som včera nedopila a zabehlo mi.

„Hej!“ zakričala som, ale Andrej už odišiel. Je dosť rýchly. Vôbec som si nevšimla ako odchádzal!

„AHOJ!!!“ zvolal Daniel.

„Čau! Čo ti je?!“

„Musí mi hneď niečo byť, keď mám dobrú náladu?“

„N-áno.“

„Dobre vyzeráš. Čím to je?“

„Asi tým, že si sa dobre nevyspal.“

„Akú to má súvislosť?“

„To je jedno...“

Takže vyzerám dobre! A mám vraj dobrý zadok. Lepší ako... kto? Ryšavé vlasy, dievča v mojom veku, z našej školy... FÍHA! To je predsa MAŤA!!! Fakt! Je tak sexi, že priťahuje toľko chalanov? Vlastne iba jedného, zatiaľ. Ale aj Kristián jej posiela signály. Neviem aké, ale aj tak. Musím jej to povedať. Alebo radšej nie. Veď je to môj brat. Nie Kris, ale Andrej.

20.10. (piatok), 08:40, škola – prestávka

DOSŤ DOBRÉ! Tina prestupuje do inej školy! To je snáď zázrak! Fakt! JA NEBUDEM CHODIŤ S TINOU DO TRIEDY! YES! Ani jej nepoviem o tom, že neoficiálne chodím s Tiborom. Zajtra mu zavolám.

20.10. (piatok), 09:35, škola – prestávka

Kto vlastne bude predseda triedy? Teda, doteraz bola Tina. Mohla by byť tá nová. Ako sa volá? Tereza. Aby sme sa nehádali. Nikto ju nepozná. Tak by to bolo najlepšie.

20.10. (piatok), 09:35, škola – prestávka

„Ahoj! Ty si Tereza, však?“

„Áno. Ahoj. Ty si...?“

„Ja som Ema. Nechcela by si byť predseda triedy?“

„Ja? Prečo? Ani nie...“

„No lebo ho nemáme. Tina odchádza. Ona bola predseda triedy. Nie sme nejaký super kolektív a tak by bolo zložité vybrať človeka, ktorý by triedu viedol. Vieš, keďže teba nikto nepozná, tak by si mohla byť predsedníčka TY.“

„No... no tak dobre.“

„Super!“ vykríkla som, zvrtla som sa a odišla som písať na tabuľu oznam.

Napísala som na tabuľu: Kandidáti na predsedu triedy: Tereza Grosmanová.

Všimla som si, že Ivan prišiel k tabuli a dopísal tam svoje meno. Chudáčik, myslí si, že ho niekto bude voliť.

20.10. (piatok), 10:30, škola – veľká prestávka

Keďže meno nikto nedopísal, okrem Ivana, tak sa naozaj nemusíme obávať toho, že ho zvolia. O hodinu je triednická hodina a voľby.

20.10. (piatok), 11:40, triednická hodina

„Dnes máme triednickú hodinu, na ktorej zvolíme ďalšieho predsedu našej triedy a jeho zástupcu - podpredsedu. Keďže naša stále ´panujúca´ predsedníčka odchádza na prestížne gymnázium, bola by som rada, keby predniesla svoju záverečnú reč,“ povedala učiteľka a naznačila Valentíne, že môže hovoriť.

„Ďakujem,“ povedala učiteľke a otočila sa na žiakov. „Keďže som stále predsedníčka triedy, mala by som povedať svoj názor, aby ste vedeli, čo si myslím o tom, kto by mal byť tohtoročný predseda. Keďže kandidujú dvaja žiaci na post predsedu triedy, ja by som zvolila Terezu. Ako svojho náhradníka by mala vybrať toho, kto ju motivoval k tejto veľkej zodpovednosti. Ivan takisto. Rozdáme vám papiere, na ktorý napíšete poradové číslo toho, ktorého volíte. Ivan má číslo 1, Tereza číslo 2. Kto sa zdržiava hlasovania, na papier nepíše nič. Podpredsedu zvolíme iba jednoduchou anketou. O nej si povieme po hlasovaní. Nejaké otázky?“- spýtala sa napokon a obzrela sa po triede. Nikto sa nehlásil. Ja som premýšľala o tom, že ja som Terezu prehovorila na kandidatúru na predsedníčku triedy. To znamená, že by som musela byť potom podpredsedníčkou. Tuším chcem, aby predsedom bol Ivan! To je príšerné.

Práve nám Tina rozdáva papieriky. Keď dávala papier, na ktorý napíšem svoj názor, tvárila sa, akoby mala ísť vracať, pričom urobila nechutnú grimasu. Asi vie, že ja som Samante poradila hlasovať. Preto povedala, že ten, kto ich motivoval, bude podpredseda. Takže volím Ivana. Nie. Musím voliť Terezu. Ách! Mám v tom zmätok!

20.10. (piatok), 11:52, triednická hodina

Hlasy sú spočítané. Na mojom papieri bolo napísané: 2. Takže som hlasovala akoby za seba. Možno to nebude až také zlé. „Výsledkov hlasovania sa zdržali štyria ľudia,“ povedala Tina, ktorá počítala hlasy. „Pomer hlasov je šestnásť ku deväť,“ povedala Tina a pozrela sa na Ivana. Usmiala sa naňho. Podľa mňa sa naňho usmiala preto, lebo vyhral. „Predsedom na tento školský rok je Tereza!“ Áno, áno, áno!!! Vyhrala to!!! Prešla pred tabuľu.

„Kto ťa prehovoril kandidovať na predsedu triedy?“ spýtala sa jej učiteľka, ktorá bola smutná z toho, že Tina odchádza zo školy. „Emily... či... Ema!“ napokon si spomenula. Naozaj som sa zľakla, že povie Emily, lebo tá by naozaj podpredsedníčkou byť nemohla. Taká totiž ani v triede nie je. Prešla som k tabuli. Obe sme si vyslúžili potlesk. „Počkajte!“ prerušila potlesk Valentína. „Ešte nevieme, či bude podpredsedníčkou Ema,“ povedala a zazrela na mňa. Ďalej pokračovala: „Anketa prebehne do desiatich minút a každý vyjadrí svoj názor. A-no-ny-mne,“ zahláskovala Tina s dôrazom.

20.10. (piatok), 12:03, triednická hodina

Tina vzala poslednému žiakovi papier. Prečítala si niektoré názory a povedala: „Väčšina z nich je negatívnych, hlavne na nového podpredsedu.“ Učiteľka jej vzala papier: „Sú pozitívne! Všetky. Okrem nejakých... čo ja viem... troch.“ Takže som PODPREDSEDNÍČKA! Tina sa tvári, akoby jej niekto (konkrétne ja) zjedol večeru!!

20.10. (piatok), 13:20, školská jedáleň

Stojím tu s Kristiánom, Martina tu nie je, lebo má sedem hodín.

„Máš zajtra čas?“

„Prečo?!“ Dúfam, že ma nechce pozvať na rande!!!

„Či si nejdeš zahrať tenis...“

„Aj hej! S kým? Kde? Kedy?“

„Nikoho tu nepoznám. Mohla by si niekoho zohnať ty. O štvrtej v krytej hale pri detskom ihrisku. Tam, kde je fontána...“

„Viem. Prídem. A... tak mi napadlo, môžem zobrať aj niekoho, kto nevie hrať tenis, ale bude sa len pozerať?“

„Jasné, zober koho chceš.“

„Okej. Zajtra tam budem.“

20.10. (piatok), 14:50, môj kyslý/slaný (všetko len nie sladký) domov

Idem volať Tiborovi. A pozvať ho na tenis.

„Áno?“

„Ahoj, to som ja, Ema. Rozprávala som sa s tvojím bratom a dal mi tvoje číslo. Chcem ťa pozvať... zajtra hrajú moji kamaráti tenis a pozvali aj mňa. Povedali, že mám ešte niekoho zobrať a nevadí, ak to nevie hrať. Tak volám teba.“

„Ahoj! Som rád, že voláš. Zajtra mám tréning, ale nepôjdem naň. Prídem. Kedy a kde?“

„O štvrtej pri fontáne. Hráme na krytých kurtoch. Tam, kde je to detské ihrisko.“

„Myslím... myslím, že viem, kde to je.“

„Tak prídeš?“

„Jasné. Maj sa!“

„Čau!“

20.10. (piatok), 19:30, byt – kuchyňa

Takže zajtra idem s Tiborom! Zavolala som už aj Mariannu, Kornela a Alexa. Sú to kamoši z tréningov. Tiež chodia na tenis. Dosť sa teším. Chcela som zavolať aj Eda, nášho trénera. Je s ním celkom zábava, ale nepatrí do našej vekovej kategórie, tak som ho radšej nezavolala.

„Ema, zajtra ideme na večeru! Ako rodina!“ povedala mama.

„Na zajtra už mám program!“

„Áno, večeru.“

„Iný, ako večeru.“

„No ale to nie je môj problém.“

„Mami, musíš pochopiť, že mám aj vlastný život. Okrem toho, zajtra idem na tenis po DVOCH MESIACOCH! Takže ak dovolíš, musím sa vyspať doružova! Okrem toho, neviem, čo ťa to pochytilo. Myslela som si, že ti je naša rodina ukradnutá. Vôbec sa o nás nestaráš!“

„Ale pravdaže sa starám...“

„To nemyslíš vážne!“

„Ale...“

„Nie, mami. Na záchranu našej rodiny je neskoro.“

Mama už nič nepovedala. Idem do svojej izby. Jednoducho nemienim ísť na večere, ktoré sú nechutne prehrávané a tvárime sa, že sme rodina. Vlastne sme, ale to je o niečom inom. Ja s mamou kamarátka nie som. Mne to vyhovuje a mame to ani z ďaleka nechýba. Myslím... Okrem toho, už nám to vadí. Aj Andrejovi, aj Danielovi a aj otcovi.

21.10. (sobota), 05:00, byt – moja izba

Naozaj je choré, aby som vstávala takto skoro. Už mi z toho šibe! To je asi tým, že chodím tak skoro spávať. Dnes musím ísť spať neskôr. Ešte sa ale pokúsim spať.

21.10. (sobota), 12:30, byt – kuchyňa

Spala som trochu dlhšie, ako som predpokladala, že budem spať... Ale aspoň som zaspala. Mám málo času na raňajky a obed a potom rýchlo na tenis... Teším sa na to, aké bude mať Marianna vlasy, lebo bola u kaderníčky a chcela si zmeniť štýl.

21.10. (sobota), 16:30, tenisové kurty

Fúha! Už som hrala a prehrala som. S Alexom prehrám vždy. Jeho celé meno je Alexander a ten sa nazýva aj Saša. Ibaže toto meno nemôže Alex ani cítiť. Ale Alex je pekné meno... Už mi naozaj šibe! Rozprávam tu o menách, niežeby som hovorila o Tiborovi! Óch! Tak začnem. Tibor prišiel. To je jasné. Chvíľu sme sa rozprávali, neskôr si sadol a ja som išla hrať. Je vááážne náááááádhernýýýýýýý..... Okej. Viete, aký je a ja sa nebudem rozplývať. Idem hrať štvorhru s Krisom proti Marianne a Kornelovi. Myslím si, že to vyhráme.

21.10. (sobota), 17:50, tenisové kurty

Už sme dohrali. Hrali všetci so všetkými a celkom sme sa nasmiali. Síce sa mi zo začiatku podlamovali kolená, ale neskôr som sa „prebrala“ a zahrala som skoro všetky hry dobre. Proti Krisovi som obidva sety vyhrala. S Mariannou som vyhrala na plnej čiare, lebo je iba začiatočníčka. S Kornelom to bolo ťažšie. Hrali sme tie break, no vyhrala som. Ale s Alexom som, samozrejme, prehrala. On to jednoducho vie hrať. Niekedy mi pripadá lepší ako Edo. A poslednú štvorhru sme prehrali, lebo som bola s Mariannou... Martina povedala, že hrám krajšie ako Alex. Síce hrá lepšie, ale ja krajšie. Nechápem...

„Pozývam vás všetkých na zmrzlinu!“ zahlásila som. Mala som to v pláne už ráno. Peniaze som si vypýtala od otca a ten mi ich dal. Vlastne to treba využiť, pretože on len tak peniaze nerozdáva. Teraz ideme do najbližšieho bufetu. Bez Marianny. Musela ísť ešte na balet. Je to hotová primabalerína!

21.10. (sobota), 18:10, bufet Na rohu

Alex: „Ešte by som si zahral!“

Kornel: „Si blázon! Ale to je pre teba asi normálne...“

Ja: „Musíme si ešte niekedy takto zahrať. Ináč, David, čo som dlžná? Ešte som ti nezaplatila za kurty...“

Kristián: „Máš to zadarmo...“

Ja: „Určite! A ty budeš všetko len tak platiť. Ha-ha!“

Kristián: „Ja som to mal zadarmo. Kamarát má známosti...“

Martina: „Tak si sem môžeš prísť kedykoľvek zahrať, čo?“

Kristián: „To hej! Ale len s vami. Sám so sebou tenis hrať neviem...“

Ja: „Aj Maťa a Tibor by si mohli zahrať!“ Povedala som to naschvál, lebo Tibor bol stále ticho.

Tibor: „To určite! Neviem to hrať...“

Martina: „Nevadí, ani ja nie! Bude zábava...“

Alex: „Ja ale potom neučím nikoho!“

Kornel: „Mne by to nevadilo... Chutí mi tá zmrzka! Je ako pivo.“

Vtedy sme sa všetci začali smiať. Aj keď to nebolo smiešne. Iba Tibor bol akosi ticho...

21.10. (sobota), 19:30, cesta na autobus

Alex a Kornel majú panelák blízko kurtov, takže autobusom ísť nemusia. Ani my by sme nemuseli, ale bolia nás ruky, nohy... jednoducho všetko...

Keďže chodník je úzky, nešli sme všetci vedľa seba. Išla som vedľa Tibora a Kristián išiel s Maťou. Bola medzi nami značná medzera, tak som sa odhodlala spýtať sa Tibora na ďalšiu našu schôdzku. Viem, že Kris vie, že sa mi Tibor páči, aj keď ho nikdy pred tým nevidel. Rozprávala som mu len o akomsi Tiborovi, no on nemal ani zdanie, kto to je. Stále som však nechcela, aby Kris počul, ako Tibora niekam pozývam. Takisto aj Martina. Aj keď je viac ako jasné, že jej celý náš rozhovor zreprodukujem. Ale nechcem, aby ho počula z prvej ruky.

„...Ehm... Tom?“ zlý začiatok, dobrý koniec.

„Ja... nešla by si zajtra do kina?“ Aspoň nemusím pozývať ja.

„Išla. Kedy?“

„Ešte neviem. Na čo by si chcela ísť?“

„Nemám ani tušenie, čo teraz v kinách chodí. Je to na tebe.“

„Nebavili by ťa Hviezdne vojny, však?“

„Nie, to asi nie. Niečo menej agresívne...“

„Neviem... možno... Madagaskar...Hm?“

„Nepoznám to...“ povedala som neisto.

„Animovaný film...“ skočil mi do reči.

„Dobre. Ty platíš, ty vyberáš. Ale ja kupujem pukance.“

Takto sme sa dohodli, potom prišiel autobus a spolu s ním odišla aj Martina a Tibor. Bývajú úplne inde ako ja a Kristián.

„Idem s Maťou do kina!“ popýšil sa Kris.

„A ja zas s Tiborom... Nečakala som, že ty a Maťa...“

„Ani ja nie... Ona ma pozvala... ale... veľmi sa mi nechce...“

„To ti verím... ona ťa pozvala len preto, lebo si myslela, že sa ti páči.“ Jaj! To malo byť tajomstvo. Keď prídem domov, odseknem si jazyk!

„Ako kamarátka sa mi páči...“

„Ako dievča,“ vysvetlila som mu.

„To nie. Vysvetlila si to úplne ináč...“

„Mám jej to vysvetliť?“

„Nie. Ja jej to vysvetlím. A do kina jej zoženiem niekoho iného...“

Nehovoril Andrej náhodou, že sa mu Martina páči?

„To nechaj na mňa!“

„Okej. Čo... čo máš za lubom?“

Iba som sa záhadne usmiala a nastúpili sme do autobusu, ktorý práve prišiel. V autobuse bola taká mačkanica, že sa ma už Kris nemohol nič iné spýtať.

22.10. (nedeľa), 06:20, byt – izba A+D (Andrej+Daniel)

Plačem. Neviem, čo iné mám robiť. To, čo sa stalo včera, mi zmenilo celý život. Mama podvádzala ocka. Nie dnes, ale vtedy, keď boli mladomanželia. Ja... naozaj neviem, čo mám robiť! Keď som prišla domov, mala som veľmi dobrú náladu, ale teraz? Teraz sa cítim, akoby ma prešiel traktor. Ešte horšie. Je mi na vracanie...

Keď som otvorila dvere na byte, uvidela som plačúcu mamu, ktorá objímala cudziu ženu. Keď ma mama uvidela, vyskočila zo sedačky a pozrela sa na mňa. Bola som vystrašená...

„Ema, zlatko...“

„Čo sa deje?!“ zajačala som.

„Vieš ja... toto je moja dcéra,“ ukázala na dievča sediace na sedačke.

„Moja sestra?“ potichu som sa spýtala. Nevedela som prečo, ale plakala som.

„Nie... nie tak celkom,“ ozvalo sa dievča. Videlo, že mama už nemôže rozprávať.

„Ja... nie som dcéra tvojho otca,“ povedala napokon neznáma žena.

„Ty... ty... Podvádzala si ocka?“ spýtala som sa s úplne zaslzenými očami hľadiac na mamu.

„Ja... nechcela som...“ jachtala mama.

„To môžeš rozprávať, komu chceš, ale ja ti na také niečo neskočím. Aby si vedela, UŽ NIE SI MOJA MAMA!“ zajačala som a rozbehla som sa za ockom. Sedel na posteli v spálni a hlavu mal zaborenú v dlaniach. Neplakal.

„Ocko...“ prihovorila som sa mu potichu. Snažila som sa neplakať.

„Prosím, nechaj ma. Nechcem... chcem byť sám,“ povedal pokojne, ale keby mohol, začne plakať ako malé dieťa. Odišla som, ako chcel. Vedela som, ako sa asi cíti. Išla som za Andrejom a Danom. Počula som, ako sa rozprávajú. Zaklopala som na dvere izby a otvorila.

Daniel ani Andrej neplakali. Iba ja. Sadla som si k Danovi na posteľ. Rozplakala som sa ako malé batoľa, ktorému vzali z úst cumeľ. Dan ma objal. Chcela som mu poďakovať iba za objatie. Ani nevie, ako mi to pomohlo.

„Čo vieš?“

„J-j-ja?“ spýtala som sa a pritom som plakala.

Andrej prikývol. Utrela som si slzy a začala som hovoriť.

„Podvádzala ocka. Tá, čo ju mala v objatí, je jej dcéra. Ale ockova nie. To-to je všetko, čo viem,“ povedala som, Upokojila som sa. Dan mi povedal, ako to celé bolo. Povedal mi, že Linda odišla, keď mala pätnásť, Dan mal vtedy jedenásť, Andrej deväť a ja sedem. Andrej a Dan spali v jednej izbe, keď počuli krik. Otec sa hádal s mamou. Počuli kričať aj Lindu. Buchnutie dverí. Mama plakala, otec na ňu ešte kričal. Potom bolo ticho. Mama bola otcovi neverná. Linda bola odjakživa iná ako Dan alebo Andrej. Alebo aj ja. My všetci sme mali hnedé oči ako ocko a mama, len Linda modré ako nebo. Linda napokon odišla.

„Nepamätám si na ňu,“ povedala som.

„Ani sa ti nečudujem. Mala si len sedem rokov.“

„Mame som vykričala do tváre, že... že už viac nie je mojou mamou.“

Zostalo ticho. Zaspala som vedľa Daniela.

Teraz ani neviem, čo mám robiť. Ockovi je už lepšie. S mamou sa nerozpráva. Budem sa tváriť ako vždy.

„Ideme sa na chvíľu prejsť?“ navrhol Daniel.

„Ja nejdem, som unavený, včera som nevedel zaspať,“ zamrmlal Andrej.

„Idem s tebou, len čo sa oblečiem do niečoho teplého,“ povedala som čo najveselšie, aj keď sa mi veľmi nedalo.

„Počkám ťa dole,“ povedal Daniel. Vysvetlím, prečo ma čaká „dole“. Máme totiž dvojposchodový byt. Keď si mama s ockom kupovali tento byt, bola to ešte novostavba. Keďže plánovali veľkú rodinu, kúpili hneď dve poschodia a prepojili ich schodami. Dole je kuchyňa s obrovskou obývačkou a chodbou, v ktorej sú schody na horné poschodie. Na hornom poschodí je pracovňa, Danielova a Andrejova izba, moja izba, hosťovská izba a spálňa. Ešte som nespomenula chodbu. Dolný byt bol originál štvorizbový a horný päťizbový, a tak aj zostal.

22.10. (nedeľa), 06:50, byt – moja izba

Squiggles sa so mnou zhovára. Netuším, čo „hovorí“, ale odpovedám mu. Teda, stále opakujem: „Áno, áno, Squiggles.“ Dám si tvídovú sukňu, silonky, na ne nadkolienky, na ktorých sú usmievavé tváričky. To aby nikto nevidel môj smútok. Navrch si dávam čierny rolák a na to si dám už len hrubú bundu. Ešte na tvár korektor, púder, špirálu, lesk na pery a vyrážame!

22.10. (nedeľa), 07:20, byt – kuchyňa

„Ty si ale... kočka!“ zahlásil hneď Daniel. Usmiala som sa.

„To je pravda. Už nie si ten športovec čo včera? Myslím... tá zmena oblečenia,“ povedal už rozosmiaty tatko. Obliekam sa iba do športového. To znamená žiadne sukne a žiadne blúzy. Ibaže dnes je to iné...

„To je iba na dnes, keď myslíš tú sukňu,“ vysvetlila som.

„Ideme?“ opýtal sa Daniel.

22.10. (nedeľa), 7:40, chodník pri našom paneláku

„Vieš čo?!“ zrazu som vybuchla, sama neviem ako, „ako mohla byť mama taká?! To si neuvedomovala, že nám celý ten čas klamala?! Už tomu ani nechcem veriť...“

„Nechcela ti ublížiť...“ obhajoval ju Dan.

„Tak to sa jej teda podarilo!“ skočila som mu do reči.

„Máš pravdu...“ nedokončil Dan. Naše dva páry očí (spolu štyri) padli na škatuľu pri smetiakoch. Nie len tak hocijakú škatuľu. Plnú škatuľu mačiek!

„Musíme ich zobrať domov!“ rozhodol Dan. Beriem ich do ruky. Sú štyri, takže ja beriem dve a Dan tiež. Ibaže... sú to tri mačky a jedno šteňa...

22.10. (nedeľa), 8:20, byt – kuchyňa

„V žiadnom prípade! Zbláznili ste sa?! To si máme len tak nechať túto... háveď?!!“ ziapala mama.

„Nie mami, ty nie. MY si ich necháme.“

„Vyberte si! Buď toto tu, čo držíte v ruke alebo ja,“ presne toto som čakala.

„Pozri, Jana, my sme neprotestovali, keď sa tu zabývala tvoja dcéra, ktorú nikto z nás nepozná,“ ozve sa otec.

„Takže ty ju nepoznáš! HA! Rozhodli ste sa. Dobre,“ nenachádza slov, nečakala takúto reakciu, „takže ja odchádzam!“

„Tak som to nemyslel, Jana! Jana!!“ kričal otec. Ibaže zbytočne. Mama už bežala hore schodmi. Počula som, ako niečo hovorí Linde. Očividne sa balí.

„To som nechcel,“ povie zbytočne otec. Všetci vieme, že Lindin príchod ho nahneval. Vieme aj to, že už mamu nemiluje tak ako kedysi. Všetci vieme, že chce, aby odišla. Jednou vetou: Všetci všetko vieme.

„Koho chceš oklamať?!“ ozval sa Daniel.

„Prosím?“ spýtal sa otec, vyvaľujúc oči.

„No len sa tu netvár, že nevieš, o čom hovoríme,“ pridala som sa, „je jasné, že chceš, aby vypadla. Veď sa stará iba o seba a na nás kašle. Linda je iba ďalší dôkaz...“ slová sa mi zasekli v hrdle. Každý však vie, čo chcem povedať.

„Mám vás rád,“ povie otec so slzami v očiach. Objímame sa.

„Tak... tak sa majte,“ povie mama, statočne zadržiava slzy.

„Ahoj, kam chceš ísť?“ spytuje sa otec.

„To nech ťa netrápi,“ povie mama. Všetci sa s ňou rozlúčime, ešte aj Andrej, ktorý prišiel dole. Oči má rozospaté, vlasy ako po výbuchu. Každý z nás jej dá pusu, Linde povie iba obyčajné: „Ahoj!“. Nikto však neplače.

Keď mama odíde svojím autom nevedno kam, teraz už našich osem očí (každý má dve) pozerá na zem, kde sa doslova kotúľajú malinké mačence a jeden malý kríženec.

„Kto im vymyslí mená?“ pýta sa otec, ktorý sa tvári bezstarostne. Zdá sa, že ho vôbec mamin odchod neprekvapil.

„Ema,“ povie Daniel, „ale tie mená musíme schváliť aj my.“ Všetci pozrú na mňa, zdá sa, že vôbec nenamietajú Danielovmu návrhu.

„Čo je?“ spýtala som sa, akoby som Dana nepočúvala.

„Hovor,“ povedal Andrej, ktorý sa už prebral. Otvorila som ústa, že idem niečo namietať, no napokon som nič nepovedala. Veď prečo by som tie mená nemohla vymyslieť ja? Viem aj, prečo chcú počuť nové mená pre našich nových bratov a sestier odo mňa. Veľmi sa všetkým páčilo meno Squiggles. Preto si teraz myslia, že som nejaký čarodejník mien. Čo, samozrejme, nie som. Ale aspoň to vyskúšam. Pozrela som sa na mačku, ktorá bola biela ako duch a povedala som: „Treba zistiť... hm... pohlavie.“ Pozreli sme všetci na ocka, ktorý síce prevrátil očami, ale napokon išiel „skúmať“.

„Toto je dievča, toto tiež, toto chlapec a... toto je pes,“ zahlásil. Prišlo mi to dosť smiešne, lebo keby ste nevideli, ako tatko skúma, tak by ste si predstavili pôrodnicu, ako lekár hlási pohlavie bábätiek a nakoniec povie: „...toto je pes!“ Haha!

„Tá biela mačka sa bude volať Calicalpurnia, to čierne mača bude Calamity, kocúrik sa volá Confucius a pes je Qwix!“ povedala som rýchlo.

„Pamätáš si to?!“ povie VEĽMI pochybne Andrej.

„Pochybuješ o tom?“ pýtam sa. Všetky mená si pamätám. Určite si ich bude pamätať každý...

„Ani nie,“ odpovedal Andrej.

„Naozaj si ich necháme?“ opýtal sa Daniel.

„Áno. Naozaj. Keď ich samozrejme nechcete dať do útulku...“ odpovedal tatko.

„Nie!“ jednohlasne sme vykríkli.

A tak sa začala naša zodpovednosť voči zvieratám s menami, ktoré sa začínali na C a Q.

22.10. (nedeľa), 10:10, byt – hala

Telefonát s Tiborom:

„Ahoj Tibor! Zmena plánu. Dnes ideme na veľkú prechádzku s mojimi mačkami a psom. “

„Okej. Kde?“

„V parku o druhej.“

Tibor súhlasil. To biele mača je také milé! Zajtra ideme k veterinárovi. Spýtam sa ho aj na rasu Qwixa. Totiž, vyzerá ako doga krížená s jazvečíkom. Keď som to povedala otcovi, povedal: „Nezmysel!“ Tak som sa s ním už nehádala. Ale je to stopercentne niečo s jazvečíkom. Niečo veľké.

22.10. (nedeľa), 13:50, park

Som tu s Danielom. Tibor volal, že o chvíľu príde. Volala mi aj Martina a povedala mi, že Kristiánovi sa nepáči. Vraj jej to nevadí, ale v jej hlase bolo počuť sklamanie. Nespomenula nič o tom, že som ja Krisovi niečo povedala. To je plus! Je tu, na moje počudovanie, veľa teenagerov vo veku od trinásť do sedemnásť rokov. Myslela som, že všetci adolescenti majú na prechádzky názor, že sú trápne. Mne sa páčia.

„Mám obavy o otca,“ prerušil ticho Dan.

„Prečo??“

„Lebo dal výpoveď.“

„Fakt?? A... prečo to preberáš práve so mnou? Som predsa tvoja mladšia sestra. Máš brata, ktorý má len o rok menej ako ty. Ste si bližší...“ stíchla som.

„To nie je pravda! Si mi rovnako blízka ako on. A vieš čo? Nepreberajme to teraz. Máme pekný deň, tak si ho nekazme,“ povedal Daniel.

Takto sa naša debata skončila. Neskôr prišiel Tibor. Bol však tichý ako na tenise. Vadí mi to. Veď sa s ním o ničom nemôžem rozprávať! Iba ma vie niekam pozvať. To vie. Ale na ostatné je úplné drevo. Musím mu to predsa povedať. Ale ako?

23.10. (pondelok), 5:25, posteľ

Včera som zaspala trošku neskôr, lebo sme (Andrej, Daniel, otec a ja) pozerali film o jednom ujčekovi, ktorý neskôr zabil svoju ženu. Zabil ju preto, lebo ani on, ani jeho deti ju nemali radi. Preto všetci tvrdili, že to bola samovražda. Filmu by som dala hodnotenie:

Obsah: 3/10 (Ako môže šesťročné dieťa celú vec pochopiť, aj keď sa mu vyhrážajú? Preto slabé hodnotenie. Ináč to bolo celé hrozné. Tri body som tomu dalo iba preto, lebo ujčekova sedemnásťročná dcéra ho napokon udala.)

Obsadenie: 1/10 (Herci boli naozaj zlí. Jeden bod získava akurát malé bábätko, ktoré ukázali na konci filmu. Aj keď to nedávalo žiaden zmysel...)

Dabing: 0/10 (Najprv niekto otvoril ústa, akože ide niečo hovoriť. Potom ich zavrie a niečo povie žena. Potom sa ozve to sedemnásťročné dievča. Neskôr niekto odíde autom preč z ich domu. A až potom začne človek v štúdiu rozprávať to, čo mal rozprávať presne vtedy, keď ujček otvoril ústa...)

Teraz som MIMORIADNE unavená. Musím ísť však vyvenčiť CCC&Q.

23.10. (pondelok), 10:30, veľká prestávka – respírium - automat

Ráno sme šli po prvý raz všetci traja (Dan, Andrej a ja) do školy spolu. Inokedy sme chodievali všetci osobitne. Vlastne JA a ONI osobitne. JA som prišla pred školu ešte keď nebola otvorená. ONI prišli až po prvom zvonení. (Občas aj po druhom. To je však naše tajomstvo, lebo keby sa to tatko dozvedel, bolo by zle-nedobre.) Dnes sme šli tak, ako chodievajú ONI. Spolu sa nazývame MY. JA + ONI = MY! Idem k automatu a... hm... celkom nepríjemné. Pred automatom stojí Nataša, najvulgárnejšie dievča v škole. Má čierne vlasy, čierne oči, čierne gate a červené tričko na ktorom má čierne pásy. To tričko je naozaj nevkusné. Takto, ako som ju opísala ja, by vyzerala celkom dobre. Lenže má... ako to povedať... železnú tvár. Samý pearcing. Na perách, pod perami, na nose, na obočí, na ušiach asi trilión a na jazyku. Poviem vám, o viacerých pearcingoch pravdepodobne neviem. Určite má aj na pupku. Vyzerá to naozaj strašne! Chodí do septimy. Nestojí však pri automate sama. Stojí tam s Adamom, najkrajším chalanom na škole. Teda... mne sa nepáči. Podľa mňa je škaredý. Ale keď prechádza okolo skupinky mladých dievčat, odpadávajú. Dokonca aj Martine sa páči. Minule na obede povedala: „Veď je dokonalý!“ Dokonalý? Dokonalý?! To určite! Keď je on dokonalý, ja som nadmerne veľký motýľ. Najkrajšie na ňom sú jeho vlasy. Čierne. Nie úplne krátke, ale trochu vyrastené (cca 3 cm). Stoja mu na všetky strany, no vyzerá to dobre. To je však jediné, čo na ňom vyzerá dobre. Oči má sivé, nepáčia sa mi. Nos sa mi tiež nepáči. Ústa sa mi nepáčia, líca sa mi nepáčia, brada sa mi nepáči, uši sa mi nepáčia, jeho postava sa mi nepáči. Zatiaľ je to pomer 1:7.

Ako vravím, stáli tam. Nataša a Adam. Vlastne... tak celkom nestáli. Teda... stáli ale nielen to. Olizovali sa. Zabudla som, že sa každú veľkú prestávku cicmajú v respíriu školy. Presne pred automatmi. Neprišla som sa však na nich len tak pozerať. A už vonkoncom neodídem! Som brutálne hladná. Takže ich musím vyrušiť v ich vyčerpávajúcej činnosti.

„Prepáčte... ehm... dovolíte?“ povedala som „drsne“. To sa naozaj nezmôžem na: Uhnite?!?!

„Čo chceš, krpec?!“ spýtala sa podráždene Nataša.

„Krpec by si prosil keksík,“ zaironizovala som. Adam sa zasmial. Len som ironicky zdvihla obočie.

„Choď do bufetu!“ ziapala Nataša.

„Tam také keksíky, ako ja chcem, nemajú,“ povedala som a otrčila som spodnú peru.

„To mi je fuk!“ hučala Nataša a bola čoraz viac nervózna.

„Si zlá!“ povedala som ako malé dieťa. Adam sa znovu zasmial a potiahol Natašu za ruku. Konečne odstúpili nabok. Hlupáci! Nenávidím ich!

23.10. (pondelok), 10:40, veľká prestávka – respírium

Stojím stále v respíriu a pojedám moje ťažko vyslúžené keksy. Rozprávam sa s Andrejom o nejakých nezmysloch. Daniel flirtuje s nejakou kvintankou. Adam a Nataša sa stále bozkávajú, no vedľa automatu. Vedľa! VEDĽA!!! Ja robím zázraky!

23.10. (pondelok), 19:30, obývačka

Sme späť od zverolekára. Všetci sú v poriadku a Qwix je kríženec jazvečíka (NECHVÁĽTE MA!!!) a vlčiaka. Nebolo to také zaujímavé, ako som si myslela...

Martina dostala nový mobil. Mala ho už cez víkend, no mne to nepovedala! Veď prečo by z neho najlepšej kamoške zavolala! No ale o to tu teraz nejde. Pozerala som si jej mobil a ako ináč... SMS-ky. Píše si s nejakým Anduluškom! Píšu si úplné hlúposti a chcú sa stretnúť! Hádajte, kto ich bude sledovať! JA!!! S Kristiánom. Zajtra zistíme, kto je ten dotyčný!

24.10. (utorok), 10:25, respírium

Stojím v respíriu pri automatoch s Krisom. Ideme sa dohodnúť na našej sledovačke. Martina a... Anduluško sa majú stretnúť v parku.

„Čo keď nás objavia?“ spýtala som sa.

„Asi nás udajú!“ zavtipkoval Kris.

„Hovor vážne! Čo keď?“

„Nenájdu,“ začal vysvetľovať Kris, „budeme stromy.“ Videla som filmy, kde sa niekto pred niekým schovával v lese a pritom mal okolo seba omotané vetvičky zo stromov, ale keď si predstavím nás... vlastne si nás predstaviť nechcem. Dostala by som záchvat smiechu...

„Zbláznil si sa?!“ vyprskla som. Kris ma chytil za ramená, pretože ma chcel upokojiť. Vtom k nám prišla moja priateľka Nataša aj s jej krásnym frajerom Adamom. Nataša si neodpustila poznámku: „Máme tu ďalšie hrdličky!“ Vtedy ma Kris chytil za ruku a potiahol ma. Naozaj som nemala chuť na hádky s Natašou, hlavne preto, lebo môj mozog na to nemal čas. Stále som rozmýšľala o tom, ako asi budeme vyzerať, keď budeme celí omotaný vetvičkami. Možno to je ale dobrý nápad. Nezbadajú nás. Stretnúť sa však majú o tretej, čiže musíme nadhodiť tempo M. Schumachera.

24.10. (utorok), 10:50, geografia

Cez prestávku som sa pozrela do klasifikačného záznamu, aby som zistila, čo mám z projektu o Lužných lesoch. Nenávidím tú učiteľku! Mala som ho perfektný! A DALA MI TROJKU!!! Keď som sa jej spýtala prečo, odôvodnila to takto: „Nebolo to dotiahnuté do konca.“ Čo teda odo mňa chcela?

24.10. (utorok), 13:20, školská jedáleň – rad na obed

Kristián dnes ide k nám. Zdá sa mi, akoby som ho poznala celú večnosť a nielen päť dní. Rozprávame sa o detstve, o našich prvých pádoch z bicykla, prvých láskach (v mojom prípade kamarátkach, pretože, ako viete, nikdy som nemala žiadneho chlapca). Kristián mal jedno dievča. Keď však odchádzal s jeho predchádzajúcej školy, dala mu kopačky. Vraj to nebude mať cenu, keď odchádza. Keby odišiel do iného štátu... dokonca aj do iného mesta, tak to pochopím. Ale vôbec tomu nerozumiem. Kris chodil do školy v Bratislave aj pred tým, ako nastúpil sem. Síce to bolo na druhom konci, kopačky sú hlúposť. Keď som sa dozvedela, že mi Martina nepovedala o svojom novom frajerovi, ak sa to tak dá nazvať, mala som taký pocit, že je Kris lepší kamarát ako ona. Aj teraz mám taký pocit. Vlastne ho mám presne odvtedy. S Kristiánom sme si jednoducho bližší. Robíme samé hlúposti, akoby sme boli kamoši už zo škôlky. Aj keď som do škôlky nechodila...

24.10. (utorok), 14:20, pracovňa

Sme v pracovni na počítači (Kris a ja) a robíme niečo, z istej časti, nesprávne. Ideme do Martininej e-mailovej schránky. Len nevieme uhádnuť heslo. Skúšali sme: Martina, 1991 (rok narodenia), Matka, Martinka... Skúšali sme jednoducho všetko. No až teraz Kris povedal: „Skús Anduluško!“ Tak som hneď naťukala na klávesnici slovo Anduluško. Viem písať pomerne rýchlo, pretože som niekedy písala referáty do školy na počítači a občas ma mama poprosila, aby som jej napísala nejaký ten článok, ktorý potrebovala do práce. Samozrejme, diktovala mi ho.

Keď som slovo napísala, na obrazovke sa po prvýkrát neobjavilo: „PRÍSTUP ZAMIETNUTÝ“. Otvorila sa nám Martinina e-mailová schránka, kde sme našli tri nové maily. Prvý bol od mamy, ten nás nezaujímal, druhé dva od Anduluška. Otvorili sme prvý, najnovší, bol celkom krátky:

Milá Maťa!

Dúfam, že naša schôdzka platí. Teším sa na teba. Hlavne sa dobre obleč, vraj má byť chladno. Veď prinajhoršom pôjdeme do najbližšieho obchodného domu. Tam ťa pozývam na horúcu čokoládu. Zatiaľ sa maj!

Najlepší bol podpis: Veď ty vieš kto! Ja to neviem! Nemohol sa podpísať menom? &aj keby sa podpísal Káčer Donald, bolo by to lepšie. A najhoršie na tom bolo, že ani v ďalšom e-maili nebolo jeho meno. Nič sme nezistili.

24.10. (utorok), 16:25, obývačka

Práve otec dotelefonoval s našou mamou a oznámil nám, že tieto prázdniny, čo sa začínajú v piatok, ideme k nej na chatu. Najlepšie na tom je, že ide aj Linda, ktorá si môže zobrať kamarátku, aj mamin nový priateľ (NOVÝ PRIATEĽ!!!!!). Keď nám to tatko oznámil, Daniel sa spýtal, či si môžeme aj my vziať svojich kamarátov. Otec to zistil a povedal: „Áno, ale každý iba jedného a kultivovaného.“ A čo si myslel? Že chceme vziať družstvo amatérskych potápačov??? Ja zoberiem Kristiána.

25.10. (streda), 15:00, miesto činu

Sme tu. V parku. Obviazaní vetvičkami. Vyzeráme naozaj komicky. Martina sedí na lavičke a čaká na... no... Anduluška. Schovávame sa v kríkoch a, samozrejme, okoloidúci sa na nás pozerajú. Možno si myslia, že sme práve prišli z blázinca. Práve niekto prichádza k Martine, no nevidím mu do tváre, lebo Kris mi strká vetvičky do oka.

„Kto je to?“ spýtala som sa Krisa, lebo jemu nikto nestrká nič do oka.

„Neviem,“ povedal.

„Akože-nevieš? Daj tie vetvičky preč z môjho oka a pozriem sa.“

„Tak čo? Kto je to?“ spýtal sa Kristián. Nemohla som mu však odpovedať, lebo to, čo som videla... no... bolo nečakané a... istým spôsobom tragické.

„Andrej!“ zakričala som pošepky. Neviem, či sa dá kričať pošepky, a či to normálni ľudia robia, ale ja normálna nie som, takže to sedí.

„Nie!“ zakričal pošepky Kris. Neviem, či je Kris normálny, ale asi áno. Takže kričanie pošepky je OK.

Andrej dal Martine pusu na líce a išli smerom k nám. Ako ináč, dali sme sa do behu. Rozbehla som sa po chodníku a zabudla som sa pozrieť, či sa na chodníku závratnou rýchlosťou náhodou nepremáva nejaký sympatický cyklista. Nešiel však žiadny sympatický cyklista závratnou rýchlosťou ku mne. Nie. Bol to korčuliar. Na kolieskových korčuliach. Videl ma a kričal. Ja som začala kričať tiež a rýchlo som odskočila a spadla do trávy, pretože on by zabrzdiť nestihol. Sympoš korčuliar mal voľnú cestu, no možno si myslel, že práve vidí babu-jagu, pretože vidieť človeka omotaného vetvami nie je na dennom poriadku. Preto narazil do kríkov. To neprehliadne ani slepý. To znamená, že Martina a Andrej sa v tom momente pozreli smerom k nám. A čo nevidia! Dve strašidlá! Začali utekať. Bežali sme za nimi a zastavili sme ich. Kris Andreja a ja Martinu. Martina najprv vrešťala ako pavián, no keď si ma lepšie prezrela, uvidela, že nie som strašidlo, ale jej strelená kamoška. Andrej nekričal. Krisa spoznal už včera, keď bol u nás.

„Čo tu ty robíš?!“ nahnevane sa spýtala Martina. Nečudujem sa jej, že sa hnevá. Veď kto by sa nehneval na človeka, ktorý mu pozerá v mobile do SMS-iek a pozerá si jej e-maily.

„Robím... anketu na ekológiu... má názov... Zachráňte stromy. A tebe dám otázku: Vieš, koľko hektárov...“ nedopovedala som.

„Nerob zo mňa blázna! Nie som cvok!“ prerušila ma s krikom Martina. Vôbec nekričala potichu, tak, ako sme ja a Kris kričali pošepky. Nie. Kričala nahlas. Veľmi nahlas. Ľudia sa na nás pozerali. Možno im naše „anketové kostýmy“ môžu pokaziť vychádzku. Preto Martinu upokojím. Teda, pokúsim sa upokojiť ju.

„Prepáč, Maťa, ale, prečo si mi nepovedala, že chodíš s mojím bratom?“ spýtala som sa citlivo. Beriem totiž ohľad aj na iných.

„Vysmiala by si ma.“

„Vysmiala? Vysmiala?“ spýtala som sa, akoby som ju zle počula.

„A nie?“ uisťovala sa Maťa.

„Samoška, že nie. Sama som sa vás pokúšala dať dokopy. Andrej mi už aj spomínal, že sa mu páčiš!“ Hop! To som asi nemala spomínať! Pozrela som sa na Andreja, tváril sa čudne. Tak ako vždy. Takže je to v poriadku.

Celá vec sa vybavila. Išli sme teda všetci na horúcu čokoládu do najbližšieho bufetu. Aj keď sme zabudli na naše „kostýmy“, čokoláda nám chutila. Martina s Andrejom nás ešte pozvali do kina.

„Nie, my pôjdeme, nenechajte sa rušiť. Prajeme príjemnú zábavu!“ povedala som rýchlo, lebo Kris by už súhlasil a išiel s nimi.

„Prečo nejdeme?“ opýtal sa Kris.

„Lebo majú rande,“ vysvetlila som mu, no keď som uvidela jeho smutnú tvár, doplnila som: „my pôjdeme do kina inokedy.“

25.10. (streda), 17:00, byt – moja izba

Ten korčuliar je stále v tom kríku?


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Aššurballit
7 bodov
...to by som chcel videit to prestizne gymnazium...a tu bitku o predsedu triedy...usmev... ...teda za predpokladu ze ostavame v sr..usmev... ..napisane je to inak slusne..to bez debaty... ...ma to miestami vtip...atd.. ..akurat ze na netove citanie je to zdlhave... ...ale ked berem ako lit. pre deti a mladez...tak dobre...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa12. júna 2006 10:20:00
este som chcela, ze je to moc dlhe- to znamena, ze to odradi citatela od citania...mozno,keby si to mala kratsie a na viac casti, tak by to bolo lepsie...  
Spisovateľ/AutorMaja Pridané dňa20. marca 2006 17:20:50
Spríjemnila si mi deň,teším sa na tvoje ďalšie príbehy.  
Spisovateľ/AutorHanka Pridané dňa4. novembra 2005 14:43:42
Ďakujem, ale už som to pokašľala, pokračovania nebudu...  
Spisovateľ/AutorVeronika 177 Pridané dňa6. novembra 2005 10:38:52
Páči sa mi, ako si to napísala. Aj keď to nebolo na úrovni profesionála, bolo to dobré. Prečítala som si všetky časti. Páči sa mi to. Dúfam, že sem pridáš viac častí.  
Spisovateľ/AutorLinnhe Pridané dňa9. októbra 2005 13:23:05
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8